Zväčšená prostata obťažuje mužov od čias, kedy začali žiť dosť dlho nato, aby dosiahli „prostatický“ vek t.j. vek, kedy sa prostata začne meniť, zväčšovať a spôsobovať ťažkosti.

Muži v „prostatickom“ veku močia príliš často /frekventuria/, nie vždy vtedy, keď sa im to hodí /urgencia/, často v zlom čase /noktúria/ a niekedy sa nevedia vymočiť vôbec /retencia/. Originálny výraz prostatizmus je v súčasnosti nahradený eufemistickým názvom “syndróm dolných močových ciest“.

Počas storočí ľudia dlho zisťovali čo to prostata za orgán vlastne je a ako ho nazvať. Snažili sa ho liečiť rôznymi tajomnými preparátmi, snažili sa ho prebodnúť, preraziť, prekrájať, enukleovať, páliť a orezávať.

Ako ľudia postupom rokov a storočí tento orgán spoznávali a porozumeli tejto „záhade“, o ktorej ani dnešní študenti medicíny nevedia veľmi veľa, sa Vám budem snažiť priblížiť v nasledovnom článku.

Prvé písomné známky o medicínskych poznatkoch a rôznych chirurgických výkonoch pochádzajú od starých Egypťanov. Egyptská chirurgia a medicína bola na vysokej úrovni, vzhľadom na vynikajúce anatomické vedomosti, ktoré Egypťania získali pri balzamovaní mŕtvych tiel. Ich znalosťami boli potom ovplyvnené hlavne národy, ktoré žili v susedstve, predovšetkým Gréci. Hippokrates z Kosu (460 -380 BC) ako jeden z prvých liečil na základe empírie. Predpokladal prirodzenú príčinu chorôb a nie zásah bohov. Jeho rozsiahle dielo Corpus Hippocraticum bolo vzorom a inšpiráciou po mnohé storočia až do dnešných čias. Hippokratova škola však nemohla odvodzovať svoje vedomosti od anatomických znalostí, pretože pitvy ľudských tiel boli zakázané. Herophyllos, ktorý svoj aktívny život prežil v Alexandrii okolo roku 300 BC, využil limitovaný čas, kedy boli v Alexandrii možné pitvy ľudí a popísal rôzne časti ľudského tela, medzi iným aj  sexuálne orgány muža.

Je prekvapujúce, že v žiadnom medicínskom texte z antiky, Byzancie či islamského obdobia, nie je prostata popisovaná ako nepárový orgán a nie je jasne definovaná. Je to spôsobené veľmi pravdepodobne tým, že pitvy zvierat, ktoré hlavne poskytovali vedomosti o anatomickej sústave, nemohli dať správnu odpoveď, keďže psy, mačky, dobytok či kone majú prostatu jasne rozdelenú na dve časti a masožravce napríklad nemajú semenné vačky.

Pokračovateľom tradície medicíny v starovekom Ríme bol Aulus Cornelius Celsus (cca 25 BC—ca 50) a  Aelius Galenus (129 – 217), známy aj ako Galen z Pregamonu. Bol osobným lekárom niekoľkých cisárov (Marcus Aurelius, Comodus, Septimus Severus a Caracal) a vo svojom obrovskom diele – Corpus Galenicum - sa venoval rôznym oblastiam medicíny. Pomenoval semenné vačky ako žľazové telesá resp. semeno obsahujúci pomocníci – parastatai, ale prostatu neidentifikoval.

Po páde Západorímskej ríše a nástupom stredoveku nastala v Európe doba temna. Zásahy cirkvi do medicíny viedli k vylúčeniu chirurgie z medicínskych odborov. Centrum medicíny sa presunulo do Byzantskej ríše, ktorá prevzala poznatky antických lekárov. Medicína sa pestovala hlavne v Arábii a ďalekej Číne. Náboženské predsudky voči krvavým výkonom mali Arabi výraznejšie ako kresťanské národy, preto sa ich chirurgia obmedzovala na liečbu úrazov. Väčšie operácie sa vykonávali len výnimočne. Zákaz pitiev nedovoľoval detailnejšie poznanie anatomických pomerov, čo bolo hlavnou prekážkou rozvoja odboru. Najznámejší arabský chirurg bol Abulkasim, ktorý dokázal liečiť pečeňové abscesy ich vypustením, ošetroval prietrže ich repozíciou, odstraňoval kamienky z močového mechúra, otváral priedušnicu a i.

