Predstavovanie sa
Často sa dostaneme do situácie, keď sa máme na širšom fóre pred viacerými  ľuďmi predstaviť a predniesť niekoľko viet, alebo vystúpiť v diskusii. Tí skúsenejší to zvládnu hravo, pre človeka, ktorý nie je zvyknutý vystupovať na verejnosti, môže byť táto situácia stresujúca. Ako ju čo najlepšie zvládnuť?

Ak sedíme, predtým ako vyslovíme svoje meno, sa postavíme a zapneme si sako (ak ho máme rozopnuté). Najlepšie je mať sako stále zapnuté, pretože človek pôsobí upravenejším dojmom. Svoje meno vyslovíme nahlas a zreteľne. Najväčším problémom bývajú zvyčajne ruky - nevieme čo s nimi. Najlepšie je zobrať si do ruky nejakú pomôcku - pero alebo papier, prípadne ich mať zložené pred sebou. Zásadne sa nedržíme rukami stola, pretože človek v tejto póze pôsobí neisto, ani ich nemáme založené za chrbtom, či voľne visiace vedľa seba. Vždy je lepšie, ak človek pôsobí nevtieravo sebavedomo, ako dať najavo svoje slabosti.

Svoje predstavovanie či predslov nezačíname slovami tak, teda, no... Ak sme sa pri príchode do miestnosti už pozdravili s ostatnými, pri predstavovaní nie je účelné znovu pozdraviť prítomných. Ak rozprávame pre viac ľudí, treba zreteľne artikulovať, aby nám všetci rozumeli. Aj keď to nie je jednoduché, snažíme sa z viet vynechávať nepotrebné slovíčka. Pri akomkoľvek predslove či prejave nepozeráme do prázdna, ale obraciame sa očami na prítomných - pohľad do tváre jednej osoby by však nemal trvať viac ako 2-3 sekundy.

Oslovovanie
Aj s takou samozrejmou vecou, ako je oslovovanie, môžu byť niekedy problémy. Napríklad: U nás sa zaužívalo, že vydaté ženy oslovujeme pani a slobodné slečna. Ale: ako osloviť mladú ženu vo vysokej funkcii, ktorá je ešte slobodná? Alebo: oslovovať nevydatú ženu "v rokoch" pani či slečna? V slušnej spoločnosti platí, že ak niekoho oslovíme pani, nemal by sa uraziť. Preto nehovoríme slečna vedúca, slečna námestníčka či slečna lekárka, ale pani vedúca - hoci vieme, že dotyčná je ešte slobodná. V zahraničí sa oslovenie zodpovedajúce nášmu "slečna" používa len pre osoby pracujúce v službách, ako sú slúžky, upratovačky, domáce. Taktiež sa nemá používať oslovenie "pani doktor", pretože zaváňa manierizmom.

Oslovovanie krstným menom v zamestnaní je prípustné, ak ho akceptujú všetci zúčastnení. Ak niekoho oslovujeme v oficiálnom liste, je lepšie písať Vážený pán riaditeľ, Vážený pán Novák a pod. ako strohé Vážený pán.

Na tenký ľad sa niekedy môžeme dostať aj v oblasti tykania a vykania. Tykanie navrhuje vždy žena mužovi, starší mladšiemu. V zamestnaní platí zásada, že tykanie navrhuje vždy nadriadený, a šéf je tým, ktorý určuje pravidlá (aj tykanie a vykanie) na pracovisku. Tykanie možno aj odmietnuť - treba to však urobiť s taktom, aby sa ten, kto tykanie navrhol, neurazil. Ak vám však šéf v novom zamestnaní povie: my si tu všetci tykáme, neodporúča sa, priečiť sa.

Obdarovanie
Ak ideme na oslavu narodenín a oslávencom je muž, aj tak by mala kyticu dostať jeho manželka a preňho by sme mali mať pripravený iný dar. Obidvom manželom naraz sa kytica nedaruje. Platí zásada, že muž môže dať kyticu žene kedykoľvek, ale žena si musí vyberať, komu kyticu daruje. Ak chce žena darovať kvety mužovi, mala by sa obmedziť len na veľmi blízkych priateľov, a mal by to byť viac-menej osobný dar (vie, že obdarovaný má napríklad záľubu v istom druhu kvetov). Nikdy by to nemalo byť na oficiálnej úrovni. Oficiálne sa nedávajú ani kytice zo suchých kvetov, poľné kvety, snežienky, konvalinky, kvety v kvetináčoch.

Ak má narodeniny šéf a zamestnanci si ho chcú uctiť nejakým vecným darom, odporúča sa poradiť sa vopred s jeho manželkou. Nemajú sa dávať príliš osobné veci, ako je spodná bielizeň, košeľa, kravata – tieto by si mal človek v zásade vyberať sám. Ak mu chcú dať aj kyticu kvetov, je to prípustné - mala by mu ju odovzdať najmladšia členka kolektívu alebo jeho  sekretárka.