Príspevok čitateľky Zuzany:

Z Bratislavy Hlavnej stanice odchádza rýchlik...
Zapískala píšťalka a vlak sa pohol. Ona, ako každý druhý týždeň, opäť sedela v ňom. Sedela rovno pri okne a mohla pozorovať svet, ktorý už aj tak poznala naspamäť. Ale dnes, dnes to bolo vonku akési iné. Pochmúrnejšie, smutné, ba až priam desivé. Striaslo ju. Zamyslela sa.
Až hádka dvoch malých bratov ju vytrhla zo spleti myšlienok. Vtedy si prvýkrát uvedomila, že v kupé nie je sama. Obzrela sa. Pri pohľade na chlapcov a ich rodičov sa musela usmiať. Taká prostá rodina, majúca svoje každodenné problémy a hašterenia a predsa vyzerali tak šťastne. Závidela im. Áno závidela, aj keď nevedela prečo. Prepadol ju zvláštny pocit, taký ako ešte nikdy. Nebol zlý, ani dobrý, len zvláštny...
V tom sama seba zahriakla. Veď predsa ide za svojou láskou, mala by sa tešiť a byť šťastná. Nebola. Ale prečo?

Jej láska, Adam, mladý 23-ročný muž, ktorý pred nedávnom vyštudoval animovanú tvorbu v Bratislave. Vedel nádherne kresliť. Monika milovala, keď jej daroval svoju kresbu. Vždy  bola pre ňu a len jej. No ešte radšej ho pri kreslení pozorovala. To ako sa vždy sústredil a s akým nadšením kreslil. Veľmi ho zato obdivovala. A on zase ju. Ale nie v kreslení, tomu sa snažila čo najviac vyhýbať. Tanec. Činnosť, ktorú bola schopná robiť snáď kedykoľvek a kdekoľvek. Nemohla by bez neho žiť. Presne tak ako bez Adama. Jeden pre druhého boli inšpiráciou, zdrojom obdivu aj láskou zároveň. Keď boli v škole, bolo všetko dokonalé. Stretávali sa každý deň, ona pre neho tancovala, on pre ňu kreslil. No Adamove skončenie školy ich vzťah zmenilo. Nechceli si to pripustiť, možno si to ani neuvedomovali, ale predsa zmenilo. 

Stromy. Autá. Domy. Vlaky. Ľudia. Trnava.
- Hii, Trnava! – skríkla Monika, obliekla kabát a bežala von z kupé. Nevedela či ísť vľavo, či vpravo. Neznášala rýchliky. Nikdy v nich nevedela otvárať dvere a tak sa vždy pridružila k skupine ľudí, ktorá mala ten istý cieľ. Našťastie na pravej strane vyšla z kupé mladá pani. Rýchlym krokom ju nasledovala. Jeden schod. Druhý. Chodník. Bola šťastná, že je vonku. Zaostrila zrak k staničnej budove, kde uvidela usmiateho Adama kráčajúceho naproti. 
- Ahoj drahá, aká bola cesta? – s úsmevom a trochu ironicky sa jej opýtal. Vedel, že rýchliky neznáša a preto ju radšej hneď pobozkal a objal najsilnejšie ako vedel.
- Láska, takto ma čoskoro rozpučíš. – udýchane mu odpovedala. Obidvaja sa zasmiali a ešte raz pobozkali. Ruky sa im stretli a už spolu kráčali preč. 
Monika sa rázom cítila ako v úplne inom svete, akoby ten pocit vo vlaku bol len zlý sen. Nechápala. Zrazu bola opäť šťastná. Prítomnosť Adama s ňou vždy robila divy. Jediný jeho dotyk jej stačil, aby celá žiarila, aby bola schopná zvládnuť aj nezvládnuteľné. A to aj po dvoch rokoch chodenia. Vždy sa spolu smiali nad tým, ako sa mohli dva roky len tak prehliadať. Chodili na jednu školu, ona študovala tanec a on, o rok starší, animovanú tvorbu. Nevedeli o sebe. Až jediná chvíľa, jediná sekunda im dala o sebe vedieť. Ako každé ráno, aj vtedy išli obidvaja autobusom číslo 132 z internátu smerom do školy. Cesty boli plnšie ako zvyčajne a všade bolo počuť len trúbenie áut. Autobus plný do posledného miesta. Monika premýšľala, či si pamätá všetky kroky svojej tanečnej zostavy. Adam premýšľal akú novú postavičku nakreslí. Keď zrazu autobus prudko zabrzdil až Monika spadla na Adama. Nesmelé úsmevy a ospravedlňovania, ich prvé kontakty. Až vtedy si všimla, aký je krásny. Tie modré oči, ktorých pohľad prenikal až do jej srdca. Úsmev, aký ešte nikdy nevidela a nútil usmievať sa aj ju. Zamilovala sa akoby švihnutím čarovného prútika. A on tiež. Odvtedy už chodili každé ráno spolu na autobus. A nielen ráno. Stala sa z nich dvojka, ktorej každý závidel ich lásku. 
