Moderná lovestory Loviť alebo nebyť po úspechu na najpopulárnejšom slovenskom blogu vychádza konečne aj knižne. Tri priateľky, jedna túžba. Milovať a byť milovaná. Ktorá z nás nehľadá lásku a netrápi sa ak ju má? Hlavné hrdinky vtipne nastavujú láske pasce, s humorom mieria mužom presne do srdca a odvážne poľujú vo všetkých revíroch. Ulovia si nakoniec veľkú lásku, alebo budú samé korisťou vo vzťahovej džungli veľkomesta?
Nová slovenská autorka Iva Kučerová prekvapuje humorným, miestami až ironickým štýlom, prirodzeným jazykom a tiež nadhľadom, s akým sa zhostila ženského „trápenia“ vo svete lásky. Kniha je autorkiným debutom, ale ona sama má s písaním bohaté skúsenosti. Je reklamnou textárkou, čítanou blogerkou, prispievala aj do mesačníkov Adam a Eva, spoluvytvárala lifestylový magazín a jej ďalší príbeh zo ženského sveta pokračuje na stránkach magazínu Deluxe.
Kniha určite zaujme všetkých, ktorí majú radi dynamické čítanie, vtipné dialógy a nečakané dejové zvraty. S knihou sa dostanete nielen do duše, myšlienok a života troch takmer 30-ničiek, ale aj do Prahy, či Milána, ponoríte sa do sveta módy, reklamy a bratislavskej smotánky, a možno zistíte, že lov na Pána Božského môže byť nielen zábavný, ale najmä prekvapivý.
Vyjde 7. apríla, no knihu si môžete už teraz kúpiť v predpredaji vo všetkých internetových kníhkupectvách.
Odporúčaná cena 8,29 eur (249,- Sk), 320 strán, pevná väzba, slovenský jazyk.
Ukážka:
A čo tak vygoogliť si jeho? Cítim sa ako v špionážnom filme. S pocitom akejsi zvláštnej zmesi vzrušenia a viny ťukám do počítača. Nikdy som to nemala rada. Sliedenie, zisťovanie, overovanie. Svojim mužom som nekontrolovala e-maily. Dokonca ani nečítala smsky. Okej, okej, možno raz, dvakrát sa to stalo, ale vždy som na to mala vážny dôvod. A ten mám aj teraz. Obchodný register, vyhľadávanie podľa mena osoby. Prsty hľadajú tie správne písmená. Richard Páleník. Aha, čo tu máme. Činnosť firmy - automatizované spracovanie dát, poskytovanie softwaru. To by asi aj sedelo, nie? A ešte jedna firma. A ďalšia. Všetky s podobným zameraním. Ale tie názvy mi nič nehovoria. Tak si čekneme trvalé bydlisko. Havlíčkova. A to je kde? Bratislavu celkom dobre poznám, ale tu sa strácam. Vyťukávam mapy.zoznam.sk. Takže ulica pod Slavínom. Hmm, to nie je miesto môjho častého výskytu. No nemusí byť zlé bývať tam.
Ale to je jedno! Zatváram internet. Nezaujíma ma, čo robí, ani kde býva. Kašlem na neho.
Posledný pracovný deň pred sviatkami som si po rannom šoku už len odtrpela, veľké výkony som nepodala a po šéfovom odchode som rýchlo vypadla domov. Potrebujem pokoj, ticho, zavrieť dvere, a nič a nikoho nevidieť. Taká rýchla duševná katarzia. V potravinách hádžem do košíka všetko, čo mi padlo do oka a ťahám sa so štyrmi Billa igelitkami domov. Bojujem s vchodovými dverami, snažím sa vyprázdniť schránku od letákov a v tento najnevhodnejší moment mi ako naschvál zvoní telefón. Nech si, kto si, nemám náladu.
Doma skladám tašky a pozerám na displej. Neznáme číslo. Beriem Brinu na prechádzku, no po vyvenčení zisťujem, že to neznámeho ešte stále baví. Tri neprijaté hovory. Dobre, dobre, keď zavoláš ešte raz, zdvihnem to.
Asi ma počul.
„Prosím?“
„Ahoj, lienka, neodpovedala si mi na sms a chcel som vedieť, ako žiješ. Čo máš nové...“ krátke ticho, „…a či prídeš na tú svadbu.“
Musím si sadnúť. Pes sa mi škriabe po nohách hore, akoby vedel, že práve teraz mi dobre padne teplé objatie.
„Robo, načo mi voláš?“
„Ja viem, že sa ozývam trochu nečakane...“
Trochu?
„...ale chcel som vedieť, či prídeš. Chcel som vedieť, či sa niečo nezmenilo.“
Prosím? Preloží mi to niekto?
„Nechápem, o čom točíš. Ženíš sa. Zmenilo sa toho dosť. Nie sme spolu a nezostali sme ani kamaráti, aby sme si chodili na svadby a bavili sa o tom, akí sme happy.“
„Ja nie som šťastný...“
Ešte stále mi to nedochádza. Prečo mi volá? A prečo mi toto hovorí?
„No, to nie je môj problém. Sám si sa rozhodol a mňa to už nezaujíma. Mal by si radšej zavolať svojej budúcej manželke. Možno by to rada počula.“
Toľko irónie. Vytieklo to zo mňa ako hnis zo starej rany.
„Ja som sa ženiť nechcel. Chcel som byť s tebou. A ty? Kašľala si na mňa, úplne si ma odpísala! Čo som mal ísť do kláštora?“
Asi už nehovoríme spoločnou rečou. Nechápem, čo sa mi snaží povedať.
„Nechala si ma, samého.“
Och, chudáčik. Toto ma fakt vytočilo.
„Ja som ťa nechala? A čo som mala robiť? Podviedol si ma!“
„Bože môj, tak som spravil chybu, ale nemusela si kvôli jednej chybe hodiť za hlavu všetko, čo medzi nami bolo.“
„Máš pravdu,“ konečne mám v tom jasno, „bolo. A už nie je. A ani mi to nie je ľúto...“
Vypínam telefón a hladkám Brinu. Napadlo mi niečo, čo som kdesi čítala. Muž nie je pes, aby bol verný.
Ale už ma to netrápi. Nech si robí, čo chce. Môže sa oženiť, môže si adoptovať päť černoškov, môže kandidovať na prezidenta, môže ma...