Dnes je to rok, čo sme sa rozišli s Janom. Bol to očarujúci, príjemný, spoločenský, dobre zarábajúci kameraman, ktorého mi závideli všetky dievčatá na okolí. Náš rozchod bol pre nich šokom. Pre mňa bol jediným možným východiskom. Jano bol chorobne žiarlivý a zdalo sa, že túto vlastnosť zdedil. Jeho otec tiež robil matke peklo zo života tak dlho, až napokon začala piť. Teraz má pokoj /?/. Doma spolu popíjajú, nikde nechodia a tým sa vyhýbajú konfliktom, ktoré v mladosti riešili aj fackami.

Chorobná žiarlivosť postihuje rovnako mužov ako ženy a podľa psychológov sa podobá ťažkému ochoreniu, ktoré  sa takmer nedá liečiť. Najmä preto, že paranoik a tým sa každý žiarlivec stáva, len ťažko uzná svoju chybu. Jano vždy tvrdil, že on vôbec nežiarli, len robí účinné opatrenia na to, aby sa nestal paroháčom. Nechcel počuť, že nevina sa nedá dokázať. Situácia, keď som večer skôr zaspala a nedvíhala som telefón, bola pre neho nezvládnuteľná. Obvolával všetkých mojich príbuzných a priateľov, aby zistil, či nie som s nimi. Ak som nebola, nič to, ako poľahčujúcu okolnosť to nebral. Skôr ako ukážku mojej rafinovanosti. Nechávam sa zatajovať a tajne mu nasadzujem parohy. Keď uveril, že som bola doma, bolo to ešte horšie, prečo iné, ako pre neveru, by človek nebral telefón. Že som spala? Bez kontroly? Nemožné! Zatiaľ, čo priatelia obdivovali jeho neustávajúci záujem o mňa, ja som mala pocit, že sa z toľkého podozrievania zadusím. Denne sme sa hádali a udobrovali, sľubovali si vernosť a večnú lásku, aby opäť piatimi telefonátmi zabil všetko. Musím sa priznať, že som znenávidela aj vynálezcu mobilných telefónov. Nezniesol, aby som telefón vypla, ale keď som ho zodvihla v obchode, v reštaurácii, na pracovnom obede a hovorila som do neho pošepky, bol to jasný dôkaz. Keď som sa s ním rozprávala nahlas a povedala som, kde a s kým práve som, bol to tiež jasný dôkaz. Niekedy som zo zúfalstva rozmýšľala o nevere. Veď už nebolo čo stratiť, aspoň by som mala satisfakciu, ale napokon som zistila, že by som predsa len o niečo prišla. O svoju dôstojnosť.
Môj priateľ lekár ma varoval na začiatku tohoto vzťahu, že bude problematický. Jano sa zrejme celé detstvo bál, že matka napokon nevydrží pri otcovi a opustí ho, tam niekde sú korene jeho správania. Keď k tomu prirátame dedičnú výbavu, je jasné, že tento roztomilý, úprimný a talentovaný chlapec nemá šancu na pokojný vzťah. Je to rok, čo sme sa rozišli a on už vymenil dve veľké lásky, jedna z nich mala syna, ktorého neskutočne miloval a bol by mu skvelým otcom. Poučený naším rozchodom sa snažil „menej kontrolovať“, ale potom sa vybíjal v hašterivosti. Hádal sa za všetko a nepríčetne na ňu kričal. Samozrejme napokon večer položil dávno očakávanú otázku. „Kde si bola o…, keď som ti volal?“ Ani ona to nezvládla. Obom je nám ľúto, pretože inak je to naozaj príjemný a šikovný muž. S jediným problémom, nedá sa s ním žiť. Spomienka a smútok z rozchodu je jediné, čo po ňom zostalo. Ja viem, aj ruža má tŕne, ale nesmú byť také veľké, aby zraňovali.
Napokon, je úžasné, že sme sa rozišli bez nenávisti a dodnes sme dobrými priateľmi. Viem aj to, že keby bolo najhoršie, mám sa kam obrátiť o pomoc. Nič viac si však nedokážeme dať. Je to tak málo?