Cesta zo stanice trvala k Adamovi pol hodinu pešo. Monika sa cestou par krát posťažovala na obrovské kaluže na chodníkoch a čoraz silnejší vietor. Adam sa len smial. Vedela sa tak pekne rozčuľovať.
- Ako ti dopadla tá skúška? – zvedavo sa Adam opýtal.  
- Ale, celkom dobre, nato aký kŕč som tesne pred ňou dostala do nohy. Sama som bola prekvapená, že som to zvládla. O týždeň budeme mat vystúpenie, že sa prídeš pozrieť? – - Samozrejme, miláčik. Na teba vždy a všade.- žmurkol na Moniku a pobozkal ju. Ani sa nenazdali a už stáli pred dverami.
- Dobrý deň. -  Monika pozdravila Adamovu mamu. Bola rada, že ju vidí. Obidve sa mali rady. Vždy sa spolu dobre porozprávali a poohovárali všetkých mužov a nevynechali ani Adama. Ten si z toho však nič nerobil, bol rád, že majú spolu taký dobrý vzťah. A bol rád, že sa Monika mame páčila. Veľmi mu na tom záležalo. Jeho mama bola pre neho všetkým, vychovala ho sama, začo jej bol nesmierne vďačný. Otec od nich odišiel ešte keď bol Adam malý. Nikdy však o tom Monike viac nepovedal. 
- Ahoj Monika, aká bola cesta? – opýtala sa mama.
- Išla som rýchlikom. – odpovedala Monika. Aj Adamova mama vedela, že Monika neznáša rýchliky a tak vedela, čo taká odpoveď znamená.  
Vyzliekli sa a pobrali do Adamovej izby. Monika si sadla na posteľ, on vedľa nej. Obidvaja čakali čo spraví ten druhý. Vždy sa radi hrali tú hru, že kto dlhšie vydrží nič neurobiť. Tentokrát prehral Adam a vášnivo Moniku pobozkal. Tá mu bozk opätovala, no v tom ich vyrušila mama.
- Prepáčte mi, doniesla som vám čaj, a niečo na zahryznutie, dajte si. – a položila na stôl dve šálky s čajom a tanierik s keksami. Monika sa po nich hneď vrhla.
- Niečo som priniesla, počkaj. – začala sa hrabať vo svojej taške. Vytiahla z nej videokazetu.
- Leví kráľ? – schuti sa Adam zasmial – No dobre, hneď ho idem pustiť.- zapol video, zasunul kazetu a už  ležali vedľa seba a pozerali túto Adamovu najobľúbenejšiu animovanú rozprávku.
Film sa skončil a bola tma a večer. Obidvaja sa išli do kuchyne navečerať a vrátili sa naspäť.
Len tak si vedľa seba ležali, nič nerobili, pozerali si do očí. Nemuseli ani nič hovoriť a pritom si toho povedali tak veľa. V izbe bolo ticho, ticho, že až počuli tlkot svojich sŕdc. Bili rovnako. Ako jedno. O chvíľu Monika zaspala, Adam zobral perinu a oboch zakryl. Pozrel na ňu, aká je krásna keď spí. Pohladkal ju po gaštanovo hnedých vlasoch, pobozkal na čelo a zavrel oči. 
- Musíš už ísť? – na obed sa Adam smutne opýtal.
- Áno zlatko, musím ísť ešte cvičiť. – smutne mu odpovedala. Spoločne sa pobrali na stanicu. Dlho sa lúčili, no aj tak im nestačilo. Ešte posledný bozk a objatie a Monika nastúpila do vlaku. Zamávala a išla si hľadať miesto na sedenie. Opäť sedela pri okne a pozerala ten istý svet z druhej strany. Znova ten pocit, ten zvláštny pocit. Akoby nejaká zlá predtucha ju stále prenasledovala. Ale prečo vždy len vo vlaku. Nevedela si vysvetliť. Snažila sa prísť na iné myšlienky no nedalo sa. Niečo sa stane. Niečo zlé. Určite. Behalo jej hlavou, až mala slzy v očiach. Ale čo? Čo sa stane? Snáď nie Adamovi...
