V konzumnej spoločnosti má človek rád to, čo ostatní, chce to, čo majú ostatní, túži po tom, po čom ostatní bez ohľadu na  to, či to zodpovedá jeho vlastným túžbam a vkusu. Je len málo takých individualít, ktoré svoju „odlišnosť“ berú ako prirodzenú, bez pocitu hanby. Keďže je teraz „in“ mať úspešného, pekného, svalnatého muža, často sa stáva, že sa za svojho plešatého, chudého učiteľa s nízkym platom hanbíme, hoci ho úprimne milujeme.

Je vôbec možné hanbiť sa za partnera a milovať ho? Psychológovia tvrdia, že je. Hanba je totiž sociálny cit a láska osobný. Preto chodíte s „ pánom nedokonalým“ a kým ste doma, v prírode, alebo ďaleko od davu, je vám fantasticky. Nedokážete však prekonať bariéru a tváriť sa prirodzene v spoločnosti, v ktorej cítite, že sa vášmu výberu úprimne čuduje, považuje ho za nevyvážený, za exces, alebo ukojenú túžbu zabiť samotu partnerom. Netýrajte sa! Aj keď sa za neho hanbíte, je všetko v poriadku. Keď ste napriek všetkému spolu, to znamená, že vzťah vám niečo prináša. Súčasne je to potvrdenie vlastnej identity a sily, aj keď daň nie je príjemná. /Myslím si, že omnoho horší je opačný prípad, keď máte toho všetkými žiadaného “pána Úspešného“, ale vy s ním nie ste šťastná./ Príkladom je moja priateľka, úspešná právnička, ktorá zarába aj dvestotisíc mesačne. Pred dvoma rokmi sa rozviedla s „pánom Podnikateľom“, ku ktorému sa podľa všetkých vynikajúco hodila. On bohatý, správny chlap, s vyšportovanou postavou, ona krásna, pestovaná, subtilná, vzdelaná žena. Úžasné! Až na malý detail, nedokázal sa vyrovnať s tým, že kým ona má dve vysoké školy, on nemá ani maturitu a tak vždy keď sa opil  / čo bolo dosť často/, zrátal jej to. Začal tým, že sa ju zobudil uprostred noci, prikázal jej, aby sa krásne vyobliekala a začala ho obsluhovať. Keď sa dobre „nažral“  a jedlo zalial pohárikom dobrého vínka, zatúžil po orálnom sexe. Keď odmietla, dozvedala sa že je….,…,..,…,…,…,…Potom ju chytil za vlasy strhol na zem a kopal, kým nezbadal, že do drahého bieleho koberca začína vsiakavať krv. Kým jej zmizli opuchy, modriny a dala si zlomeniny vložiť do sadry, nosieval jej drahé kytice, prstene, šaty. Len čo bola fit, situácia sa opakovala znova. Šialené je, že nikdy nezaplakala, aby nezobudila ich sedemročnú dcérku. Dnes žije v spoločnej domácnosti so subtílnym chudobným poštárom, ktorý ju zbožňuje a lieči jej ubolenú dušu. Keby nebolo jeho, už nikdy by nedokázala žiť s chlapmi. Jej okolie však tento vzťah nechápe a preto prestala navštevovať priateľky, večierky a pred klientmi tvrdí, že nikoho nemá, to všetko sú len klebety. Dokedy vydrží takto žiť, nevie nikto. Isté je, že svojho „chudáčika“ nechce opustiť aj preto, lebo ho zachránila od chudoby a nemôže ho nechať opäť upadnúť, do toho strašného života v paneláku, keď on je taký citlivý a milý.
Kým ju odsúdite, spomeňte si na indiánske porekadlo: Nesúď človeka, kým neprejdeš sedem míľ v jeho mokasínach.