Jozef
Autor(ka) : Natália Križova Dátum a čas : 22.6.2001 03:00 Kategória : Poviedky WWW.LADY.SK Stránky pre modernú ženu venované móde,kráse zdraviu ...		Komu (email) : Od (email) : Od (meno) :
Jozef mal tri hodiny čas. Do mesta svojho detstva a mladosti prišiel prvý raz po pätnástich rokoch. Rozhliadol sa po stanici a uvedomil si, že to tam už vôbec nepozná. Pôvodne sa tešil na to, že je začiatok konferencie až tri hodiny po jeho príchode, aspoň stihne obzrieť všetky kúty svojich chlapčenských dobrodružstiev. Už na stanici však pochopil, že kúty jeho chlapčenských hier už ani neexistujú a ak ešte sú, nezodpovedajú tým z jeho snov. Pätnásť rokov, je pätnásť rokov. Cez jeho mesto sa tiež prehnala Nežná a desať rokov trhového hospodárstva.
Mesto, ktoré mal kedysi tak rád, mu teraz pripadalo cudzie. V spleti obchodov a obchodíkov sa vôbec nemohol zorientovať. Prechádzal sa po hlavnej ulici „svojho“ mesta a hľadal splynutie s minulosťou. Neprichádzalo. Styčných bodov bolo málo. Na starom mieste bolo len zopár vecí. Kostol, krčma, cintorín a veľký park. Ešteže existujú miesta, na ktoré nemá ani doba. Vošiel do hotela na námestí. Rozhodol sa, že sa ubytuje a potom pôjde podrobne preskúmať to staro - nové mesto. Keď vošiel do izby, pochopil, že sú aj také miesta, kde zaspal čas. Hotelová izba bola ako vystrihnutá zo „starých“ čias. Na tej posteli mohla pokojne spať aj jeho matka keď prišla pred štyridsiatimi rokmi na návštevu do mesta. Dýchali pravou architektúrou zašlých čias. Ešte aj ženy na obraze, nad pelasťou, mali ten najnadšenejší budovateľský výraz a ku kosákom v rukách im chýbali už len kladivá. Premýšľať nad zašlými časmi, keď sa jeho, dnes už šťastne rozvedení rodičia začali spoznávať, sa mu však rozhodne nechcelo. Nebolo prečo. Jozef mal teraz tridsaťdva rokov, slušnú kariéru a žil niekde úplne inde. Snáď len to mesto a ten starý hotel mohli vyvolať takéto myšlienky. Zišiel radšej do hotelového baru. Aj tu zastal čas. Za barovým pultom znudene postávala odfarbená kráska a cielene sa venovala okusovaniu svojho zle nalakovaného nechta. Jeho príchod ju v tejto činnosti nijako neobmedzoval. Pri jednom stolíku sedel starý, tlstý štamgast v umastenom saku, ktoré matne pamätalo aj lepšie časy a zamyslene chlípal polievku. Pri ďalšom sa dvaja, evidentne cezpoľní páni, venovali svojim obchodným problémom. Inak bar zíval prázdnotou. Pre spiacu princeznú za pultom však títo traja ľudia tvorili zrejme príliš veľkú klientelu na to, aby sa mohla venovať aj jemu. Uprel na ňu pohľad a začal počítať. Skúšal najprv triky, ako v detstve na zastávke. „Kým napočítam do päťdesiat príde, kým napočítam do sedemdesiat rozhýbe sa…“ Nič. Dvihol teda ruku v privolávajúcom geste. Pomaly, akoby si ho práve v tej chvíli všimla, sa začala presúvať jeho smerom. Keď mu rozvláčnymi ťahmi rozmazala smrad zo zatuchnutej handry pod nosom, prestalo ho to baviť. Poďakoval jej, že sa unúvala až k nemu a odkráčal. Na námestí si kúpil hot-dog. Aj keď tomuto spôsobu stravovania už dlhé roky neholdoval, zahryzol sa doň s nadšením. Akoby sa k nemu vrátil kus detstva. Prešiel do parku. V korunách starých stromov spieval vietor. Deti nadšene liezli na sochy, na ktoré kedysi lozil on. Mamičky trkotali s nezmeneným nasadením v rytme ženského songu jari. Aj témy mali zrejme stále tie isté. Rozvalil sa pohodlne na lavičke a v duchu si opakoval prednášku. Odrazu sa mu zastavil dych. Rožok ho skoro zadusil. Pozeral sa ako urieknutý a neveril vlastným očiam. Po uličke kráčala žena. Hoci tlačila pred sebou kočiarik, nevnímal ju ako matku. Naproti nemu kráčalo dievča jeho snov. Keď odchádzal ako šestnásťročný „mladý cynik“ z mesta, ona jediná bola dôvodom jeho tajných sĺz. Dva mesiace pred odsťahovaním, premýšľal o samovražde. Neveril, že bude môcť žiť niekde inde a pre nejakú inú. Cítil, že ona je jeho skutočnou láskou, hoci ju nikdy nepobozkal a ona ani netušila, ako veľmi ju