Bezdomovci. Téma, ktorá je v každej spoločnosti tabuizovaná. Na jednej strane sa od nich ľudia odvracajú a na druhej je potrebné zamyslieť sa nad tým, prečo tam sú.

Ani ja nepatrím do kategórie tých, čo podporuje to množstvo nič nerobiacich ľudí.
Keď som bola raz svedkom, ako pred Tecsom na Kamennom námestí kľačal muž a pýtal podporu, raz som mu tam vložila peniaze. Aký bol však pre mňa šok, keď som o dve hodiny z Tesca vyšla druhou stranou a ten istý bol s ďalšími partnermi, bavili sa svojim žargónom a pili pivo.

Ale nehádžme všetkých do jedného vreca. Pred Vianocami ako každý iný človek som absolvovala množstvo nákupov a pri jednotlivých obchodných strediskách postávali ľudia s časopisom v ruke a nenanucujúc predávali časopis podporujúcich práve ľudí v takejto ťažkej situácii. Nie, vôbec nejdem robiť propagandu časopisu, ani nič iné. Vtedy som si kúpila jedno číslo len tak zo solidarity . Nedávno s odstupom času som v jednom obchodnom centre v Petržalke medzi kvapkami dažďa poskakovala s nákupom a oproti mne stál predavač. Keď som sa mu pozrela do tých očí, srdce mi zovrelo. Boli to tak úprimné oči, ktoré zalarmovali celé telo. Úplne automaticky som siahla do peňaženky a kúpila. Ani som nemala pôvodne záujem. Večer som si namiesto filmu sadla k časopisu a čítala. Životné osudy tých, čo boli spomínaní, boli veľmi smutné. Niektorí si do tej ťažkej situácie pomohli sami, iní nie.

Tu sa mi začala vynárať otázka, či robíme naozaj všetko pre týchto ľudí, aby sme im podali záchranné lano (myslím tým tých, ktorí o to naozaj majú záujem). Vždy budú ľudia, ktorým by sme mohli ponúknuť čokoľvek a predsa  sa nikdy nepoučia (zostanú tam, kde boli). Existuje mnoho centier, ktoré bojujú s prežitím a charitatívne organizácie, a na druhej strane zase vidieť, ako ľudia likvidujú pre ich domácnosť nepotrebné veci, ktoré by iným mohli veľmi pomôcť. 

Ak máme tie možnosti pomôcť im, tak to urobme.