Ďakujeme naším čitateľom za príspevky, ktoré nám do redakcie zasielajú. Rozhodli sme sa uverejnit tento príspevok:

VYZNANIE

,,Okamžite sa prestaňte mlátiť, okamžite!" mamin výstražný hlas sa rozliehal nielen po byte, ale aj po schodisku a zablúdil až o niekoľko poschodí hore aj dole. Istotne ho počuli aj susedia z vedľajších bytov, len deti ho nepočuli.

,,Mamááá.., zbi ho, on ma kopol!" reval Dany o dušu.
,,Ale ty si ma strčil prvý!" vyhováral sa plačlivo Jany.
,,Hovorím vám okamžite prestaňte a ihneď sa oblečte! Už je aj tak neskoro," zopakovala mama a chvatne mrkla na budík. Sedem hodín, to nemôžeme stihnúť, pomyslela si zúfalo. Schmatla Danyho za ruku a vtiahla ho do detskej. Prst namierila na kôpku pripravenú na stoličke.
,,Tam sú tvoje veci, obleč sa!" stroho prikázala.
,,Toto tričko nechcem, ja chcem to s levíkom, čo som mal včera!" zaprotestoval malý.
,,To ti nemôžem dať! Dala som ho do pračky. Je špinavé, čo by povedali pani učiteľky?"
,,Ale ja ho chcem," nástojil drobec na svojom.
,,Je špinavé, obleč si toto modré s Miki Mousom," nedala sa mama.
,,Chcem vidieť, že je v pračke, lebo inak si druhé neoblečiem," trval na svojom malý.
,,Poslúchni, lebo bude zle!"
,,Len ho chcem vidieť a potom sa hneď oblečiem!"
,,Nevymýšľaj a obleč sa!" Hlas sa jej začal chvieť netrpezlivosťou  a výhražne zastala nad dieťaťom, ale nič nepomáhalo, decko si tvrdošijne mlelo svoje. Úkosom sledovala cválajúcu minútovú ručičku, ktorá sa nebezpečne blížila ku štvrť na osem. Radšej mu vyhoviem, nech sa tu nenaťahujeme ďalšie vzácne minúty, povedala si. Rezignovane sa začala prehrabávať v plnej pračke pripravenej už na pranie, v oblečení posypanom bielym práškom. Konečne z bubna vytiahla zelené tričko s levíkom a otrčila ho synovi: ,,Vidíš, to tvoje tričko je úplne špinavé, pozri na tie fľaky, od čoho to máš?"
,,Dobre," zatváril sa malý spokojne ignorujúc jej otázku.
Matka s úľavou vhodila tričko opäť do pračky. ,,A hlavne sa teraz bleskovo obleč, lebo už nemáme ani minútu, rozumieš!“ prísne zavelila a obrátila sa k staršiemu synovi. ,,Jany, a ty zase čo robíš? Obliekaj sa!" prikázala a hodila jeho nohavice na posteľ, kde si pokojne skladal auto z lega. ,,Nepočuješ, obliekať! Nechaj tie kocky!“ Chvatne vbehla do kúpeľne a pustila si sprchu. Ešte sa ani nezačala utierať a z predsiene sa opäť ozvali výkriky. Deti zavesené do seba sa zúrivo ruvali. ,, Čo je zase!" zvrieskla, odtrhla deti od seba a obom pleskla. Hneď sa kvílivo rozrevali a namiesto obliekania sa opäť začali strkať.
,,Vám teda nestačilo!" Rozbehla sa do kuchyne, vytiahla zásuvku a zahrkala ňou. Deti sa naľakali, že ich vyplieska vareškou a Jany si rýchlo začal obliekať nohavice. Dany sa však rozkvílil ešte väčšmi:,, Ja si tieto nohavice neoblečiem, ja chcem iné a tieto ponožky ma tlačia," zlostil sa a zúrivo začal oblečenie rozhadzovať po izbe. Mama schmatla dieťa, preložila si ho cez koleno a capla ho po zadku. Plačúce decko položila na zem a utekala sa obliecť. Zúfalo hľadela do skrine, ale nič sa jej nepozdávalo, nakoniec sa rozhodla pre sivé nohavice a bordovú blúzku. K tomu si narýchlo navliekla šedé sako a už sa chystala vkĺznuť do lodičiek, keď si uvedomila, že malý ešte stále na zemi narieka.
,,Oblečieš si to, čo tu vidíš a nebudeš si vymýšľať!"
,,Neoblečiem!" revalo decko. Mama schytila syna a nasilu mu navliekla nohavice. Dieťa kopalo, vzpieralo sa koľko mu sily stačili , ale proti veľkej mame nemalo šancu. Pevne si pridržala zmietajúce sa chlapča a natiahla mu tričko aj svetrík. Potom celá spotená vtlačila malého do predsiene: ,,Obuj si topánky!" prikázala, no len čo ho pustila z rúk, začal si malý sťahovať tričko aj so svetríkom.
,,Necháš to!" skríkla, navliekla mu tenisky a vystrčila ho za dvere na chodbu ku výťahu.
,,Jany, kde si? Ideme!" Bleskovo vkĺzla do lodičiek, obliekla si plášť, pretrela pery červeným rúžom a na viečka jedným ťahom naniesla čiernu linku. Do jednej ruky vzala kabelku, do druhej Janyho rúčku a upotená, ale šťastná vyšla pred dvere bytu k plačúcemu Danymu. Celú cestu do škôlky ťahala vzpierajúceho sa, uplakaného, škaredo na ňu zazerajúceho blonďavého anjelika, ktorý si mrmlal popod nos. ,,Ty si zlá mama!“ Až pri bráne škôlky sa konečne trochu upokojil.
V škôlke sa k obom unavene naklonila ponad úzke lavičky, aby ich pobozkala na rozlúčku. ,,Tak, pa, zlatíčka a buďte tu dobré.“ Keď zachmúrenému Danymu dala pusu na rozlúčku, pästičkami si utrel usmoklené líčka a zahľadený na ňu s obdivom povedal: ,,Aká si krásna , mama, ľúbim ťa!"
Z maminy v mihu zmizla únava a stres a pocítila príliv novej energie. Usmievajúc vykročila do práce.

Donna