Po skončení veľkej morovej epidémie, kedy podľa niektorých údajov v Európe zahynulo až 50% obyvateľstva, nastalo obdobie rozvoja a rozkvetu kultúry a vied – renesancia. Renesancia v medicíne znamenala návrat k antickým autorom a obnovovanie dávno zabudnutých poznatkov, pričom nastali predpoklady na nový vývoj medicíny a najmä chirurgie. Opätovne sa začal klásť dôraz na anatomické poznatky a empirické skúsenosti.

Jedným z najznámejších polyhistorov tejto doby bol Leonardo da Vinci. Jeho reprodukcie mužskej pohlavnej sústavy sú založené na autopsiách a sú pomerne presné a perfektne umelecky reprodukované. Napriek tomu na žiadnom z nich nie je znázornená prostata.

Prvýkrát popísal prostatu až v roku 1536 Niccolo Massa v diele Anatomiae Libri Introductorius slovami „pod hrdlom močového mechúra môžeme pozorovať žľazové teleso, na ktoré sa napájajú semenné cievy“.

V roku 1600 veľký francúzky anatóm André du Laurens ako prvý nazval orgán veľkosti orecha pod močovým mechúrom termínom PROSTATAE. Do tej doby neexistoval priamy latinský názov tohto orgánu. Pokračoval však v pochybeniach svojich predchodcov a považoval prostatu za párový orgán.

Až holandský anatóm Renier De Graaf popísal: „... prostatae v starovekom Grécku  popisovaná ako parastatae je jednoducho jeden špongiovitý útvar“.

V roku 1811 publikoval Sir Everard Home (1756 - 1832) dielo Practical Observations on the Treatment of the Disdeases of the Prostatae Gland. V tejto práci popísal hypertrofiu prostaty v oblasti zadnej komisúry tak presne, že tento stredný lalok bol jeho súčasníkmi nazvaný jeho menom - Homov lalok.

Výsledkom práce mnohých dalších skvelých vedcov bolo, že pohľad na prostatu a jej možné chorobné komplikácie v zmysle hypertrofie bolo možné začať exaktne chirurgicky riešiť. V roku 1894 Eugene Fuller v New Yorku ako prvý odstránil nielen hypertrofovaný stredný lalok prominujúci do močového mechúra, ale aj bočné hypertrofické laloky. Fuller si pri výkone pomáhal tlakom zovretej päste na perineum, aby si prostatu priblížil k močovému mechúru.

Túto techniku vylepšil jeden zo zakladateľov AUA Ramon Guiteras zavedením prsta do konečníka a priamou eleváciou prostaty oproti operujúcemu prstu.

Kým sa otvorená chirurgia rýchlo rozvíjala, nezaspal ani rozvoj endoskopie telesných dutín a pokusy o transuretrálnu liečbu prostaty (cez močovú rúru). Ambroise Paré už v 16. storočí vytvoril špeciálnu dutú sondu na kyretáž prostaty. Podobné systémy vyskúšali mnohí chirurgovia počas dvoch storočí. Problém s odstránením odrezaného tkaniva prekonal v roku 1909 Hugh H. Young, ktorý vyvinul „vyrezávač“ prostaty.

Prvý výskum účinnosti testosterónu na prostatu podal v roku 1889 prof. Charles-Édouard Brown-Séquard (1817–1894). V Paríži si subkutánne aplikoval „elixír“ obsahujúci extrakt z morčacích a psích semenníkov. V časopise The Lancet písal, že sa cítil podstatne lepšie fyzicky a aj mentálne, hoci išlo len o prechodný účinok. Veľmi pravdepodobne ešte o účinok placebový. Napriek tomu na základe jeho práce mnoho vedcov pracovalo skoro 40 rokov. Až v roku 1927 v Chicagu a podobne v roku 1934 v Amsterdame Fred Koch a Ernst Laquer získali čistý testosterón z býčich semenníkov. Chemická syntéza testosterónu bola urobená v laboratóriach firmy Organon a  Ciba. Za syntézu testosterónu dostal v roku 1939 Nobelovu cenu za chémiu chorvátsky rodák s českými koreňmi Leopold Ruzicka.

V roku 1941 publikoval Charles B. Huggins  spolu so svojimi študentami Clarence V. Hodgesom a William Wallace Scottom 3 články, kde dokázali vzťah medzi endokrinným systémom a normálnou funkciou prostatickej žľazy. Podobne zaznamenali, že ak sa blokuje účinok mužských pohlavných hormónov, či už kastráciou resp. podaním estrogénov, dochádza k regresii nádorov prostaty. Za svoju prácu bol Dr. Huggins v roku 1966 ocenený Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu. Jeho krédo bolo: „Discovery is our business“.

