Nadváha a obezita sa stávajú časovanými bombami nášho storočia. Obezita u detí a mládeže nie je len zdravotným problémom v tomto veku, ale predstavuje i zvýšené riziko pre obdobie dospelosti.

Mnohé štúdie už poukázali na to, že ak dochádza k nadmernému ukladaniu tuku u dieťaťa v období vývoja, tak mu hrozí v dospelosti obezita. Takáto obezita býva závažnejšia než obezita, ktorá vzniká v dospelosti. A to aj vtedy, ak počas vývoja u týchto detí došlo k určitému zlepšeniu. Je možné u dospelých dokonca predpokladať hmotnosť podľa BMI a hrúbky kožnej riasy  v detstve. Deti, u ktorých obezita pretrváva bez zmeny až do dospelosti, mávajú častejšie kardiovaskulárne ochorenia i diabetes mellitus, nehovoriac o rôznych psychosociálnych dôsledkoch. Diagnostika, liečba a prevencia obezity už v detstve má veľký význam pre jedinca, či už pre obmedzenie výskytu obezity v dospelosti, alebo z dôvodu výskytu ďalších chorôb v priebehu celého života. Iste aj toto je jeden z dôvodov, že v posledných rokoch vzrastá počet publikácií, ktoré sa venujú problematike detskej obezity z rôznych aspektov : morfologických, metabolických, hormonálnych, funkčných, psychologických, sociálnych a pod.

Obezita je v súčasnosti jedným z najčastejších metabolických ochorení a je charakterizovaná zmnožením tukového tkaniva v organizme. Obezita  teda neznamená nadmernú hmotnosť, ale nadmerné nahromadenie tukového tkaniva. Diagnóza obezity je  stanovená u dieťaťa vtedy, ak je hmotnosť väčšia ako 97. percentil vzhľadom k výške, hmotnosť presahuje 120 % ideálnej hmotnosti (vzhľadom k výške) alebo kožná riasa je väčšia ako dve smerodajné odchýlky od príslušnej priemernej hodnoty.   

Obezita sa stáva problémom temer v celom svete okrem krajín, v ktorých obyvatelia trpia naopak podvýživou. Nárast počtu obéznych jedincov je tak veľký, že sa často hovorí o pandémii. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je to najčastejšia nutričná porucha, ktorá vo vyspelých krajinách postihuje každé piate až desiate dieťa.

Je samozrejmé, že výskyt obezity je rozličný v jednotlivých etnických skupinách, čo je spôsobené iným denným režimom, inými stravovacími návykmi, rôznou fyzickou aktivitou, ale je možné, že i inou genetickou výbavou.

Kým podľa výsledkov štúdie NHANES II bola prevalencia obezity v USA v rokoch 1963 – 1970 pod 5%, už výsledky štúdie NHANES III z rokov 1984 – 1994 hlásia alarmujúci vzostup problému. U detí a adolescentov bol výskyt obezity v 11% a u 14% bola zaznamenaná nadmerná hmotnosť (Richard a spol.,1998). 

Vysoký je tiež výskyt obezity v najbohatších arabských krajinách ako je Kuvajt, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty. V týchto krajinách prevalencia obezity u mužov dosahuje 12 - 32 % a u žien 18 - 44%. Nízka prevalencia obezity pretrváva v Japonsku a Číne 1,5 - 5 %. Podobný trend je pozorovaný i v Európe. Štatistiky ukazujú, že napr. v Nemecku má 10-18% mladistvých nadváhu a obéznych je 4 – 8%. V mladších vekových kategóriách má približne 10% detí nadváhu a 5-8% obezitu, pričom asi u polovice z nich je už aspoň jedno sprevádzajúce ochorenie, alebo aspoň jeden ďalší rizikový faktor predisponujúci k závažným komplikáciám. V česko – slovenskej populácii je uvádzaná obezita u 6  % chlapcov a 5,6% dievčat., s nadváhou je  13 % chlapcov a 12% dievčat. Pričom bol prevýšený očakávaný nárast obezity u chlapcov o 3,1 % a u dievčat o 1,9 %.

