Keď dieťa opúšťa hniezdo, vyvoláva to u každej matky zmiešané pocity: od vydýchnutia a obáv až po radosť z novo objavenej slobody...Čisto teoreticky by mali ženy v okamžiku, keď sa ich dieťa „odstrihne“ od chladnicky a peňaženky, cítiť úľavu. Po všetkých tých rokoch sa môžu odraziť od brehu a skočiť do oceánu menom „voľný čas iba pre mňa“, ale ukazuje sa, že buď zabudli plávať, alebo k tomu nemajú dosť síl.

 Ak máte šťastie a deti nejakým spôsobom získali samostatné bývanie, prejdete fázami úlava- žiaľ- hnev- ľútosť- zmierenie.

Deti odišli. Vydali sa, emigrovali, študujú v zahraničí, cestujú...jednoducho, sú preč. Najprv prichádza nadšenie. Z predsiene bez prekážkovej dráhy z topánok, z vedomia, že keď si idete kúpiť novú kabelku, nevrátite sa s taškou plnou školských potrieb a z chladnicky, ktorej obsah sa cez noc už nevyparuje. Budete sa cítiť voľná. Už sa nemusíte báť, aby ste boli včas doma- nie je kvôli komu. Tichý byt vám pripomína, že teraz budete konečne žiť....Hm, ale ako?