(krátky rozhovor s režisérom Ľubomírom Vajdičkom)

Ako režisér sa s Divadlom Nová scéna pracovne stretávate po tretíkrát.

Kedy sa uskutočnili a aké boli tie dve predchádzajúce stretnutia?

Ako si na ne po tých rokoch spomínate?

Tie prvé dve boli naozaj veľmi dávno. Veľká časť účinkujúcich v terajšej Charleyho tete ešte nebola na svete. (A niekoľko tamtých účinkujúcich už nie je medzi nami.) Prvý bol Stodolov Čaj u pána senátora, remake (alebo remejk?) mojej martinskej inscenácie z roku 1974 – dramaturgia Novej scény vtedy ohlásila uvedenie inej hry Ivana Stodolu, ale vyskytli sa nejaké technické dôvody, ako sa to v divadlách zvykne hovoriť, a z titulu zišlo, tak ma oslovili riaditeľ divadla a dramaturg, aby som režíroval na Novej scéne Čaj u pána senátora. Vedenie prijalo, že to ani nie po roku môže byť jedine kópia martinského Čaju (takže nijaký remake ani remejk, ale drobné vylepšenia sa tam vyskytli). Po premiére sa pán Stodola prišiel pokloniť po červenom koberci, mnou vymyslenom pre jeho Pani ministrovú a myslím, že bol šťastný. Na posedení mi potom pošepkal, že on Lopuškina až tak veľmi po rusky nenapísal, že to si všetko vymyslel pán Filčík. Boli to normalizačné roky, takže strieľať si z ruských ľudí nebolo vhodné a Majster mal s režimom už svoje skúsenosti (v tom čase boli všetci Rusi vlastne sovietski ľudia, teda aj Lopuškin). Viem, že dramaturg dokonca zauvažoval, či by nebolo lepšie spraviť z neho Francúza. 

Druhá inscenácia bolo Palárikovo Inkognito, už z mojej iniciatívy. Osem rokov po martinskom (1971) sa mi tam žiadalo niečo doplniť. Chvíľu mi trvalo, kým som presvedčil dramaturgičku, že aj notoricky známy a hraný titul môže byť dramaturgickým objavom, ale nakoniec ma prestala prehovárať na nejakú ešte nehranú a asi nehrateľnú slovenskú klasiku.

Bol som rád, že môžem spolupracovať s pani Pavelekovou (Slivková v Čaji, Sokolová v Inkognite). Bol to pre mňa naozaj veľký zážitok. Tešil som sa zo spolupráce so spolužiakmi Emilom Horváthom a Ferkom Kovárom (Jelenský a Jelenfy) a na výnimočné herecké dispozície dnešnej pani poslankyne Magdy Vášáryovej rovnako nemôžem zabudnúť (Evička v Inkognite). 

Vaše stretnutia s divadelnou komédiou nie sú ojedinelé. A rovnako o nič menej úspešné a žiadané u divákov. Čo je asi tým hlavným cieľom... Aký máte vzťah k tomuto žánru?

Vzťah mám vrelý. Ale žáner mi akosi bez môjho pričinenia prischol. Spôsobili to práve asi aj martinské Inkognito a Čaj u pána senátora, považované za úspešné inscenácie (údajne sa o nich prednáša na Dejinách slovenského divadla na VŠMU – nám profesor Rampák ešte o nich neprednášal).

No a hlavný cieľ? (Mali ste asi na mysli Stanislavského sverchzadaču.) Pre hercov, aby povedali všetko a jasne a zrozumiteľne, aby načas prišli a načas odišli (na javisko a z javiska), a ja ako režisér mám na starosti, aby si neprekážali a podľa možnosti hovorili spisovne a slušne.

Existujú nejaké zákonitosti, pravidlá či odporúčania vašich predchodcov, ktoré pri práci na divadelnej komédii dodržiavate, ctíte? Alebo ste k nim za tie roky sám dospeli?

Mňa do Martina angažoval Miloš Pietor – jeho humor som obdivoval ešte skôr, ako som sa stal jeho podriadeným. Hoci ma nikdy neučil, predsa len si párkrát našiel na mňa čas (a všetci, čo ho poznali, potvrdia, že minúty s ním vždy stáli za to, že mali cenu). Zapamätal som si, že najsmiešnejšie príhody rozprával s vážnou tvárou (a to je zákonitosť číslo jeden).

Čím to je, že u divákov ani po stáročia nevymizla chuť a vôľa smiať sa v divadle? Že divadelná komédia bola, je a bude večnou? Či sa to kritikom páči, alebo nie...

Na túto odpoveď ste mi nahrali Vy. Nikdy som na to nemyslel, ale divadelná komédia bola, je a bude večnou asi práve preto. (Že sa to kritikom páči, alebo nie...)

Charleyho teta Brandona Thomasa je dnes už považovaná za komediálnu klasiku. Vnímate ju takto aj Vy? Čím uhranula Vás? Čo je na nej pre tvorcov aj divákov také vzrušujúce a príťažlivé? Aj po tých rokoch...

Istým spôsobom má dráždilo, že túto komédiu toľkokrát upravovali, prepisovali, dopisovali piosenky, menili názov, dokonca pomotali aj autorovo meno – tak som si povedal, že si zadovážim originál (a aj v solídnych internetových kníhkupectvách pokračujú lapálie s jeho menom) a že sa pousilujem inscenovať hru tak, aká bola vo vydaní z roku 1892. Že sa pokúsim vyvarovať vecí, ktoré boli asi príčinou jeho rozchodu s komikom W. S. Penleym. Pre neho, alebo dokonca na jeho žiadosť Brandon Thomas Charleyho tetu napísal. (Mimochodom, Brandon Thomas bol veľmi dôkladný a starostlivý, preto ma tešilo prekladať všetky jeho podrobné scénické poznámky.)

No a po tých rokoch? Záver devätnásteho storočia bol asi veselší ako záver predošlého. A vyše storočné staré dámy – Feydeauove, Shawove a Wildove komédie (a Charleyho teta je ich rovesníčka) ukazujú svojim omnoho mladším konkurentkám, po čom je lakeť komediálnej matérie.   

                                                           otázky kládol Svetozár Sprušanský

                                                           v Bratislave, 10. júla 2011