Ako v skutočnosti vyzerali čarovné šaty, ktoré si vylúskla Popoluška z troch orieškov? Bol „myší kožíšek“ naozaj myší?
Akou „róbou” sa pýšila krásná Krasomila?

I na tieto otázky sa Vám snaží odpovedať putovná výstava „Ako sa obliekajú rozprávky“. Tešiť sa môžete nielen na samotné originálne kostýmy zo slávnych českých filmových rozprávok, ale i na dekorácie, rekvizity, fotografie a zábery z natáčania, ktoré neboli nikdy zverejnené. Autorom výstavy sa podarilo takmer nemožné: zhromaždiť jedinečnú zbierku kostýmov z 30 najznámejších českých rozprávok. Patria k nim Tri oriešky pre Popolušku, Pyšná princezná, Princezná so zlatou hviezdou, Bol raz jeden kráľ, Obušku z pytla von, Šialene smutná princezná, Pekárov cisár a cisárov Pekár alebo Princ a Večernica a veľa iných. Niektoré z vystavovaných kostýmov dokonca patria do zbierky kultúrneho dedičstve českého národa v rámci Centrálnej evidencie zbierok Ministerstva kultúry ČR.

Unikátna výstava originálných kostýmov z najznámejších českých filmových rozprávok v Bratislave! “Myší kožíšek” princeznej so zlatou hviezdou, Rumburakov plásť, šaty Popolušky či Pyšnej princeznej, krídla Jasnenkinho “ševca” alebo klobuk pana Taua, to všetko je súčasťou nádhernej výstavy pozostávajúcej z viac ako 90 kostýmov a filmových rekvizít.

Príďte zažiť atmosféru pravých rozprávkových Vianoc od 10.11. do 19.12.2010 v nákupnom centre Shopping Palace Zlaté piesky.

„Tváře umouněné od popela, ale kominík to není. Klobouk s peřím, luk a kamizola, ale myslivec to není. Šaty s vlečkou, stříbrem vyšívané, ale princezna to není jasný pane.“ Kto by v tejto hádanke nespoznal Popolušku?! Ale ako v skutočnosti vyzerali čarovné šaty, ktoré si vylúskla z troch orieškov? Presvečiť sa môžete na vlastné oči na unikátnej výstave „Ako sa obliekajú rozprávky“. Orignálne kostýmy zo slávných českých filmových rozprávok, zábery, fotografie z natáčania, ktoré neboli nikdy zverejnené, dekorácie a rekvizity môžete vidieť od 10. novembra do 19. decembra v priestoroch nákupného centra SHOPPING PALACE ZLATÉ PIESKY. Vstup zdarma!

Autorkou a kurátorkou výstavy je Jana Sommerová, ktorá sa v oblasti detskej tvorby a filmu pohybuje veľa rokov. Za pomoci ľudí z Barrandov Studios sa jej podarilo zostaviť výnimočnú zbierku kostýmov.

„Již několik let se pohybuji v oblasti dětské tvorby a filmu a hlavně jsem velkou milovnicí pohádek. Uspořádat výstavu s původními exponáty mě lákalo už proto, že v české historii nemá obdoby. A to je velká škoda, vždyť české pohádky patří k těm nejlepším na světě,“ prezradila autorka a kurátorka výstavy Jana Sommerová, čo predchádzalo viac než polročnému pátraniu vo „funduse“ a otvorene priznává, že bez pomoci art direktorky Nadii Klempířové Šafratové a Věry Krátké a Martina Růžičky z Barrandov Studios by to nedokázala.

Nakoniec sa im podarilo takmer nemožné: dať dohromady výnimočnú zbierku kostýmov z 15 najznámejších českých rozprávok, z nich niektoré sú dokonca zaradené v kultúrnom dedičstve Českej republiky. Patria k nim Tři oříšky pro Popelku, Pyšná princezna, Princezna se zlatou hvězdou, Byl jednou jeden král, Obušku z pytle ven, Šíleně smutná princezna, Pekařův císař a císařův Pekař a Princ a Večernice.“ Tieto patria k tým najstarším kostýmom v rámci výstavy. Najmladšie sú naopak z minuloročnej rozprávky „Nejkrásnější hádanka“.

„Naším záměrem bylo zpříjemnit divákům všech generací sváteční čas a aspoň na pár chvil jim otevřít dveře do kouzelné říše pohádek. Věřím, že si v předvánočním shonu najdou cestu ke klidnému zastavení a zavzpomínání si na hezké zážitky z dětství (bez ohledu na věk), kdy nás, zejména v době Vánoc, tyto pohádky vždy pohladily po duši,“ dodává Jana Sommerová.