Dlhodobé pozorovanie vývoja obezity u detí poukazuje na to, že v pomerne krátkom období sa jej výskyt výrazne zvýšil. Vzhľadom na toto rýchle zvyšovanie sa obezity u detí nemôžeme uvažovať o tak rýchle sa meniacom genofonde ľudstva, ale skôr výrazných zmenách v prostredí a v spôsobe života. Tieto zmeny sa týkajú najmä množstva a zloženia stravy a pohybovej aktivity.

Častý výskyt obezity u rodičov i súrodencov poukazuje na úlohu hereditárnych faktorov  pri vzniku obezity.  K tomu, aby obezita vznikla, sú však nevyhnutné i faktory  vonkajšieho prostredia vedúce k energetickej nerovnováhe. U obéznych detí býva nevhodný stravovací režim. Najčastejšie sa zistil nízky počet jedál počas dňa, pričom maximum príjmu stravy býva v druhej polovici dňa. Veľmi častým nálezom štúdií hodnotiacich výdaj energie u obéznych detí a detí s normálnou hmotnosťou,  boli porovnateľné hodnoty celkového výdaja energie. Tieto výsledky sa dajú vysvetliť rôznou zvýšenou energetickou spotrebou  pri rovnakej pohybovej aktivite a svalovej práci u týchto dvoch skupín detí. Dôvodom je zvýšená energetická hodnota práce vyplývajúca zo zaťaženia vysokým podielom tuku u obéznych. Tieto štúdie však jednoznačne poukazujú na to, že celková pohybová aktivita je u obéznych detí nižšia. Zvýšené energetické nároky na rovnakú činnosť s väčším zaťažením kardiovaskulárneho systému tiež vysvetľujú všeobecnú skúsenosť, že obézna mládež sa pohybovej aktivite vyhýba.

Jednoznačne však možno povedať, že nadmerný príjem potravy, či už absolútny alebo vo vzťahu k energetickému výdaju, vedie k rozvoju obezity vo výraznejšej miere u detí s genetickými predpokladmi. Nededí sa však len predispozícia k rozvoju obezity, ale sa preberá i režim výživy a pohybu v rodine.

Obezita i v detskom veku začala byť považovaná za bezprostredný spoločensky determinovaný následok individuálneho správania sa v spoluúčasti so zatiaľ nedokázateľnou genetickou výbavou. Tieto faktory spolu spôsobujú neschopnosť jedinca dosiahnuť rovnováhu medzi príjmom potravín a spotrebou energie.

Detský vek má svoje špecifiká pre určovanie nadmernej hmotnosti, či obezity.  Na takéto  hodnotenie v období rastu a vývoja organizmu nestačí samotná hmotnosť  jedinca. Hodnovernejším kritériom je index telesnej hmotnosti, teda body mass index (BMI = hmotnosť v kg / výška v m2),  ktorý zohľadňuje vzťah hmotnosti k aktuálnej výške, posudzuje primeranosť stavu výživy z hľadiska veku, pohlavia, ako aj z hľadiska proporcionality.

U dospelých bola jednoznačne určená hodnota BMI = 25 ako začiatok nadváhy. Nie je však možné používať len jednu kritickú hodnotu pre všetky deti, vzhľadom na meniacu sa  proporcionalitu tela.

U detí hodnotíme hmotnosť tela vždy k výške, veku a pohlaviu. Samotné hodnoty vyšetrovaných telesných charakteristík však majú len veľmi nízku informačnú hodnotu. Preto je potrebné ich posudzovať v porovnaní s tzv. štandardnými alebo referenčnými údajmi.  Priemerné hodnoty a smerodajné odchýlky pre jednotlivé vekové obdobia sú uvádzané na percentilových grafoch. Pritom pre stanovenie hodnoty nadmernej hmotnosti sa používa hodnota 90. percentilu a za obézne považujeme také deti, ktoré sa radia  hmotnosťou nad 97. percentil. Obézne deti potom zaraďujeme do pásiem smerodajných odchýliek.

