Peter Dvorský

Svetoznámy tenorista

„Čo sa týka špeciálneho zážitku, napadá ma hneď jeden. V neskorej puberte sme chceli ako veľkí frajeri celej dedine ukázať, ako sa majú dievčatá polievať. Chodili sme partia piatich kamarátov  a často sa nám stalo, že sme sa pooblievali navzájom, pretože šikovné dievčatá sa nám v správnom momente dokázali uhnúť a schytali sme to jeden od druhého. Veľmi romantické bolo tiež súťaženie v tom, kto nazbiera najviac varených vajíčok ako výslužku. Môj starší brat ich miloval, až kým sa ich raz počas šibačky neprejedol a odvtedy ich nemôže ani cítiť. Zaujímavý bol tiež zvyk, ktorý dával dievčatám možnosť revanšu – na druhý deň, po tom ako sme ich pooblievali, nás prišli vyšibať korbáčom.“  

prof. Stanislav Stankoci

Akademický maliar, grafický dizajnér, rektor VŠVU v Bratislave

„Predovšetkým je to o akomsi osobnom aj rodinnom precitnutí, v ktorom je trochu upratovania, viac rodinného súzvuku a ak to počasie dovolí, tak aj spoločného trávenia času v prírode. Tak ako to už býva aj v iné sviatky - mám na nich rád kontrast v príprave aj užívaní jedla, keď sa pôstne jedlá striedajú mäsitými. Od detstva mám v mojom rodisku s veľkonočnými sviatkami spojenú chuťovo vynikajúcu, ale na trávenie veľmi náročnú „smaženicu“ domáceho údeného mäsa, klobásy, slaniny a na tvrdo uvarených vajíčok, ako príloha - čerstvý chlieb, chren a cvikla. V súčasnosti uprednostňujem "zelenú" Veľkú noc. K dobrému jedlu vždy patrí aj dobré pivo. Samozrejme, vždy dávam prednosť tomu najlepšiemu z Plzne.“

prof. Milan Čorba

kostýmový výtvarník

„Na rozdiel od Vianoc, Veľkonočné sviatky neboli v rodine veľmi uprednostňované, spájali sa dôslednejšie s náboženskou vierou, s vidieckym prostredím, s jarnou prírodou a to u nás v Bratislave nebolo až tak presvedčivé. Vlastne len tá jarná príroda, výlety, návšteva Tatier, ktoré sú dodnes každoročnou súčasťou rodinnej tradície Vianoc, boli z času na čas súčasťou Veľkej noci. Ak sme boli doma, dodržiavali sme tradíciu v jedlách a nápojoch. Na Veľký piatok sme držali pôst, na Bielu sobotu sme sa tešili na šunku, vajíčka na tvrdo, zelerový a zemiakový šalát, na Veľkonočnú nedeľu sme jedli  moriaka a jarné rezy. Na náš stôl tiež rozhodne patrí aj Plzeň ako súčasť Veľkonočných sviatkov. Dobrodružné zážitky sme mali my rodičia, deti aj vnúčatá najmä na Veľkonočný pondelok. Myslím si však, že návštevy spolužiačok sa vekom vytrácali, trvali obvykle tak tri – štyri sezóny. Ja osobne som ako šuhajko prvýkrát ochutnal vaječný a čokoládový likér a zakladal som si na počte „vyšibaných“ vajíčok.“

Ady Hajdu

Herec

„Veľkonočné sviatky sa mi spájajú s detstvom. Vyrastal som v takom tehlovom päťposchodovom dome na Trnavskej ulici oproti športovej hale, kde prevládala počas sviatkov skvelá atmosféra. Chodili sme šibať a dievčatá, ktoré sa nám páčili viac, potom mali o niečo červenšie lýtka. Dôležité však bolo, že sme všetci mali rovnakú voňavku. Bola to taká bulharská hnusoba vyrábaná z ruže a tie chúďatká, ktoré sme ňou postriekali potom ešte tri mesiace smrdeli. Išlo nám teda hlavne o baby, ale motivujúce boli aj peniaze – päťdesiat halierov, korunu a ak sme niekde náhodou dostali päť korún, tak sme mali slávnosť. Dostávali sme tiež uvarené vajce na žlto, čierno, na zeleno či vymaľovanú kraslicu, ktorú dievčatá vytvorili na pracovnom vyučovaní. Bola to úžasná atmosféra, ktorá vládla vo všetkých vchodoch nášho domu. A to nám stačilo. V pivnici sme sa potom stretli a ukazovali si, kto koľko a čo vyšibal a okrem toho sme si podebatovali o našich zážitkoch, či sa náhodou niekomu nepodarilo chytiť nejakú dievčinu za nôžku. V pubertálnom období to už bolo lepšie, pretože sme mohli chodiť po celom meste šibať spolužiačky. Vtedy sme už nebrali ako výslužku peniaze, pretože to by bolo trápne, ale zvykli nás pohostiť a niečo nám aj naliať. No a ja som toho nikdy veľa nevydržal, takže som si zvyčajne pamätal len prvé tri spolužiačky. No a teraz aktuálne sa na to dívam opäť ináč. Podľa mňa nemôže mať rada tradíciu oblievania a kúpania žiadna žena a ak áno, tak sa len pretvaruje, že je šťastná, keď ju práve manžel oblial vedrom vody, vyšibal korbáčom a ona mu má za to dať vajíčko. Moja mama je však zvyknutá, že ju jej synovia prídu vyšibať . V prípade môjho syna, ktorý má 15 rokov a 190 centimetrov  to bude veľmi zaujímavé, či sa tento rok babku ešte rozhodne vyšibať, ale vidina výslužky ho určite motivuje. V súčasnosti už teda skôr vnímam Veľkonočné sviatky ako obdobie, kedy máme možnosť tráviť spolu čas ako rodina a to či už golfom alebo napríklad na lyžovačke. Ako dospelá rodina tak už trochu upúšťame od tých klasických tradícii.

Čo sa týka jedla, moja mama zvykla variť všetky klasické jedlá, takže sme sa v tomto držali tradície.

Keď sa vraciame domov zo šibačky, je pre mňa dôležité, aby človek po intenzívnom hodovaní aj dobre trávil. Musím všetkým odporučiť jednu fintu, lebo väčšina ľudí doma nemá tie správne pivné poháre. Ja si dobre vychladenú Plzeň zvyknem dávať do pohára na stopke a to je taká úžasná chuť, ktorá je sviatkom sama o sebe. Čo sa týka jedla a Veľkej noci, pamätám si aj ako sme spolu Romanom Luknárom a našim pedagógom Paľkom Mikulíkom robili rôzne druhy klobás, aby boli na Veľkonočné sviatky hotové. Boli to úžasné chvíle, počas ktorých sme sa veľa rozprávali o umení a dokonca sme aj vymysleli viaceré divadelné hry, na ktorých sme potom neskôr pracovali.“