- Tati,  pozeráš sa na televíziu, rozprávaš sa so mnou, alebo spíš? – začul som dcérine slová z diaľky. Naozaj sa so mnou zhovára? Alebo sa mi to sníva?
Pravda, všetko sa začalo už ráno, keď sa mi dostala do rúk práca amerického autora  o čase, ktorí venujú v modernej vyspelej spoločnosti rodičia deťom. V USA je to v priemere sedem minút denne.  Prirodzene, obidvaja rodičia dokopy. Pousmial som sa nad americkou povrchnosťou a začal som rátať čas, ktorý som v poslednom čase strávil so svojim dieťaťom.  Minulý týždeň sa neráta, pretože som bol pracovne odcestovaný, predtým bol víkend, to sme spolu vlastne neboli, lebo predpoludním som bol na tenisovom turnaji, a keď som sa vrátil bola pre zmenu ona na aerobiku a večer išla na  diskotéku a v nedeľu dospávala a popoludní mala rande a večer som šiel na recepciu.... S manželkou nebola vôbec, pretože tá mala „ zastupiteľstvo „ ( vôbec neviem, čo to je ), potom službu ( neviem kde a akú )  a medzitým bola nezvestná ( neviem kedy a s kým, viem iba to, že sa medzičasom našla ). 

Doparoma, kde berú  americkí rodičia  na svoje deti sedem minút denne?!

Samozrejme, rozhodol som sa vstúpiť do seba, ba čo viac  vylepšiť americkú bilanciu aspoň na osem, možno aj viac minút. Pravda, musím to urobiť nenápadne, aby si dcéra nevšimla náhlu vtieravosť.

- Ták- začal som žoviálne po príchode domov, - aký si mala dníček?
 Dieťa vzhliadlo otrávene od knihy.
- Úžasný – rieklo prízvukom, ktorý naznačoval, že horší deň nemali ani na Titanicu.  -Tati, mohol by si zatvoriť, ťahá!?

Pozrel som sa na hodinky. Už som sa jej venoval pätnásť sekúnd. Dosť ma to vyčerpalo.  No nič, zotavím sa z toho.
Relaxoval som pri novinách, keď sa objavila.
- Tati, nevieš, kde je mama? Mám hrozne veľa učenia, a nemám čas si pripraviť zeleninový šalát.  Nemohol by si povedať mame, keď príde, aby mi urobila šalát?
Pripravil som dcére šalát. Venoval som tomu osem minút a dvadsaťtri sekúnd. Pravda, neviem, či sa to ráta, keďže dieťa pritom nebolo.  Asi nie.
- Tu máš šalátik, - vošiel som nesmelo do dcérinej izby so šalátom.
- Tati, ja v tom mám rada jogurt. Tati, prečo robíš veci, v ktorých sa nevyznáš?
- Som univerzálny ignorant,-  bránil som sa, - ale niečo robiť musím.
-  No tak dobre, - zahľadela sa kriticky. – Ale musíš to robiť tu?
Zarátal som si osemnásť dlhých sekúnd. Dokopy tridsaťtri.
Šalát zjedla. Potom telefonovala asi hodinu, prirodzene, nie so mnou. Potom si pripravila sladkosť a chrúmala ju  pri televízii.  Smel som sa pozerať, ale nesmel som rozprávať. Potom sa ma spýtala, či jej „ prispejem“ na šaty na stužkovú a či jej zaplatím aj ďalšie výdavky súvisiace s touto akciou. Keď vyriekla požadovanú sumu, zistil som, že mi nezostane na jej svadbu. Zarátal som si však ďalších šesťdesiattri sekúnd. Potom zmizla na rande. Je však možné, že išla na doučovanie,  vodičský kurz, alebo na angličtinu. Dnešné deti sú nevyspytateľné.  Vrátila sa pred polnocou, pripravila si jedlo a priniesla si ho k televízii. 
- Tati,  pozeráš sa na televíziu, rozprávaš sa so mnou, alebo spíš?
Zmobilizoval som posledné sily.
-Ssamozrejme, zzhováram sa ss ttebou. Uuusilovne kkkonverzujem, - prepletal som jazykom. – Zzaujíma ma, čo robíš, chcem ťa poznať, čo najlepšie, chccem ti odovzdať žživotné sskúsenosti, nnapokon je to moja ppovinnosť, ešte ssa ti mmusím dnes vvenovať aspoň jednu minútu a štyridsaťosem sekúnd.
- No, dnes to  nestihneš, - pozrela sa na hodinky. – Lebo je už zajtra.