Šaty sa vraj nemuseli nijako upravovať. Väčšina z nich bola ušitá ručne. Šitie takéhoto rozprávkového kostýmu zabralo obvykle 25 až 100 hodín práce. České a slovenské najúspešnejšie klasické rozprávky sú z päťdesiatych až osemdesiatych rokov. Už niekoľko generácií divákov ich miluje. Neodmysliteľne patria k obdobiu Vianoc. Veď kto z Vás by si vedel predstaviť Vianoce bez Popolušky či Pyšnej princeznej. Malí i veľkí diváci ich zbožňujú nielen pre silu príbehu, v ktorom vždy vyhrá dobro. Rozprávkovú atmosféru vytvárajú aj samotné kostýmy. Tvorcovia rozprávok využívajú kostým na vykreslenie charakteru samotnej postavy. Samoľúbosť kráľov v bohato zdobených šatách, strašidelný plášť čarodeja či otrhané šaty Popolušky hneď napovedia aká je sama postava.

Rozprávky si pamätajú celé generácie divákov aj vďaka kostýmom. Kostýmoví výtvarníci sa inšpirovali dávnymi dobami. S obľubou siahli po inšpiráciu do časov renesancie, baroka, gotiky i rokoka. Hlavné slovo však mala vždy fantázia.

Rozprávkové kostýmy sa s dobou menia. Prvé kostýmy boli jednoduchšie. Veľký vplyv mali na kostýmy aj materiály, ktoré boli práve v móde alebo k dispozícii. Napr. v päťdesiatych rokoch sa pre kostýmy z rozprávok Císařův pekař - Pekařův císař a Byl jednou jeden král používali vo veľkej miere krojové brokáty. Medzi najkrajšie exempláre tých čias patria vesty, nohavice a kabátce Jana Wericha.

V roku 1951 vznikla pod taktovkou režiséra Martina Friča hádam naúspešnejšia rozprávka z tých čias – Pekárov Cisár a Cisárov Pekár. Dvojúlohu úspešne zvládol Ján Werich, ktorý sa i vďaka svojej majestátnej postave podobal na svojho rozprávkového hrdinu. Kostýmový výtvarník Jiří Trnka sa na Werichovi naozaj vyhral. Jeho kostým vsadil do márnivej renesancie a i vďaka tomu patrí táto rozprávka medzi skvosty československej kinematografie.

Čo by to bol za kráľ keby nemal plášť, korunu, jablko a žezlo! Každý rozprávkový kráľ musel mať tieto dôležité insignie. Rekvizity neodmysliteľne dopĺňali kostým. U princezien to boli drahé šperky, u rytierov zbroj, u čertov zas kožušina a rohy či kopytá.

O známe kostýmy z rozprávok sa roky starajú zamestanci z oddelenia Fundus Barandovského štúdia. Ich hodnota je nevyčísliteľná a odvíja sa predovšetkým od ich historickej ceny. Ceny novších kostýmov sa pohybujú v tisícoch Eur a staršie kostýmy sa šplhajú do desiatok ba až stoviek tisícov Eur. Na výrobe kostýmov pracoval dlhé hodiny veľký tím odborníkov – krajčíri, obuvnícke dieľne, kobučníci, šperkári, kováči a iní remeselníci.

Myšlienka usporiadať takú výstavu vznikla asi pred štyrmi rokmi. J. Sommerová, ktorá sa venuje projektom pre deti, premýšľala, aký by pre ne mohla pripraviť na Vianoce. „Napadlo mi, že dodnes môžu byť na Barrandove originálne kostýmy z filmových rozprávok. Nastala doba mravčej práce, zháňania kostýmov, fotografií, až sa nám to ozaj podarilo a v roku 2008 sa urobila nádherná výstava v Prahe. Mala neuveriteľný úspech a videlo ju okolo 50-tisíc návštevníkov. Najmenší, ale aj tí najstarší mnohokrát odchádzali so slzami v očiach. Tak som si povedala, že to bola trefa do čierneho. Na to sme nadviazali ďalšou výstavou minulý rok. Nebola to však iba moja zásluha, podieľalo sa na tom mnoho ďalších ľudí."

