12. apríla 1555 zomrela v Tordesillase istá čudná žena. Obyvatelia Kastílie v tridsiatych až päťdesiatych rokoch 16. storočia možno ani nevedeli, ktorá vlastne bola tá dáma. Počuli iba rozprávať neuveriteľný príbeh zúfalej vdovy, ktorá odmietala pochovať manžela.

Vdovy, túlajúcej sa rozľahlou kastílskou náhornou plošinou od mesta k mestu, táboriacej pod šírym nebom a vláčiacej so sebou telo nebožtíka, v hodinách nočného putovania osvetlené veľkými pochodňami s plameňmi plápolajúcimi vo vetre... Kniha Manuela Fernándeza Álvareza Jana Šialená opisuje nielen príbeh nešťastnej a stratenej ženy, ale rozpráva aj o Španielsku tých čias, o epoche, ktorá s úžasom sledovala drámu pohnutého osudu.

Jana I. Šialená (1479 – 1555) bola dcérou slávneho španielskeho kráľovského páru Izabely Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho, matkou cisára Karola V. a Ferdinanda I., rakúskeho arcikniežaťa, českého a uhorského kráľa, neskôr aj cisára. Bola vydatá za arcivojvodu Filipa Krásneho, prvorodeného syna cisára Maximiliána I. Po svadbe sa u nej pre žiarlivosť na manžela a odlúčenosť v nizozemskom prostredí začali prejavovať depresie. Po nečakanej smrti jej manžela v roku 1506 sa ešte prehĺbili a Jana odmietala pochovať jeho telo.

Jej nevyrovnaný duševný stav napomohol tomu, že sa stala obeťou politických intríg, hoci to bola veľmi vzdelaná a inteligentná žena. A keď bola oficiálne od roku 1504 až do svojej smrti v roku 1555 kastílskou kráľovnou, skutočnú výkonnú moc mal najprv jej otec Ferdinand a potom jej syn Karol. Janu dlhé roky až do smrti násilím držali v izolácii na zámku v meste Tordesillas, čo jej duševný stav ešte zhoršilo. Legendárna Jana Šialená je jednou z najtragickejších postáv v španielskych dejinách.

Jana nebola prostoduchá, bola chorá a pravdepodobne šlo o dedičnú chorobu, ktorá ju odsúdila na ťažké depresie, do ktorých upadala v priebehu rozhodujúcich desiatich rokov dospievania a ktorých tiaž nedokázala uniesť. Hodená na cudzí dvor, kde jej bolo všetko cudzie a vzdialené, prijatá v Nizozemsku ľahostajne až nepriateľsky, vytrhnutá z rodného prostredia, ktoré tak milovala, nútená vymeniť južné slnko za zamračené severné nebo, to všetko len utvrdilo a umocnilo jej pocit osamelosti. Zrejme preto sa tak bláznivo vrhla do víru ľúbostného života, ktorý ju priviedol do pekiel žiarlivosti.

Po smrti Janinho manžela, arcivojvodu Filipa I. Krásneho v roku 1506, jeho flámski služobníci telo zosnulého nabalzamovali, čím sa vysvetľuje, prečo vydržalo tak dlho nepochované. Spočiatku bol Filip I. Krásny s Janiným súhlasom pochovaný v kartuziánskom kláštore v Mireflores. Potom si však Jana spomenula na nebožtíkovo želanie byť pochovaný v Granade, a tak ho uprostred zimy rozkázala exhumovať a odviezť z kláštora. Zahájila svoju strašnú púť Starou Kastíliou: z Burgosu až do Tordesillasu, pričom po celý čas so sebou vozila nepochované telo mŕtveho mladého kráľa.

Tu sú počiatky legendy o kráľovnej Jane, ktorú manželova smrť dohnala k šialenstvu a ktorá nedovolila, aby jeho telo pochovali, prikázala ho voziť z miesta na miesto a sama cestovala za mrazivých zimných nocí mesetou s ponurým sprievodom osvetleným pochodňami strážcov, zatiaľ čo klerici odriekali svoje smutné modlitby za zosnulého.

Legenda? Je to, bohužiaľ, nezvratná historická skutočnosť, potvrdená aj správami dvoranov, ktorí kráľovnú v jej blúznení na tejto ceste sprevádzali. Pohrebná suita prerušila svoju púť začiatkom roka 1507, keď kráľovná porodila dcéru Katarínu. Až v polovici februára roku 1509 Jana v sprievode pohrebného voza s pozostatkami svojho mŕtveho manžela vstúpila do kráľovského mesta Tordesillas, ktorý sa jej napokon stal domovom i väzením.