Myšlienka je najúžasnejšia vec na svete. Zavriete oči, sústredíte sa a dokážete vytvoriť malé kúzlo. Vaša túžba sa premení na skutočnosť. Samozrejme nie vždy a nie s každým. Alex bol však mimoriadne citlivý na podvedomé želania. Náš napäto platonický vzťah trval už niekoľko rokov. Pravda však bola taká, že trval už tisícročia.
Keď som sa dívala do jeho priesvitných modrých očí, videla som tisíc rokov starého šľachtica, s ktorým sme sa milovali pod baldachýnom, ukrytí v temnom chlade hradu. V tomto živote bol Alex šialenec s dušou dieťaťa, s ktorým sme sa nikdy nemilovali. Bola som jeho múza. Vymýšľal kvôli mne stále nové ľúbostné dobrodružstvá a čarovné plány. Hlavným motívom všetkých jeho hier bola láska. Hlavným motívom tej našej bola tiež láska, vždy k niekomu inému. Tento večne zaľúbený štyridsiatnik s registrom frajeriek bohatým ako newyorský telefónny zoznam a tolerantnou manželkou stál ráno pred mojimi dverami.
Vhrnul sa dnu so svojou nactiutŕhačskou žoviálnosťou a rovno za dverami sa opýtal, „máš frajera?“ Začala som sa smiať. Bola to tá najhlúpejšia otázka na zvítanie a ja som na ňu nepoznala odpoveď. Bol Peter môj frajer? Alebo som bola jednostranne zbláznená do ilúzie lásky ako takej. Vlastne sa mi pár dní neozval, čo nebolo až také tragické. Oveľa horšie bolo, že som o ňom vlastne nič nevedela a našim životom chýbala styčná plocha. Presvedčivo som však odpovedala – „To je predsa jasné, nie? Som mladá, krásna, inteligentná - nemôžem byť sama.“ Napätie, ktoré medzi nami zavládlo okamžite roztopil v spŕške slov. Z úvah o láske ma prebrala veta „Tak som jej povedal ,aby so mnou šla do auta. Stálo rovno pred výkladom, za ktorým jej manžel čapoval pivo. Vzal som ju na zadné sedadlo a prikázal som jej ,aby sa vyzliekla. Musíš to chápať, nebola môj typ a tak som na stoporenie potreboval vhodný podnet. Sedela tam a čumela cez tmavé sklá na svojho muža. Pritiahol som si ju za stehná a bez zbytočných cavikov som jej ho tam vrazil. Nechcel som príliš rozkývať auto a tak som ostal chvíľu bez pohybu. Ojeď mňe. Chci to… Nedokázala sa ovládať. Tá situácia ju tak vyhecovala, že začala na mňa prirážať ako zbláznená. Napriek tomu, že auto je záležitosť relatívne zvukovo zabezpečená, musel som jej zakrývať ústa. Neviem, či to bolo mojím brilantným mileneckým štýlom, alebo tým, že jej dochádzal kyslík, ale po troch minútach sa jej vnútro začalo sťahovať v kŕči rozkoše. Po chvíli uvolnila nohy. Preliezol som si za volant a šiel som ju odviesť za roh. Musíš uznať, že som ju tam nemohol vyložiť z auta.“ V nemom úžase som hľadela na Alexa. Hlavou mi prelietali myšlienky o tom, čo práve robí môj drahý. Bol by schopný takéhoto odporného obcovania? „Prečo to robíte?“ Môj kamarát sa začal bláznivo smiať. „Poznáš lepší liek na nešťastnú lásku a ranené ego?“ „Kto ranil tvoje ego chrobáčik?“ spýtala som sa neprozreteľne. Pozrel sa na mňa svojimi kryštálovým pohľadom a skonštatoval – „predsa ty.“ Tento krát som hlúpy smiech nasadila do akcie ja. Po jeho doznení sme sa na seba dívali v mŕtvom tichu. Dvaja veľmi slobodní a veľmi nešťastní ľudia, čo za svoju slobodu platia daň. „Nikdy som nedokázal žiť ako rodina a nikdy som neveril, že ma niekto dosť miluje. Asi mi už ušiel vlak“ Pre mňa nebol ani jeden dosť dobrý, dosť nežný, dosť milujúci a to som v rôznych exemplároch milovala toho istého egoistického, nezodpovedného muža. Dívali sme sa na seba. Bola to len krátka chvíľka. Možno chvíľka, v ktorej mohla vzniknúť pravda, možno zrod zbytočnej ilúzie. Alex to zachránil. „Kašlime na vážne vzťahy, dôležitá je predsa láska“. Rozosmiala som sa. On začal rozprávať ďalší zo zbytočných príbehov pojašeného hľadača. Slová som nevnímala, ale jeho hlas mi dával nádej, že ešte dlho sa nebudem musieť pozrieť do svojho vnútra. Aj keď biologické hodiny zúrivo odmeriavali čas…