Vývin francúzskeho divadla v osemnástom storočí je vcelku charakterizovaný agóniou voltairovskej tragédie, úspechom mravopisnej a poetizujúcej komédie Marivauxovej a politickej komédie Beamarchaisovej a napokon vznikom meštianskej drámy Diderotovej; k charakteristike storočia patrí však aj rozvoj inscenačného umenia, umožnený definitívnym zavedením systému sukcesívnej dekorácie, ďalej vznik komickej opery a ustálenie formy moderného baletu, o ktorú sa pričinil Noverre.

Ľudovít XV. si ponechá z absolutizmu iba vonkajšie a umelé črty. Aristokracia, ktorá cíti, že jej privilégiá sú ohrozované, sa poddá „galantným bláznovstvám“, ktoré sa niekedy v divadle prejavujú ako únikové tendencie, sprevádzané však ešte eleganciou, rafinovanosťou a luxusom.

Všeobecne sa však divadelné obecenstvo rozrástlo o úradníkov, lekárov, advokátov; divadlo trhové si pritom zachováva svojich náročných a nadšených divákov z ľudu. Všetky protirečenia tejto doby sa postupne zjavia aj v dielach samých autorov i v jednotlivých žánroch, ktoré už nepokračujú v diferencovaní a dávajú najavo vedomú snahu o vytvorenie nového dramatického umenia.

Komédia vo svojich najrozličnejších formách – poetická, satirická, politická – od Regnarda k Lesageovi, k Marivauxovi a k Beaumarchaisovi, sa stáva predmetom všeobecnej obľuby. Znamená triumf žánru, ktorý sa od čias Molièrových neustále rozvíjal a po dlhé roky menil svoj výzor. Dokonale odráža a stelesňuje najživotnejšiu časť ducha francúzskeho 18.storočia. Predlžuje najistejšie hodnoty klasicizmu, obohacuje ich divadelnosťou commedie dell´arte a výdobytkami trhového divadla. Vyvíja samo zo seba vlastný štýl a môže sa vykázať originálnym komickým a satirickým géniom. Preto sa najprv v Théâtre-Français, Taliani a trhové divadlo trhajú o autorov komédií mravopisnej a komédie zápletkovej, až napokon cnosti najrozličnejších žánrov splynú v Marivauxových Falošných dôvernostiach a v Beaumarchaisovej Figarovej svadbe..

Ak Beaumarchais (1732-1799) doteraz ostáva tým dramatikom osemnásteho storočia, o ktorom sa najviac diskutuje, treba súčasne priznať, že je ťažko odolať duchaplnosti a invencii tohto amatérskeho génia.

Petit de Jullevill posudzuje jeho majstrovské dielo Figarova svadba ako prázdne a duté; Lucien Dubech ľutuje, že neponechali jeho autora vo väzení, „lebo tak by sa aspoň nebol dožil slávy“, a obžalúva ho medziiným aj zato, že je zodpovedný za „chorobu, ktorá vyčerpala modernú komédiu“ a uzatvára, že by bolo treba „prekliať jeho pamiatku“, pretože bol „jedným z najväčších zločincov v dramatickom umení...“ V takýchto prípadoch najčastejšie znetvoruje každý úsudok politická zaujatosť: je však jasné, že Beaumarchaisovu úlohu vo francúzskej revolúcii neslobodno podceňovať a že jeho divadlo je akousi syntézou Molièra, Regnarda, Marivauxa a Diderota, pričom sa ešte môže pochváliť výnimočnými scénickými prostriedkami a nepopierateľnou účinnosťou. Nech je akokoľvek, Beaumarchais stvoril dve nesmrteľné osoby: Cherubína a Figara.

