Má 22 rokov a titul Adonis v tričku je jej knižným debutom. Pochádza z Topoľčian a študuje na Trnavskej univerzite v Trnave psychológiu. „Zaujímam sa o problematiku onkologických ochorení z toho psychologického hľadiska - teda prežívanie a správanie takto chorých ľudí, rovnako ma zaujíma, ako to zvládajú príbuzní a aké sú možnosti im pomôcť. Možno práve toto bude smer, ktorým sa raz vyberiem aj po skončení školy,“ hovorí mladá autorka. „Keďže som nenapraviteľná romantička, okrem odbornej literatúry si rada oddýchnem pri románoch zo súčasnosti, ale aj pri tých dobrodružných a historických, kde sa snúbi romantická láska s dejinami a dej sa hemží šarmantnými džentlmenmi,“ usmieva sa Simona KUTIŠOVÁ. „Milujem jar, pretože všetko kvitne a konečne prichádzajú aj dlhšie slnečné dni. Obľubujem všetky veselé, pozitívne pôsobiace, farby, alebo ako ich volám ja - cukríkové. Písanie ma nabíja energiou, je to pre mňa oddych od každodenných starostí,“ uzatvára.

Adonis v tričku. Zaujímavý názov knihy. O čom je?

Je to zaľúbený príbeh o dievčati, ktoré jedného dňa stretne svojho vysnívaného princa s krásnym úsmevom. Samozrejme, že ho chce spoznať lepšie a robí pre to všetko. Prenasleduje ho, sníva o ňom, zisťuje si informácie, v čom jej pomáha aj najlepšia kamarátka Lenka. Možnosť lepšie sa spoznať majú na školskej exkurzii v Paríži. No ku koncu exkurzie sa to všetko zamotá – a ako sa to skončí, sa už dočítate v knihe.

Komu by si ju odporúčala?

Knižka je vhodná pre mladé dievčatá, ktoré rady snívajú a možno práve teraz tiež pokukujú po svojom princovi. Rovnako môže zaujať aj tie staršie, ktoré sa budú chcieť vrátiť do veku, keď si ešte v tajnostiach šepkali o svojom vyvolenom.

Máš 22 rokov a už ti vyšla prvá knižka. Chceš v písaní pokračovať?

Keďže píšem už niekoľko rokov, písanie mi prirástlo k srdcu. Oddýchnem si pri tom, prídem na iné myšlienky, takže určite chcem pokračovať. Či z toho budú aj knižky, to sa ešte uvidí. (úsmev)

Predstav sa nám trochu bližšie – pochádzaš z Topoľčian, študuješ v Trnave...

Mám jednu sestru, ktorá je tretiačka na gymnáziu. Ocino učí na strednej odbornej škole a mamina pracuje v súkromnej firme. Okrem písania ešte milujem čítanie, počúvanie hudby. Rada si zahrám bedminton a posledné roky som sa zúčastnila vo viacerých táboroch pre deti ako animátorka.

Kto ťa vlastne ku knihám a k písaniu priviedol?

Knihy čítam, odkedy som sa to naučila. J Už ako tretiačka na základnej som si skúšala napísať prvú knižku. A v siedmom ročníku som si vravela, že by som chcela byť psychologička a napísať knihu. A ono sa to začína napĺňať. Dlho som tiež čítala FanFiction na jednej stránke zameranej na Harryho Pottera. Jedného dňa som prispela svojou poviedkou aj ja a potom sa to už rozbehlo. Založila som si blog a prispievala nielen naň, ale aj na iné literárne portály. Jedným z nich bol aj Mám talent.

Prekvapilo tvoju rodinu, že si si vyskúšala napísať knihu a – zrazu sa to podarilo a kniha je na svete?

Rodine ani priateľom som nehovorila o tom, že píšem. Bolo to niečo len moje – a keď som začínala, ľahšie som prijímala kritiku od cudzích ľudí. Vedela som, že bude objektívna, pretože ma ako človeka nepoznali. Rodičia síce vedeli, že prispievam na nejaké stránky a občas som naznačila, že by som niečo také, ako je kniha, chcela, ale zvyšok rodiny o tom netušil. O to je teraz vydanie mojej prvej knihy Adonis v tričku pre širšiu rodinu a známych väčšie prekvapenie.

Študuješ na vysokej škole psychológiu. Prečo si sa rozhodla pre tento smer a čo by si v budúcnosti chcela robiť?

Vždy som chcela pomáhať druhým. Zaujímalo ma, ako rozmýšľajú iní, čo ich trápi, prečo sú smutní a čo by sa s tým dalo urobiť, ale aj to, čo ich teší. A pretože existujú aj také problémy, s ktorými si ľudia často nevedia poradiť sami alebo len v rozhovore s kamarátmi, potrebujú nás. Do budúcnosti som zatiaľ najviac naklonená psychologickej starostlivosti o onkologických pacientov, no je mi blízka napríklad i problematika šikanovaných detí.

Psychologická starostlivosť o onkologických pacientov je asi jedna z najťažších, prečo ťa zlákala práve táto oblasť?

Táto problematika sa so mnou vlečie už od desiatich rokov, keď mojej babke diagnostikovali toto ochorenie a mamina s tetou aj ujom sa o ňu starali až do smrti. A potom pred tromi rokmi rovnako ochorela i teta s ujom a potom môj dedko. Rodičia boli vždy k dispozícii, pomáhali im až do konca, ako sa dalo, dedka doopatrovali doma a tak som dennodenne videla, čo sa deje s takým človekom a ako potrebuje spoločnosť, lásku a opateru. Za toto si ich veľmi vážim, pretože sa dokázali obetovať a venovať svoj čas nezištne a s láskou chorému, čím mi aj oni dali skvelý príklad do života. Na svete je stále viac a viac ľudí s touto chorobou, a nie každý má tú možnosť, že sa mu bude rodina venovať. Je vidno nezáujem príbuzných, nedostatok času alebo strach z takto chorých ľudí. Rovnako i v bakalárskej práci som sa venovala ženám s onkologickým ochorením. Pri takomto ochorení sa dosť zmení povaha človeka, čomu mnohí, ktorí sa s onkologickým ochorením nestretávajú alebo len veľmi okrajovo, nerozumejú. Mojou túžbou je priniesť akúsi osvetu a poukázať na to, že týmto ľuďom je potrebné sa venovať, pomáhať im, podporovať ich, pretože potrebujú mať blízku dušu.

(red)

Foto: archív S. Kutišovej