Je to láska?
Autor(ka) : Natália Križova Dátum a čas : 14.5.2001 14:20 Kategória : Poviedky WWW.LADY.SK Stránky pre modernú ženu venované móde,kráse zdraviu ...		Komu (email) : Od (email) : Od (meno) :
Dym v bare vytváral mliečnu hmlu. Nad porozlievanými nápojmi sa vznášal sladkastý zápach. Na parkete sa mátožne pohybovali siluety ľudí. Ich pohyby boli automatické. Ich srdcia tepali v rytme bicích a ich pohľady boli prázdne. Jedna zo stovky bežných nocí sa prehupla cez prah dňa. Nikto zo zúčastnených si to nevšimol. Šliapali na rytme. Šliapali na spolupatričnosti. Šliapali na Extáze.
Pre Kristínu boli tieto piatkové a sobotné noci klystírom. Zmývali z nej celotýždenné napätie. Zmývali z nej zodpovednosť, splachovali nánosy strachu z vlastného žitia, z neschopnosti naplniť požiadavky rodičov, z neschopnosti skutočne milovať a žiť. Chvela sa v rovnakom rytme so stovkami iných. Bola zrniečkom vo veľkom piesku uvoľnenia. Stávala sa malým, neodolateľným kolieskom vo veľkej mašinérii. Minimalistické kúsky látky zakrývali jej pulzujúce telo. Minimalistické dávky syntetickej radosti odhaľovali jej skoro detskú dušu. Každý dotyk, každý úsmev, každé gesto... všetko bolo pravé. Síce len na chvíľu, len kým pôsobilo kúzlo noci. Hoci bolo päť hodín ráno, kúzlo stále pôsobilo. Má ešte tri, štyri hodiny. Tri, štyri hodiny, v ktorých roztaví týždeň. Ešte vždy môže stretnúť lásku. Ešte vždy má nádej na dotyky Kristínine telo skúšané týždeň, čo týždeň vo vyhni techna bolo štíhle. Nohy mala vytrénované z pravidelného pohybu, panvu detsky úzku, zadok pevný a k tomu detské malé, vyzývavé prsia. Keď jej babička videla v čom chodí na diskotéku, prežehnávala sa. Horúci vzduchu, nabili energiou stovky ľudí, dym s vanilkovou vôňou už hádam ani nebolo treba. Telá všetkých dievčat boli odhalené, vyzývavé, svojsky krásne. Niekde v tom virvare sa mohol nachádzať princ. Stretávali sa tu podobne zmýšľajúci mladí. Každý bol ostrov a všetci túžili po láske. Lovili tu „bossovia“ z klubu vyhadzovačov rovnako ako študenti, počítačoví špecialisti, či ktokoľvek iný. Lovecká sezóna nepoznala zákazy. Tu sa lovilo v zime aj v lete. Odstrel povolený od večera do predpoludnia. Občas sa síce nedalo zistiť, ktoré pohlavie patrí medzi obete a ktoré medzi lovcov, ale to nikomu nebránilo uzatvárať lásky, vzťahy, kontrakty na výmenu telesných tekutín. Získať sa dalo čokoľvek, stratiť sa dalo všetko. Tuc,tuc, tuc, tuc, v rytme bubnov... Rýchly život prináša rýchle vzťahy. Rýchle vzťahy prinášajú rýchlu radosť. Teraz na ňu ešte nikto nemal čas. Kristína sa odpútala z chumáča trsajúcich tiel. Šla oddychovať, bolo treba doplniť životne dôležité tekutiny. Dopadla za bar. Objednala si speed a chystala sa zaplatiť. Pripíšte mi to na účet zahrmel za ňou mužský hlas. Barmanka jej okamžite vrátila podávané peniaze a odtiahla za ďalšími hosťami. Kristína sa otočila. Tohoto muža ešte nevidela. Vysoký, štíhly, opálený. Tridsiate narodeniny už určite oslávil, ale to bolo jediné, čo sa o jeho veku dalo povedať s istotou. Pozrel sa Kristíne do očí. „Ďakujem“ zaštebotala. „Rado sa stalo“ odpovedal a otočil sa jej chrbtom. Bolo to pre ňu nepochopiteľné. Zaplatil jej účet a vôbec sa neunúval s klasickými frázami. Dokonca sa neunúval, ani s balením. Nerozohral hru očí ani sa nesnažil dotknúť jej rozpáleného tela. Kristína zostala nalepená na stoličke. Nemohla ísť tancovať, kým nezistí, o čo mu ide. Objednala si ešte jeden drink. Barmanka jej ho podala a rovno ho pripísala na účet toho chlapa. Ku Kristíne sa zošuchol neznámy mladík, urobil jej prednášku o nových počítačových systémoch, šlukol trávu a zmizol vo víre tanca. Keď sa mienila vypariť za ním, jej „investor“ sa otočil. „Koľko máš rokov?“ Jeho úvodná otázka ju vykoľajila rovnako spoľahlivo, ako on sám. „Prečo?“ odvrátila útok. Suché konštatovanie „zaujíma ma to“, jej napovedalo, že asi by nemala klásť prihlúple otázky. „Sedemnásť.