Hodnoty týchto percentilov sú rozdielne v rozličných krajinách. Tak napríklad hodnoty, ktoré v slovenskej populácii vymedzuje 90. percentil zodpovedajú 85. percentilu v americkej populácii. Hodnotenie telesných charakteristík pomocou percentilových grafov a smerodajných odchýliek je vhodné využiť najmä pri dlhodobom sledovaní.
V detskom veku dochádza k plynulému prírastku na hmotnosti. Tento prírastok však nie je spôsobený len zmnožením tukového tkaniva, ale i rozvojom kostry a svalovej hmoty. V súčasnej dobe sa preto najčastejšie odporúča používanie antropometrických metód. Tieto metódy sú vhodné pre svoju rýchlosť, neinvazívnosť, nenákladnosť a pritom vysokú informatívnosť  Kombinácia hodnotenia BMI porovnaného s percentilovými štandardami,  spolu so súčasným zmeraním hrúbky kožných rias a vybratých antropometrických obvodov,  podáva  spoľahlivú informáciu o množstve i type rozloženia podkožného tuku. Práve spôsob rozloženia telesného tuku sa ukazuje ako najdôležitejší ukazovateľ zdravotného rizika pre jednotlivca. Z hľadiska patogenézy metabolického syndrómu má rozhodujúci význam predovšetkým množstvo viscerálneho tuku. Viscerálny tuk najlepšie koreluje s meraním kožných rias. Charakteristickým rysom pre obézne deti je, že nie je rozdiel medzi pohlaviami ani v množstve, ani v typickej distribúcii tuku, ako tomu je u mládeže s normálnou hmotnosťou.

Pri liečbe obezity je uprednostňovaná ambulantná liečba nielen z dôvodu redukcie liečebných nákladov, ale najmä pre zvýšenú šancu dosiahnuť lepší a dlhodobejší úspech v rodinnom a školskom prostredí. Ako ideálna forma ošetrenia u detí s nadváhou a obezitou sa ukazuje dlhodobé, štrukturované zaškolenie a priebežné vedenie interdisciplinárnym tímom, v ktorom spolupracuje pediater- špecialista, dietetológ, psychológ a športový tréner. Trvalý úspech si vyžaduje postupnú zmenu „malými krokmi“, ktoré ovplyvňujú životný štýl celej rodiny. Terapeutické prostriedky sú volené s cieľom posilniť motiváciu dieťaťa i celej jeho rodiny  trénovať a upevňovať nové spôsoby správania a zároveň robiť strategické kroky proti relapsu obezity.

Špeciálne diéty, medikamentózna terapia alebo operačné zákroky sa majú používajú len zriedkavo. Podstatou liečby je redukcia inaktívneho správania, hľadanie nových foriem telesnej aktivity, ktoré prinášajú dieťaťu zábavu, a sprostredkovávajú pocit úspešnosti. Modifikujú sa stravovacie a potravinové zvyklosti stravou chudobnou na tuky, pravidelným príjmom cukrov a bielkovín, obmedzením spotreby nealkoholických sladených nápojov a uprednostnením spotreby vody . 

Životným trendom v posledných desaťročiach sa pre deti stáva sedavý spôsob trávenia voľného času doplňovaný výdatnou konzumáciou ľahko dostupných potravín nevhodných svojim zložením, alebo síce tzv. „zdravých“ potravín, ale vo veľkých kvantách. Pritom  asi 19% z obéznych detí je so svojou postavou i životným štýlom spokojných. Zvyšuje sa prevalencia obezity i ochorení, ktoré je najčastejšie sprevádzajú. Obezita detí a dospievajúcich sa veľmi rýchlo stáva celospoločenským zdravotníckym problémom.