miluje. Spomínal, ako mu dovolila opisovať od nej na diktátoch a ako mu neskôr nechávala úlohy na „nahliadnutie“. Jej vlasy boli stále rovnako plavé, jej postava stále rovnako dievčenská. Čím bola k nemu bližšie, tým viac zaťahoval narastajúce brucho k chrbtici. Aj keď šla veľmi pomaly a neustále sa prihovárala dieťatku v kočíku, bolo jasné , že o pár sekúnd sa jej dostane do zorného uhla. Nedýchal. Rozmýšľal nad tým, ako ju upúta, rozmýšľal, čo múdre môže v tejto chvíli povedať, čím ju očarí. Trému mal väčšiu ako pred skúškami alebo pred plným auditóriom. Zrazu ľutoval, že v meste bude už len pár hodín. V maximálnom napätí sa snažil tváriť prirodzene a pôsobiť uvoľnene. Už od neho bola len na dva kroky, už sa chystal na prvý slovný útok. Odrazu po ňom skĺzla pohľadom. S vtiahnutým bruchom a výrazom ostreľovača na nepriateľskej línii si pripadal ako úplný idiot. Pozrela sa na neho znovu a tvár jej prežiaril úsmev. On sa už vtedy usmieval všetkými pórmi tela. Zrejme opäť ako idiot. „Ahoj Jozef. Koľko rokov som ťa nevidela…“ jej hlas mu znel v ušiach ako najkrajšia hudba. Po pol hodine vychutnávania tónov vychádzajúcich z jej úst vedel, že v kočiariku je malý Mirko, že je už piaty rok nezamestnaná, že jej muž chodí po celom štáte po stavbách, vedel… Vedel vlastne o nej skoro všetko. On sa veľmi nevystatoval. Pýtala sa ho na rodinu a tú nemal. Pýtala sa ho na city a tým sa už dávno nevenoval. Jeho svet bol práca a relax. Mohol jej povedať niečo o svojej mimoriadne úspešnej existencii presiaknutej pivom a vínom. Mohol jej rozprávať o tenise, autách a príležitostnom sexe. Možno aj o výhodách staromládeneckého života. To však neboli veci, o ktorých by chcel s ňou rozprávať. Na jazyk sa mu nezmyselne dralo všetko, čo jej chcel povedať pred pätnástimi rokmi. Vyznania lásky, obdiv, úcta, plány na spoločné šťastie...Radšej mlčal a usmieval sa. Ona si ako žena dokázala bez problémov poradiť s tichom. Jej hlas klokotal ako potôčik a on opäť zatúžil mať tento potôčik pre seba. Našťastie sa z kočiarika ozval hrozný rev, ktorý preťal idylu. Inak by sa konferencia začala bez neho. Rýchlo si s ňou vymenil všetky možné čísla a vyjadril presvedčenie, že do mesta bude chodiť pravidelne. Ani nevie prečo, jej ešte prisľúbil, že na druhý deň ju bude opäť čakať v tieni stromov. Štyri konferenčné hodiny prebiehali ako po masle. Slová kolegov sa po ňom kĺzali ako po ľade. Pred očami mal jej čokoládové oči a v ušiach počul jej hlas. Ešteže sa ho po jeho príspevku nikto na nič nepýtal a pri prednáške sa striktne držal poznámok. Len čo sa dostriedali prednášajúci za vrchstolom, vyrazil z klimatizovanej miestnosti. Dnes nemal čas ani na pár minút konzumácie na recepcii, nemal čas ani na pozdravenie cudzokrajných kolegov, nemal čas rozvíjať svoj šarm pred obdivovateľmi. Kmital smerom k východu ako gazela. Všetci sa na jeho útek pozerali s údivom. Prechádzal sa po uliciach mesta a na displayi mobila mal vyťukané jej domáce číslo. Občas dal pokyn: Zavolaj. Nikto to však nedvíhal. V miestnej krčme na rohu „ich„ ulice otáčal jedno pivo za druhým. Čo ak mu dala naschvál zlé číslo, čo ak ho prekukla, čo ak ju už nikdy neuvidí, čo ak ...? Po desiatom pive sa domotal do hotela. Dopadol na posteľ, ale mobil nepúšťal z ruky. Zrazu sa na druhom konci ozval jej hlas. „Si to ty Zuzana?“- vykoktal. „Príď za mnou. Čakám ťa na izbe číslo tristodva…“ Potom už vnímal iba kroky na chodbe, jej nežný hlas, jej voňavé vlasy, ktoré sa ho dotýkali na všetkých častiach tela. Priesvitné čipky bielizne, spod ktorých presvitala jej matná pokožka a jej pery, ktoré kričali milujem ťa. Keď sa jej boky začali pravidelne vlniť ako more pred búrkou vlna slasti mu zatemnila mozog. Jej horúca prítomnosť z neho urobila opäť šťastného muža. Cmúľala jeho bradavky a vpíjala sa horúcimi ústami do jeho lona. Chutnal jej vášeň, ktorá zurčala rovnako divoko ako jej sl ©2001 Fornet. Všetky práva vyhradené.