Samovražda je čin, ktorý desí a šokuje každého z nás. Ľudia, ktorí samovraždu spáchali, predovšetkým nenašli zmysel svojho života a nedokázali mu povedať áno. Človek sa rozhodne k samovražde na základe zhodnotenia svojho celého života. Otázka znie, či existuje taká situácia, ktorá je úplne beznádejná a jediným východiskom je samovražda.
Odpoveď na túto otázku je subjektívna. Jeden z veľkých omylov spočíva v tom, že ľudia majú určitú predstavu ako by „mal“ samovrah vyzerať- že je to osoba psychicky narušená- jednoducho „sú to blázni“ a „normálni ľudia takéto veci nerobia“. Je síce pravda, že o samovraždu sa častejšie pokúšajú psychicky labilní alebo depresívni ľudia, to ale neznamená, že existuje univerzálny typ.
Naozaj bolestivou sa stáva samovražda pre tých, ktorý týmto spôsobom stratili niekoho blízkeho. Takýto ľudia sú potom vystavení vysokému stresu a obviňujú sa, že mali „niečo urobiť.“ Títo ľudia pociťujú veľa protichodných pocitov ako je vina, smútok, bezmocnosť, hnev, strach atď. Veľmi často prepadávajú depresiám. Všeobecne vo všetkých prípadoch samovrážd treba človeka presvedčiť, že samovražda nevyrieši žiaden problém. Musíme im ukázať na fakt, že sú veľmi podobní hráčovi šachu, ktorý je postavený pred šachový problém, ktorý sa zdá byť ťažký a nevyriešiteľný. Keďže ho nevie vyriešiť, zmetie figúrky zo šachovnice. Tým sa ale nevyrieši žiaden problém. Tak isto v živote sa nevyrieši žiaden problém tým, že spáchame samovraždu. A tak ako sa onen šachista nedrží pravidiel šachu, práve tak porušuje človek, ktorý dobrovoľne volí smrť, pravidlá hry života. Tieto pravidlá hry predsa od nás nevyžadujú aby sme za každú cenu vyhrali, skôr len aby sme boj nikdy nevzdali.
Pocit pustoty, prázdnoty a nedostatku zmyslu života je označený ako existenčná frustrácia, teda nesplnenie našej najhlbšej túžby po zmysle. Existenčná frustrácia často vedie k dobrovoľnej smrti, samovražde. Vedecké práce ukázali na príklade päťdesiatich pokusoch o samovraždu, že k nim neviedli ani choroba, ani nedostatok peňazí, ani konflikty v práci alebo inde, ale udivujúca vec: beznádej, bezobsažnosť v zmysle nudy, teda nenaplnenie ľudskej túžby o platný obsah života.
Dôkazom tohto tvrdenia je aj tento príklad: Jeden starý lekár -dôchodca- prišiel na nápad, že bude tráviť jedno odpoludnie v týždni v blízkom domove pre slepcov, aby mohol slepcov, ktorí tam žijú utešovať a aby im podľa možnosti pomohol zmieriť sa so svojim poľutovaniahodným osudom. O niekoľko týždňov zistili, že títo obyvatelia domovu podľa jeho názoru vôbec netrpia tým, že sú slepí, ale niečím úplne iným: trpia nezmyselnosťou svojho života. Oni totiž nemali čo robiť, nemali žiadnu životnú úlohu, žiaden cieľ. Len zriedkakedy boli nejako zamestnaní. Bolo im postarané o hygienu, ubytovanie, jedlo. Cítili sa zbytoční, ich život nemal žiadnu náplň, boli frustrovaní.
Problém existenčnej frustrácie alebo „existenčného vákua“, sa v posledných rokoch rapídne množí a problém nezmyselnosti sa rozšíril z jednotlivca na celé vrstvy národa. Trpiaci človek v súčasnosti nie je chudobný, chorý ani opustený. Práve naopak, často žije dobrých podmienkach, ale trpí pochybnosťami o svojom živote a pocitom nezmyselnosti. Moderná doba blahobytu zo sebou prináša masové neurózy a znepokojujúci nárast všetkých psychopatických javov, od drog až po samovraždy alebo kriminalitu. Možno sa vám to nezdá, ale nezamestnanosť má tiež pustošivý vplyv na duševný život. Jeden psychológ povedal: „Nič nie je pre človeka tak neznesiteľné, ak stav bez úlohy, bez cieľa“ teda neexistuje nič, čo by človeku lepšie umožňovalo prekonávať problémy, ako práve ono vedomie, že pracuje na nejakej úlohe.
Vo svojom živote sa ľudia usilujú o to, aby našli a naplnili zmysel svojho života. Zmysluplnosť nášho života je to, čo nám dáva silu, napĺňa nás pocitom šťastia a o to sa každý z nás snaží. Človek sa usiluje o také hodnoty, ktoré by presahovali hranice na tomto svete. Čo človek skutočne chce nie je šťastie, ale mať dôvod k tomu, aby bol šťastný.