Deň po dni sa Annina depresia zväčšovala. Každé ráno, keď sa pozrela na vychádzajúce slnko, si povedala, že na neho zabudne. Každý večer, keď sa na ňu díval premenlivý mesiac, plakala. Kvôli nemu. Ich vzťah bol ako náhrdelník z malých perlových guľôčok. Krásny, keď sú všetky guľky pohromade a úplne nezáživný v jednotlivých kúskoch.

V posledných mesiacoch už Anna iba plakala. Jej náhrdelník, jej sen v troch dejstvách sa rozpadal. Pred necelými dvadsiatimi mesiacmi ho stretla. Ten neskrotný chlap s aurou moci ju dávno priťahoval. Občas sa stretli na VIP akciách. Anna reprezentovala reklamnú agentúru, pre ktorú robila a on sám seba. Bol majiteľ. Jeden z tisícky podnikateľov s ťažko definovateľným pozadím. Pre niekoho zlodej, pre iných chlebodarca a pre Annu príťažlivý chlap. Ich debaty boli bezobsažné, ako sa od slušnej konverzácie v lepšej spoločnosti očakáva. Ona mala priateľa a Vlado manželku.

V ten daždivý deň sa hnala sivým mestom na stretnutie s klientom. Preklínala vodu, ktorá jej pomaly rozpúšťala účes a máčala smotanový kostým. S pohľadom upretým na špičky topánok pristala priamo na mohutnej mužskej hrudi. Zdvihla hlavu, že zamumle ospravedlnenie. Keď sa jej pohľad oprel do jeho sivých očí, začala koktať. Rozosmial sa. Elegantný a žiarivý, ako slnko, ktoré v ten deň vyhlásilo štrajk.  „Môžem vás pozvať na kávu, možno urobíme obchod?“ Vyjachtala niečo o klientovi a podala mu svoje telefónne číslo.

Sedenie s klientom bolo nesmierne úspešné. Netušila o čom sa s veľkým mužom malého slovenského šoubiznisu bavili, ale dohodli sa. Uvedomila si, že sa usmieva ako smajlík – sladko a prihlúplo. Počas nasledujúcich troch dní sa jej úsmev pomaly roztápal na perách. Je to profesionálny lichotník a ona mu naletela. Prečo si vlastne myslela, že jej zavolá? Prečo jej na tom vlastne záležalo? Tretí deň, keď už tristý raz vysmiala samu seba a ubezpečila sa, že je to solídny ženatý muž, zazvonil telefón. Aj keď „súkromné čísla“ zväčša ignorovala, vrhla sa po ňom ako pes po údenom. Bol to on, Pán dokonalý a jeho pozvanie na obed. „Prišiel som bez kvetu a bez šoféra, nechceš si to auto vyskúšať?“ Najnovší  Bavorák priadol ako mačka. Vyskočil pri tržnici a prišiel s balíkom jahôd namiesto kvetov. To máme na cestu, poznám fajn reštauráciu uprostred Brna. Cítila sa ako v gýčovom sne. Cesta bola fantastická, auto dokonalé, reštaurácia bezkonkurenčná a jeho príbehy vtipné. „Máš najkrajšie oči vo vesmíre a vôňu čerstvo pokosenej lúky v slnečné ráno...“ Ten sentimentálny text dal ich obedom rýchly spád. Po mesiaci súhlasila s malým výletom. Skôr ako sa stihla nadýchnuť v hotelovej izbe, vrhol sa na ňu ako hladný lev. Pod distingvovaným zovňajškom a romantickými rečami sa skrývalo divé zviera.  Strhal z nej šatstvo a ani sa neunúval s vyzliekaním. Hodil ju o posteľ, kľakol si k nej, otvoril dvierka pre kúzelnú paličku a bez akéhokoľvek pokusu o predohru do nej vnikol. Bol to boj ohňa z vodou. Výbuch, ktorý ich strhol mimo realitu. Po troch minútach kričala na vrchole rozkoše. Po ďalších troch v nej explodoval. „Šialene som po tebe túžil a keď po niečom túžim, vezmem si to“ zastonal a zasypal ju bozkami. Bola to prvá perlička  ich spoločného náhrdelníka. Najväčšia a najkrajšia. Jej vzťah s Jozefom sa v ten deň skončil. Vlado bol jednotka. Nekorunovaný kráľ jej lások. Muž hodný svojho levieho znamenia. Temperamentný, panovačný, silný, nekompromisný, jedinečný,  krutý a chytrý manipulátor.  Najprv boli ich stretnutia tajné a plné čistej vášne, potom nasledovali pravidelné spoločné obedy. Napokon aj nákupy, večierky a noci. O jeho rodine sa nedozvedela nič. Pokútne vypátrala, že je bezdetný majiteľ zabehnutej nevýraznej manželky s vysokou školou a s povolaním „domáca“.. Debaty na túto tému boli zakázané a začínali sa a aj končili vetou „Neboj sa, raz budeme svoji.“  Dvadsať mesiacov – korálky vášne, nehy, hnevu, hádok, klamstiev, darčekov, osamelých nocí aj sviatkov. Zbožňovala ho v jeho arogantnosti, aj slabosti. Poznala jeho strachy. Neskonalý strach zo zlyhania. Čo, ak raz niekto povie, že nie je dokonalý? Čo, ak sa zo stoviek miliónov stanú desiatky? Čo ak je neplodný? Čo, ak ho podvedie? Poznala jeho zúrivosť, keď sa mu vzoprela aj bezbrehú nehu, keď ju chcel späť. On ju stále nepoznal. Jej slzy ho ničili, jej požiadavky nútili klamať.  Po piatich mesiacoch spoločného vzťahu jej navrhol odchod z agentúry a sľúbil jej lepší „flek“. Odvtedy bola doma. Miloval jej závislosť a pocit, že ich času vládne iba on. Krásny sen sa preplietal s nočnou morou. Posledné tri mesiace mali bližšie k tomu druhému. Objavoval sa sporadicky a vždy nahnevaný. Jeho nulová zhovorčivosť sa dostala do mínusových hodnôt. Svoj čas trávila medzi vešteckými kartami, knižkami a vonnými sviečkami. Malo to pár nevýhod. Karty  dokážu dať na tú istú otázku sto krát inú odpoveď. V knihách sa zasa nachádza toľko depresívnych príbehov, koľko v jej srdci. A toľko úžasných koncov až sa chce človeku plakať. Nenávidela svoje priateľky s ich vtieravou otázkou „Ako stojíte s Vladom?“ Nenávidela svoju rodinu s jemnými svadobnými narážkami. Nenávidela  seba so svojou závislosťou. Nenávidela sa za to, že nenávidí jeho manželku, ktorá sa ničím neprevinila. Každý deň sa zobúdzala s tým, že na neho zabudne, každú noc na neho čakala opantaná jeho čarom.
 
Zamotaná v sieti vlastných túžob počítala vrásky, vraždila nádeje a nenávidela slovo milenka. Nepomohla jej ani veštkyňa, ktorá pozrúc do gule zašepkala: Večná milenka, ale má vás naozaj rád. Spomenula si na matkine slová: “Keď si nechceš komplikovať život, zabudni na ženatého muža.“ Jej matka vôbec nechápala, že ich láska je osudová.