“ Odvetila rovnako sucho. Dokonca o svojom veku ani nezačala klamať. „Fajn. Daj mi svoje číslo, zajtra pôjdeme spolu na obed. Okolo piatej.“ Ani sa neunúval zisťovať či chce. Nadiktovala mu svoje číslo nadula sa ako vianočný moriak a odkráčala. Ten chlap ju priťahoval. Opäť sa vrhla do tanca. Netešilo ju to. Aj keď bolo len sedem hodín ráno rozhodla sa odísť. Kráčala ulicou zaliatou slnečným svitom a rozpínavé slnko ju pálilo v očiach. Začínala chápať grófa Draculu, ktorý nikdy nevychádzal na slnko. Doma dopadla na posteľ. Chvíľu spala ako mŕtva, ale od tretej popoludní sa už nemohla na nič sústrediť. Úchytkom sledovala telefón imitujúc učenie. Nezvonil. Nezvonil o piatej, o siedmej, o desiatej. Nezvonil vôbec. Keď už hodila flintu do žita, došlo jej, že ešte nie je zajtra. Ľahla si spať. Ráno nastal nový týždeň, vláda stereotypu, sivá realita. V škole bolo útrpne. Nemohla sa sústrediť na životne nedôležité oblasti všeobecného vzdelania, ktoré sa jej snažili sprostredkovať pedagógovia. Nemohla sa sústrediť dokonca ani na spolužiačky. Kecy o tom, kto sa s kým minulý týždeň vyspal, kto sa s kým rozišiel a kto sa s kým zíde, jej liezli hore krkom, rovnako ako hádky o tom, čo je „in“. Každých desať minút vyťahovala spod lavice telefón. Bol ako robertko bez batérií. Nevibroval. Nič sa nedialo. Doma ju čakala rovnaká nuda ako v škole. Presne o 15.00 jej zapípala krátka správa. Kam si po teba o dve hodiny prídem? Vyťukala adresu a vrhla sa do horúčkovitej aktivity. Zo skrine vytiahla šesť modelov. Behala po byte ako splašený kôň. Matka, ktorá by ju vedela učesať nebola doma, jej sa triasli ruky, jednoducho, horor. Presne o piatej vybehla pred dom. Vyzerala ako mladá dáma. Šialene nahú kreáciu z diskotéky, vymenila za dlhú úzku sukňu a top s holým bruškom. Cítila sa mimoriadne príťažlivá. Pred domom stála obrovská terénna rakva. Vedela, že to musí byť on. Vyskočil z auta, otvoril jej dvere a dokonca jej pomohol vysúkať sa na sedadlo. Kým prišli do reštaurácie vedel o nej úplne všetko. Ona o ňom nevedela nič. Mal očarujúci úsmev, bol pozorný, nedotýkal sa jej, nič jej nevnucoval. Podobného muža ešte nestretla. Po dezerte ju posadil do auta a odviezol domov. Dúfala, že ju aspoň pobozká. Zbytočne. „Ozvem sa.“ To bola jediná informácia, s ktorou odfrčal z parkoviska. Týždeň sa zmietala v stave neistoty. Chodila do školy a nevedela sa sústrediť. Trsala na diskotéke a neužila si to. Snažila sa ho objaviť. Vyparil sa. Keď už prestávala dúfať, že sa ten hlúpy telefón ozve, zavolal. Dúfala, že v útulnej kaviarničke pri zákuskoch a šampanskom zistí viac ako jeho meno. Opäť zlyhala. Kým vystúpila z auta, opýtala sa „Čo vlastne odo mňa chceš?“ Pozrel sa na ňu najnevinnejším mužským pohľadom. „Aby si ma milovala.“- povedal. Prisala sa na jeho pery ako mladistvý upír. Po chvíli cumľavého násilia ju jemne odstrčil. Naštartoval auto. „Chceš sa maznať? Pôjdeme inam.“ Obrovský koráb zastavil v lese. Nedočkavo sa na neho vrhla. Túžila po všetkom, čo si predstavila, že jej môže dať. Jeho chlad a predstieraný nezáujem ju rozpaľoval. Začal sa s ňou maznať. Bozkával ju na šiji, na bokoch, na prsiach. Hladil ju po celom tele, ale nohavičiek sa ani nedotkol. Poddávala sa jeho rukám aj jeho mysli. Bola šialene vzrušená. Jeho skúsené ruky sa pohrávali s jej temperamentným telom. Prstami vyhrával majstrovské dielo na jej stehnách, zadku, prsiach aj ružovom púpätku v strede jej tela. Hnietol ho medzi prstami s citom skutočného odborníka. Obracal ju v rukách tak, ako keramik vytvára na hrnčiarskom kruhu svoje dielo. Vedel presne, čo chce. Zažila svoj prvý orgazmus. Rozopol si zips. Chytil jej hlavu a jemne ju postrčil správnym smerom. Nebola síce panna, ale ešte nikdy nemala v ústach TO. Akoby jej to odčíta ©2001 Fornet. Všetky práva vyhradené.