Pri viere je zrejme dôležité, v čo človek verí. Ak sa rozhodnete veriť chlapovi, máte na spásu len veľmi malé šance. Bohužiaľ, ukázalo sa, že aj keď sa rozhodnete veriť lenivosti, či zimomravosti polície, sú vaše šance na úspech mizivé.

Vyberanie pri cestách patrí medzi mimoriadne lukratívne záležitosti, preto ten džob získali už aj mestskí policajti. Husí na šklbanie je dosť. Dnes som prišla na rad ja. Dvaja zababušení páni v zelenom sa rozhodli posvietiť si na mňa. Poslednú sekundu pred odznením magickej formulky „cestná kontrola – vaše doklady prosím“ som premýšľala nad stratégiou. Muži to boli mladí a relatívne sympatickí. Ak dokážete za sympatických považovať policajtov. Rozhodla som sa, že arogancia v tomto prípade nebude to pravé orechové a vrazila som si do pusy žuvačku. Príjemný podvečer páni, zahlaholila som so sladkým úsmevom čerstvo  naružovaných úst a svižne som vyskočila spoza volantu. V prvom rade od človeka stojaceho pri aute nikto nemôže chcieť, aby mal zapnuté pásy a v druhom rade opilci sa potácajú a ja som stála ako nymfa pred Diom. Muži zákona si so záujmom obzerali moju vystretú postavu a pritom obchádzali okolo auta. Napokon našli čo hľadali. „Slečna, vy nemáte známku z STK a vaše auto už malo 4 roky.“ Zatvárila som sa urazene a s koketným úsmevom som pánov ubezpečila, že moje auto je v rovnako dobrom stave ako ja, a tiež som už mala štyri roky. Táto múdrosť mi vyniesla sadzbu 100,- devalvovaných korún slovenských a možnosť odplávať pomerne rýchlo spred bdelého oka zákona. V teple môjho tátoša mi padol kameň zo srdca. Od radosti som si zapla bezpečnostný pás a urýchlene som unikla. Radosť mi vydržala až po dvere bytu. Boli zamknuté. Všade bol poriadok, ticho a stopy jeho minulej krátkej prítomnosti. Pomaly, ale veľmi isto som začala upadať do depresie. Možno to bolo tým, že som zrodená v náladovom znamení, možno tým, že biologické hodiny tikajú čoraz hlasnejšie, možno ma len zlomila emancipácia alebo vodka, možno... Možností bolo neúrekom. Ešte som sa ani nestihla poriadne ponoriť do vĺn depresie a už mi zvonil telefón. Volala priateľka Lucia, ináč mimoriadne talentovaná a tvrdá podnikateľka. To, že je na druhej strane ona, som spoznala len vďaka službe Clip, ktorá identifikuje volajúceho. Jej hlas bol zmenený od plaču, aj teraz občas poťahovala. Po 15 minútach som pochopila, že On sa jej neozval. On, bol pán Úžasný z istej kapitálovej spoločnosti. Hodilo sa pre neho pomenovanie nechutne bohatý a nechutne dokonalý. S Luciou sa stretávali už tri mesiace a ich vzťah sa ešte nedávno, podľa nej, nádherne vyvíjal. Ja som síce počula, že rovnako krásne sa mu vyvíja ďalších päť podobných vzťahov, ale Luciu som s tým nezaťažovala. Na moju otázku „ako dlho“ zafňukala „čo?“. Mozog jej evidentne momentálne príliš neslúžil. „Vezmem si taxík a prídem“, pozvala sa. Tajne som dúfala, že pán Dokonalý zavolá skôr, ako príde taxík. Ja som sa predsa chcela pokojne kúpať v depresii. Zrazu mi to došlo. Lucia mala včera meniny. Bleskovo som prešacovala svoju bižutériu, šanca na to, že nepríde sa v svetle tejto informácie úplne rozplynula. Do hifi systému som šupla CD s optimistickou hudbou z päťdesiatych rokov, zažala som sviečky a z chladničky som vybrala šampanské. Nestihla som ho ani otvoriť a už zvonila pri dverách. Pri pohľade na ňu som premýšľala ako je možné, že muži dokážu zmeniť aj tú najkrajšiu ženu na zrútený uzlíček nervov. Lucia známa svojou racionálnosťou a klasickými rysmi vyzerala príšerne. Opuchnutá, strapatá v čudnej kombinácii domáceho trička, kožených nohavíc a kožuchu. Dopadla do sedačky rozhodnutá vrhnúť ma do mora svojho smútku. Hodila na mňa jemne rozmazaný pohľad /žeby tabletky?/ a spustila. „Tri týždne sa neozval.