Zháňanie kostýmov bolo ťažké. To priznáva aj J. Sommerová. Hľadali sa nielen na Barrandove, ale aj u hercov či výtvarníkov. Takže u každého, kto kostým mohol mať. Samozrejme, musela sa dokazovať totožnosť, lebo výstava je založená na tom, že sú to výlučne originály. „Dokazovanie totožnosti nebolo jednoduché. Napríklad Helenka Vondráčková, ktorá si zahrala Šialene smutnú princeznú, na výstave povedala, že to nie sú tie šaty, že si to pamätá a že to nemôžu byť ony. Zistili sme, že sú to ony, ale sú prešité. Niektoré kostýmy totiž boli používané aj do iných filmov, napríklad historických, alebo v spolupráci s rôznymi koprodukciami, takže sú upravované. Preto tie šaty nemohla spoznať."

Žiaľ, šaty z niektorých filmov nemôžu byť privezené, vzhľadom na to, že ide o kultúrne dedičstvo a tiež pre problémy súvisiace s financiami a vývozom. Organizátori totiž musia mať povolenie na vývoz do zahraničia. Všetky boli šité ručne. Ušiť jedny šaty trvalo niekedy aj 60 hodín a podieľali sa na nich dve až tri krajčírky. Nie ako dnes, že sa všetko vyrobí na stroji."

Na jedny šaty sa nespotrebovalo toľko látky ako dnes. Nebolo to však tým, že by jej mali málo. Všetky herečky boli totiž veľmi útle. „Ich šaty mali v páse 55 centimetrov. Najmenšie šaty sú práve Arabeline, ktoré si dnes neoblečú ani 11 či 12-ročné dievčatá. My sme to skúšali. Teda naše herečky boli nielen veľmi krásne, ale aj veľmi štíhle."

J. Sommerová tvrdí, že sa pri zháňaní kostýmov zamerala hlavne na tie staré. Celkom presne si spomína, ktorý bol prvý, aj aké emócie v nej prebudil. „Pamätám si kostým, ktorý som ako prvý videla a držala v ruke. Bol to myší kožúšok z rozprávky Princezná so zlatou hviezdou na čele. Tak ma to dojalo, že som sa z toho rozplakala. Samozrejme, všetci sa ma pýtajú, či je kožúšok z myší. Nuž, nie je, hoci tak skutočne vyzerá. Z tejto rozprávky sa nám podarilo získať aj kuchynské náradie.“

Zložitá je aj údržba kostýmov. Mnohé sú prezdobené, plné čipiek, volánikov a iných ozdôb. Mnohé majú dnes viac ako 50 rokov. Keď sa však na ne človek pozrie, vyzerajú veľmi zachovane. „Samozrejme, často sa prevážajú, musíme na ne dávať pozor. Teraz majú starostlivosť dokonalú, ale aj tak sa mnoho vecí nedá zachrániť. Kostýmy sa vôbec nedajú prať, teda niekto by mohol povedať, že je to špinavé. Myslím však, že práve tá patina ukazuje dobu tých šiat, že to nie sú šaty, ktoré sme teraz ušili, aby sme urobili nejaké repliky. Je to naozaj problematické zaobchádzať s nimi tak, aby z nich nepadali perličky, koráliky, aby sa neumazali. Návštevníci na ne aj kvôli tomu nesmú siahať."

Každý kostým stojí na podstavci a zreteľne je na ňom vyobrazený zákaz dotýkať sa. Z ich krásy sa chcú totiž tešiť aj ďalší. Snáď aj o niekoľko rokov. Podstavec obsahuje aj tabuľku s názvom rozprávky, rokom natočenia, meno postavy, herca či herečky, ktorá ju hrala, tiež výtvarník kostýmu a jeho majiteľ. Každú rozprávku prezentuje aj panel, na ktorom si každý prečíta niekoľko viet o rozprávke a prezrie si fotografie, z ktorých niektoré zábery v rozprávkach neboli použité. J. Sommerová hovorí, že zohnať fotografie k rozprávke bolo veľmi zložité, azda ťažšie ako samotný kostým. Pretože po zohnaní fotografie sa začína kolotoč zháňania súhlasu jej autora so zverejnením. J. Sommerová priznáva, že mnohokrát mala chuť to vzdať.