V roku 1948 publikoval v časopise American Journal of Fysiology  Raymond P. Ahlquist (1914 – 1983) článok, kde popísal existenciu dvoch druhov adrenergných receptorov, ktoré nazval alfa a beta. Touto prelomovou prácou sa začal výskum nových liekov, ktoré mohli ovplyvnovať správanie týchto receptorov. Viedlo to až k vývoju liekov, ktoré dokážu ovplyvnovať obtiaže pacientov s ochorením prostaty. Tieto ťažkosti vznikajú hlavne napätím v hladkej svalovine prostatickej strómy, uretry a hrdla močového mechúra a sú za ne zodpovedné Alfa 1 receptory. Do dnešnej doby sú identifikované 3 podtypy A1a, A1b, A1c pričom A1a sa vyskytuje na uvedených miestach v najvyššej koncentrácii. Blokáciou týchto receptorov je možné dosiahnuť zníženie napätia a uvoľnenie močových ciest. Efekt týchto blokátorov bol dokázaný v mnohých kvalitných klinických štúdiách a v liečbe obtiaží spôsobených benígnou prostatickou hyperpláziou /BPH/ sa využíva  dodnes.

Napriek tomu, že alfa blokátory sa veľmi dobre uplatňujú v liečbe príznakov dolných močových ciest spôsobených BPH, nejedná sa o liečbu kauzálnu (príčinnú), ale symptomatickú (liečba príznakov). K možnosti ovplyvniť rast prostaty kauzálne viedol veľmi zaujímavý príbeh.

Počas roku 1970 sa Dr. Julianne Imperato, endokrinologička z Cornelovej univerzity, pridala k výprave do Dominikánskej republiky, ktorá išla zisťovať zaujímavý úkaz. Údajne sa v izolovanej dedine na severozápade Dominikánskej republiky vyskytujú jedinci, ktorí sú najprv ženami a potom sa menia na mužov. Miestni ich nazývajú guevedoces alebo aj machihembras. Historka sa ukázala ako pravdivá a asi 2% detí sa v dedine Salinas rodí ako dievčatá a umiera ako muži. Veľmi pravdepodobne sú všetci potomkami muža menom Altagracia Carrasco. Ide o pseudohermafroditov, mužských jedincov s Y chromozómom, ale s genetickou poruchou a následným chýbaním enzýmu inhibítoru 5 –alfa reduktázy typu 2.  Tento enzým spôsobuje premenu testosterónu na dihydrotestosterón /DHT/, ktorý je hlavným hormónom ovplyvňujúcim rast prostaty. Stav sa týka len mužov, pretože u žien DHT nehrá žiadnu známu úlohu. Deti sa vplyvom nedostatku DHT rodia s vonkajším genitálom dievčenského typu. Majú lábia, slepo zakončenú vagínu a klitoris. Po puberte, kedy začína priamy účinok testosterónu, dochádza k zostupu semenníkov, klitoris sa pomaly zväčšuje a mení na penis. Títo jedinci sú dokonca schopní tvoriť živé spermie a niektorí mať aj potomstvo. Chýbajú im však semené vačky a prostata, ktoré sú pod vplyvom DHT.

Tieto poznatky viedli k syntetizácii inhibítorov 5-alfa reduktázy /5-ARI/. V roku 1990 bol syntetizovaný inhibítor typu 2 a v roku 1998 firma GlaxoSmithKline vyvinula aj duálny inhibítor 5AR. Tieto preparáty dokázali svoj účinok pri redukcii rizika progresie ochorenia BPH, to znamená výrazné zhoršenie príznakov, zástava močenia a nutnosť operačnej liečby.

Pri pozorovaní výsledkov podávania A-blokátorov a inhibítorov 5 AR sa ponúkala myšlienka spojiť rýchly nástup účinku alfa blokátorov s kauzálnou liečbou BPH pomocou inhibítorov 5AR. Rozsiahle medzinárodné štúdie MTOPS a hlavne CombAT dokázali oprávnenosť tejto myšlienky a potvrdili vysokú účinnosť tejto kombinácie. Éra, ktorá sa začala niekedy v polovici 70. rokov, použitím neselektívnych anti blokátorov ako bol  phenoxybenzamine, vrcholí použitím kombinácie alfa blokátora s inhibítorom 5-alfa reduktázy. Zavedením tejto kombinácie do praxe prestáva byť liečba BPH čisto chirurgickým problémom.