Vystúpila a hneď nastúpila na autobus na internát. Bývala tam so svojou kamarátkou Lenkou, no teraz bola ich izba prázdna. Lenka vždy chodievala v pondelok ráno. A tak bola Monika sama, sama so svojimi myšlienkami. Zapla počítač, pripojila sa na internet a dúfala, že tam bude Adam.
Srdce jej podskočilo. Bol tam. Dlho do noci si spolu písali. Monika sa odhodlala mu napísať o svojom zvláštnom pocite. Adam sa ju snažil upokojiť, že keď ráno vstane všetko bude preč. Na chvíľu mu aj uverila, no dobre vedela, že spánok nepomôže. Bolo 11 hodín a tak sa rozlúčili a obidvaja sa vnorili do ríše snov. Snáď sa tam stretnú, obidvaja dúfali. 
Ďalšie ráno, no pocit stále neprechádzal. Prisudzovala ten pocit tomu, že jej Adam tak veľmi chýba. Prečo nemôže byť teraz s ňou. Teraz, kedy by ho najviac potrebovala. Jediný nedostatok ich dokonalého vzťahu, ktorý ich od seba pomaly ale isto vzďaľoval. Ubehlo niekoľko dní, smutných dní. Monika musela veľa cvičiť, no aspoň zabudla na svoje zlé myšlienky. Tanec jej vždy pomáhal.
 Všetko bolo nacvičené a znova bol piatok. Monika od rána žiarila, tešila sa na Adama. Keď prišiel, opäť bolo všetko preč. Len šťastie a čistá láska.
Hodiny, minúty, sekundy. Všetko plynulo neuveriteľne rýchlo keď boli spolu. Dve krásne noci, plné vášne, objatí, bozkov a dotykov. Ubehli ako voda. A zrazu spolu stáli na stanici a lúčili sa.
- Vždy ťa budem ľúbiť. – vyšlo z Moniky ani nevedela ako. 
- Vždy ťa budem ľúbiť. – zopakoval súhlasne Adam a už ju držal v objatí. Cítil, že ho stále pevne objíma. Doteraz vždy len on ju, tak si užíval túto chvíľu. Prišiel vlak. Pobozkali sa. A ešte raz. A znova týždeň čakania.
Vonku už bola tma, keď sa Monika vracala na internát. Kráčala pomaly, spomínala na víkend a usmievala sa. Snáď nevnímala nič a nikoho okolo seba. Pomohlo by, keby...
Kráčala a pozorovala svoj tieň na zemi. Počula kroky, no nevnímala ich. Až keď sa blížili k nej a na zemi uvidela druhý tieň sa chcela obzrieť. Otočila hlavu a... Tupý náraz. Bolesť jej zaliala telo. Tma. Tma, ktorá sa nikde nekončí. Žiadne svetlo na konci tmavého tunela. Len tma.
- Cŕn, cŕn!! -
- Prosím?-
- Adam? A Ahoj..- ozvalo sa v telefóne – tu je Lenka, vieš...- zrazu počul len plač.
- Lenka? Ahoj.. Čo sa stalo, prečo plačeš? – nechápal Adam.
Ticho.
- Lenka! Haló! Prosím, povedz mi čo sa stalo! – zúfalo sa dožadoval Adam odpovede. Vtedy už tušil, no nechcel veriť. Nemohol.
- Moniku včera prepadli a ... – znova ten plač, zúfalý plač.
- A?! A?! Čo ďalej? Lenka! – kričal do telefónu a slza mu stekala po tvári.
- Neprežila... – ozvalo sa ticho v telefóne. Tak ticho, že to snáď ani nemohol počuť, no predsa počul. Telefón mu vypadol z ruky. Zbledol.
Kľakol si na zem a tvár sa mu zaliala slzami. Ešte stále neveril. Nechcel veriť. 
- Prečo? Ako? Ona nemôže. Nemôže ma tu nechať samého.- zúfalo znelo z jeho najhlbšieho vnútra. Ešte dlho tam bezvládne kľačal. Snáď deň, snáď dva. Nevedel. Nevnímal. Nedokázal vnímať. Všetko pre neho stratilo zmysel. Lebo on stratil zmysel, zmysel svojho života. Chcel ísť za ňou a navždy ju tam ľúbiť, no nevedel ako. Bál sa...
Vyšiel z domu smerom na stanicu. Nevšímal si pohľady, nevšímal si nič a nikoho. Zastal pred koľajnicami, pozeral sa na vlak....

Zapískala píšťalka a vlak sa pohol. Prázdne miesto pri okne. Ten istý svet, ten istý vlak, tá istá rodina v ňom. Nič sa nezmenilo. Len to prázdne miesto.. Pri okne...