Zo zaujímavostí z nakrúcania spomeňme Helenu Vondráčkovú, ktorá si zahrala Šialene smutnú princeznú. Prezradila, ako sa naučili plakať na pľaci. „Ako herečka-amatérka som nevedela plakať na rozkaz. Pomohla Stella Zázvorková ako dobrá pestúnka. Nastrúhala cibuľu do vreckovky a plač sa naopak musel krotiť." Iné zaujímavosti prezrádza popis k rozprávke Pyšná princezná. Je to najnavštevovanejší český film, iba v kinách ho videlo vyše 10 miliónov divákov. Mimochodom, takmer sa nenatočil. „Keď sa prvá povojnová rozprávka pripravovala na realizáciu, niektorým bdelým a ostražitým schvaľovateľom vadilo, že je kladnou postavou mladý panovník, vlastne predstaviteľ feudálnej triedy," píše sa v pútači. „Našťastie, autori dostali spásonosný nápad, že kráľ Miroslav bude v prestrojení za záhradníka tiež trochu pracovať, čím si vylepší kádrový profil. Stalo sa. Preto môžeme počuť z jeho úst aj agitačné heslá, presne v duchu dobovej rétoriky, ako napríklad: Najprv práca, potom zábava."

Každý, kto výstavu navštívi a díva sa na šaty z rozprávok, ktoré veľmi často vídaval v televízii, musí mať silné pocity. Veď len samotné šaty princeznej Krasomily, ktoré sme videli iba čiernobiele, sú na výstave v celej farebnej kráse. Tehlovočervené, vyšívané zlatými niťami, pekne zladené s kostýmom kráľa Miroslava. Pyšnoprinceznovské zátišie dotvára originálna lutna, na ktorú hral Miroslav princeznej a aj známa spievajúca kvetina. Ako vlastne funguje, ako výrobcovia dokázali, že spieval? Kým kedysi jeho pohyb a spev „urobili" filmové triky a doprovodné hudobné nástroje, dnes je modernejší. Je napojený na MP3 prehrávač, a tak kvetina spieva aj bez trikov.
Na prvej výstave pred dvoma rokmi v Prahe sa zúčastnili aj niektorí herci či režiséri rozprávok, z ktorých kostýmy sa vystavovali. Herečka Magda Vášáryová, ktorá si zahrala v roku 1971 v rozprávke Princ Bajaja princeznú Slavěnu, si zaspomínala, ako šaty skúšala. „Boli, samozrejme, navrhnuté dopredu. Majú vaše rozmery a počas ich skúšania ste ako modelka. Stojíte na takej debničke, aby ste boli trochu vyššie, aby sa dala upraviť výška." M. Vášaryová priznáva, že samotné nakrúcanie rozprávky bolo pre ňu veľmi ťažké, pretože sa jej tri týždne kryli dva filmy. "Druhým bol film, ktorý som robila s pánom Krejčíkom podľa poviedky Markéty Navarskej. Točila som ho pri Plzni a v noci ma vždy viezli do Liberca alebo do pražských ateliérov, kde som nakrúcala Bajaju. Keď sa pozriete na ten kostým, pri mojej výške 168 cmv som vážila asi 45 kg. Bola som veľmi chudá. Počas tých troch týždňov som nemala čas ani najesť sa." Predstaviteľka princeznej Slavěny priznala, že nikdy netúžila zahrať si takú postavu. „Som tak málo romantický tvor. Ja som nikdy nechcela byť princeznou, skôr ošetrovateľkou v nejakom leprosáriu."

Prvej výstavy v Prahe sa zúčastnila aj dnes 78-ročná herečka Alena Vránová. Tá si v roku 1952 zahrala postavu princeznej Krasomily v rozprávke Pyšná princezná. Na rozprávku nemá najkrajšie spomienky hlavne preto, že svoju postavu hrala tak vierohodne, až sa do svojho filmového princa Vladimíra Ráža zamilovala. A on do nej tiež. Na tom by nebolo nič zlé, keby herečka nebola v tej dobe vydatá. Život sa s ňou vďaka tomu v ďalších rokoch nemaznal. A tak nikoho asi neprekvapilo, keď počas otvárania výstavy kostýmov pani Vránová síce mimoriadne ocenila snahu jej autorov, k svojej rozprávkovej úlohe sa však vyjadrila len stručne. „Keď na mne tie šaty špendlili, ani mi nenapadlo, že sa raz 'dožijú' takejto chvíle."

Aj samotná kurátorka výstavy má k jednej z rozprávok citový vzťah. Tou rozprávkou je Pyšná princezná, v ktorej si zahrala takmer tretina jej rodiny. „Moja babička, dedko, mama, otec, všetci si zahrali v tejto rozprávke komparz. Môj ocko tam mal asi štyri roky. Túto rozprávku mám teda ozaj veľmi rada."