Už v dráme Eugénia (1767) Beaumarchais ukázal ako mu bude záležať na tom, aby využil všetky prostriedky, ktoré mu núka scéna; odvtedy koncipuje všetky svoje hry výlučne tak, aby sa v prvom rade dali hrať. O tom píše: „Aby sa dalo porozumieť mnohým výjavom, ktorých účinnosť závisí na divadelnom hraní, pokladal by som za potrebné pripojiť presný popis a usporiadanie salónu.“ Používa „nemé“ výstupy, vynecháva vložky medzi dejstvami a nahradzuje ich pantomímou, žiada, aby mizanscény sa určili vopred a potom sa už „neodtŕhali od textu, ktorý ich inšpiroval.“ Beaumarchais rozmýšľa bytostne divadelne. Pripomeňme, že v jeho dobe dekorácia simultánna bola definitívne vystriedaná sukcesívnou, že javisková technika sa veľmi zdokonalila, že publikum si zvyklo na dekorácie a kostýmy, ktoré vyhotovovali skutoční umelci a konečne, že – charakteristický detail! – olejová lampa, vynájdená Quinquetom, začala svoju „činnosť“ roku 1784, práve na oficiálnej premiére Figarovej svadby (predtým napríklad v roku 1719, osvetľovalo sálu i javisko Théâtre-Français 268 voskových sviec). Všetko, čo sa týka hereckej techniky a čo stále viac a viac zaujíma mysle divadelníkov tej doby, zachoval si Beaumarchais lepšie než ktokoľvek iný, ako o tom svedčia aj niektoré spisy, najmä Esej i vážnom dramatickom žánri, inšpirovaná myšlienkami Diderotovými a Mercierovými, i predhovor k Figarovej svadbe. Beaumarchais neváhal preniesť do divadla Théatre-Français mnohé zo slobôd, ktoré patrili do príslušenstva bulvárnych divadiel.

Barbier zo Sevilly, ktorého urobila nesmrteľným Rossiniho hudba, pochádza z roku 1775, a Previnilá matka, neúspešná hra, ktorá však vzbudzuje záujem tých, čo študujú Beaumarchaisove divadlo, sa datuje z roku 1792. Medzi nimi leží dobrodružný život, plný neobyčajných podujatí, striedavých úspechov a bankrotov, procesov, intríg, polemík, protichodných prejavov, ktoré svojho pôvodcu nijako neprivádzali do rozpakov, ale aj iniciatívnych činov, ako bolo založenie Sploočnosti dramatických autorov; to všetko robí z Beaumarchaisa celkom mimoriadnu osobnosť.

Ako Voltaire je aj on neúctivý, bezočivý, všetko napádajúci: mravy, justíciu, kráľovskú politiku... Obracia sa vôbec proti „stavu vecí, v ktorom nič a nik nie je na svojom mieste.“

Po prvý raz v dejinách francúzskeho divadla sa stáva smiech Beaumarchaisovou zásluhou revolučným.

Prvé predstavenie Figarovej svadby bolo privátne: konalo sa 26.septembra 1783 v Gennevilliers u pána de Vaudreuil. Hru hrali vtedy členovia Comédie-Française asi pred tristo osobami. Jej úspech premohol posledné prekážky, ktoré hre kládla cenzúra Ľudovíta XIV., a tak došlo k verejnému predstaveniu v Théatre-Français (27. apríla 1784) v roku Diderotovej smrti. Vzbudila také nadšenie, že ju bolo treba zahrať 68-krát za sebou; dav sa tak tisol do dverí divadla, že sa v tlačenici – vraj – zadusili tri ženy. Príjem z predstavenia dosiahol nevídanú sumu 6500 frankov. Vidiek a cudzina ešte predĺžili tento úspech, ktorý vlastne odvtedy trvá. V Metrovej Tajnej korešpondencii čítame: „Až doteraz sa smiali veľkí na účet malých, tu naopak sa smejú malí na účet veľkých, a keďže malých je ďaleko viac, nemusíme sa vôbec čudovať tomu priam zázračnému prúdu divákov všetkých stavov, ktorý sa valí na Figara. Človek by povedal, že tam chodia, aby sa potešili v svojej biede tým, že sa bavia na smiešnosti tých, ktorí sú jej strojcami.“

Aktuálnosť Figarovej svadby, ktorú ešte zdvojnásobil Mozart svojou geniálnou operou, víťazne odolala nástrahám času vďaka svojmu mocnému realizmu a iným kvalitám skvelého génia, ktoré sa v nej prejavujú. Ak je pravdou, že „poslednou fázou historickej formy je komédia“, je nie menej pravdivé, že pri príležitosti tohto „Bláznivého dňa“ naznačil rozhodujúci počet Francúzov „veselo“ svoj rozchod s minulosťou.

(podľa knihy Léona Moussinaca Divadlo od počiatku po naše dni v preklade Jána Boora, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965)