“ Mlčala som, pokračovanie drámy viselo vo vzduchu. „Včera som mala meniny.“ Darček ležiaci na stole v úhľadnom obale si zatiaľ nevšimla. „Nezavolal!“ Po dramatickej odmlke sa rozbehla. „Ešte pred mesiacom sme sa trikrát za noc pomilovali v jeho bazéne a vravel, že som úžasná. Moje prsia nazval belostnými končiarmi Himalájí a vyholil ma, tam dole...a  teraz nezavolal. Tak som mu volala, že ho pozvem na oslavu a on nezdvihol.“ Hlas mala o dve oktávy vyššie, ako by mi vyhovovalo. „Volala som celý deň ako krava a dnes znovu.“ Moja otázka, či nemôže byť v zahraničí narazila na pohŕdavý pohľad. „Má roaming a navyše, smsky sa mu doručujú.“ Každý argument bol márny. Zablahoželala som jej k meninám v nádeji, že sa mi podarí odviesť jej pozornosť. Presne som vedela ako sa cíti. Nádherná brošňa z mojej modrej kolekcie zožala len tiché usmrkané: ďakujem. Otvorila som šampanské. Súkala ho do seba ako vodu a navyše sa rozhodla, že bude fajčiť. Vedela, že nebudem mať srdce vyhnať ju na balkón. Prúd jej slov sa nedal zastaviť rovnako ako dym usadzujúci sa v mojich čistých záclonách. Po pol hodine som vedela nielen o všetkých perverzných sexuálnych praktikách mladého kapitána slovenského priemyslu, ale vedela som aj, že je nezrelý chrapúň, nevychovanec a egoista. Bola som k smrti unavená a znechutená. Možno preto, že v priebehu hodiny sa mi nepodarilo dostať sa k slovu. Vedela som, že sa chystám na úder pod pás, ale aj tak som sa opýtala „to kvôli takému hajzlovi plačeš?“  Keby sa dalo vraždiť očami, potrebujem truhlu. Moje slová však splnili svoj cieľ, Lucia zmĺkla. Temné ticho, ktoré trvalo skoro päť minút odrazu prerušil výbuch plaču: „Ja viem, že som hlúpa.“ Rozplakala som sa spolu s ňou. Opreli sme si o seba hlavy a ronili slzy. Plač vraj pomáha pleti. Sebaľútosť je však tragická.  My také výnimočné, krásne, inteligentné a stále nás nikto „pravý“ neobjavil. Tento utešený výbuch nešťastia nám mohol vydržať aj do rána, keby mi nezazvonil telefón. Kamarát chcel vidieť moje nové domáce kino. Práve keď som sa ho chystala zdvorilo odmietnuť, s tým, že nie som doma mi s telefónom v ruke zaklopal na dvere. Ľudia sa dnes asi zbláznili. Mala som rozmazané šminky a chuť na samotu. Luciu naopak pohľad na živý exemplár samčeka okamžite prebral. Braňo tiež zacítil vo vzduchu feromóny. Okamžite zbystril pozornosť. „Vy ste tu dve opustené mačičky? To by sme si mali pustiť niečo jemne erotické. Dokonca sa tu dnes smie aj fajčiť…“-pochvaľoval si.  Nenávidela som ich. Neviem, či preto, že začali hrať pradávnu hru na tokanie a ja som na ňu nemala chuť, alebo preto, že som bola, skrátka, v neznášanlivej nálade. Vypadla som do kuchyne. Keď som sa po pol hodine pri sporáku rozhodla pohostiť ich svojou špecialitou, skoro ma trafil šľak. V izbe sa dal dym krájať, šampanské bolo dopité a domáci bar javil stopy ruského útoku. Čo však bolo najhoršie vtrhla som doprostred sexuálneho bláznenia. Nikto si ma nevšímal. Zamrzla som vo dverách a nedokázala od nich odtrhnúť zrak. Lucia ležala na mojom servírovacom stolíku po prababke. Braňo jej medzi nohy pomaly zasúval fľašu a pri tom jazykom skúmal jej prsia. Stála som vo dverách ako kôl. Pozorovala som ako sa so sebou hrajú a chcelo sa mi smiať. Pohrávala sa mu prstami s guľkami a vyzerala absolútne spokojná. On bol evidentne skvele vybavený a dokonale pripravený. Rozmýšľala som nad tým, že nikdy nespím so svojimi kamarátmi. V tom v zámke zaštrkotali kľúče. Vyrazila som do predsiene. Moja dušička bola menšia, ako keď som mala tri roky a hrala som sa s matkinými perlami...Vzduch zhustol, v izbe pulzoval búrlivý sex. Vo vzduchu visel hmatateľný priekak.
                                     
Pokračovanie bude