- Tati,- spýtala sa dcéra,- je pravda, že o šestnásť rokov narazí do zemegule asteroid a to bude koniec sveta?
- Možné to je, - pripustil som. – Ale v novinách písali, že iba pretne našu dráhu vo vesmíre a teda je minimálna pravdepodobnosť, že nás trafí. Menšia ako tisícina percenta.
- Ale ja to musím vedieť na sto percent, - trvala na svojom. – Kto to vlastne vie na sto percent? Kde sa možno informovať?
- Hm - zamyslel som sa.- A prečo to potrebuješ vedieť na sto percent?
- Akože , prečo? – žasla. – Musím si predsa zorganizovať život.
Dcérina zodpovednosť ma potešila. Organizuje si život, budúcnosť. Hurá! Potrebuje presné informácie.
- Ja viem, tati, že ťa asteroid nezaujíma, - pokračovala, - ale ja mám život pred sebou a ...
- Moment, - skočil som jej do reči. – A to mne má akože šestnásť rokov stačiť, alebo čo?!
- Šestnásť rokov je dlhá doba, - poznamenala. – Teda, pre teba... Pre mňa je to, pravda, doba podstatne kratšia. Preto nechcem strácať čas.
- Tak dobre, - zavrčal som. – Zatajil som pravdu. Asteroid vrazí do zeme! Čo budeš robiť dovtedy? Odhlásiš sa zo školy?
- Aasi, - zneistela. – Aasi preruším štúdium. Na šestnásť rokov.
- Ďalej!
- Ďalej, ...-. zahabkala. – No ja neviem. Vôbec neviem, ako na to...
- Budeš robiť všetko, čo ti zakazujeme, nie?- poučil som ju. - Dáš sa na chľast, na neviazaný sex, budeš jazdiť na kolieskových korčuliach na U- rampe...
- Na U- rampe jazdím už teraz, - prezradila sa.
- Aleba?!!
- A nie je ti to jedno, keď má nastať koniec sveta?, - zapišťala hystericky. – O mizerných šestnásť rokov!
- Koniec sveta môže nastať oveľa skôr, - snažil som sa ju upokojiť. – Ľudstvo má zbrane, ktorými môže vyhodiť zemeguľu do povetria, hoci aj dnes.
- Takže?
- Takže sa asteroidu nič nestane, - upokojoval som dcéru. – Na svete sú, pravda, aj iné možnosti skazy. Infekčné ochorenia, epidémie, AIDS. Pravda, každého z nás môžu skoliť aj iné neduhy: IM, ICHS, NCMP...
- Bez skratiek to nejde?
- Amyotropná laterálna skleróza, chronická obštrukčná choroba pľúc...
- Prosím ťa, vynechaj choroby, tati, - zaúpela.
- Sú tu aj povodne, zemetrasenia a sopky.
- Aúú, - zakvílila.
- Navyše človek tak znečistil životné prostredie, že už pomaly nie je životné.
- Úúú,- vyla ďalej.
- Môže sa premnožiť hmyz. Bude nás štípať a vyciciavať. Alebo sa premnožia hlodavce. Tie nás budú hrýzť a neskôr obhrýzať...
- Bŕŕ.. A čo nato ľudia? – zahabkala s nádejou.
- Aj ľudia sa premnožia, - súhlasil som. - Jednoducho sa začnú vyvražďovať. Sekerami, kladivami, možno sa budú vzájomne požierať. Nastane obdobie Úprimného Kanibalizmu.
Zarazila sa.
- Tati, - napomenula ma po chvíli. - Však ma ty len strašíš? Však ty iba chceš, aby som sa na ten asteroid tešila?
Prikývol som. Ba som sa , tuším, aj usmial.
Napokon, je to nevinné stvorenie. Nevie, čo ju čaká.