Miroslav, 62 rokov

Rozhodol som sa stráviť víkendové popoludnie so svojimi deťmi na prechádzke v lese. Počas večernej sprchy som si našiel kliešťa zapichnutého v stehne. Nebol to prvý kliešť, ktorý sa rozhodol hostiť na mojom tele, v minulosti som si ich už vybral niekoľko, a tak som neváhal a zaužívaným postupom som sa ho zbavil. Ranka po vpichu kliešťa javila známky zápalu, ale žiadne ďalšie ťažkosti som nemal, a tak som jej viac nevenoval pozornosť.

Asi po týždni ma začala bolieť hlava a vystúpila mi teplota. Rozhodol som sa navštíviť lekára, ktorý skonštatoval, že ide o zápal horných dýchacích ciest. Predpísal mi antibiotiká a odporučil domácu liečbu. Po niekoľkých dňoch som sa na prvý pohľad zdravý vrátil do práce. Zakrátko mi opäť vystúpili teploty. Scenár spred týždňa sa zopakoval a po niekoľkých základných vyšetreniach som opäť skončil v domácej liečbe. Teploty sa stupňovali a keďže som sa už nedokázal ani postaviť z postele, manželka sa rozhodla zavolať pohotovosť.

Tento raz som skončil v nemocnici na infekčnom oddelení, kde som absolvoval vyšetrenie lumbálnej punkcie. Diagnóza znela jasne: „kliešťová encefalitída“. Nasledovala niekoľkotýždňová hospitalizácia. Nakoľko správna diagnóza nechala na seba dlho čakať, ochorenie sa rozvinulo a jeho priebeh bol vážny. Bojoval som s nadmernou únavou, vysokými horúčkami a niekedy som bol taký vysilený, že som ani nedokázal vstať z postele.

Liečba, ktorú som dostával začala našťastie zaberať a ťažkosti ustupovali. Domáce liečenie trvalo približne ďalší mesiac i keď bolesti hlavy ešte dlho pretrvávali. Trvalo ďalší rok, kým som nadobudol celkovú fyzickú a psychickú kondíciu.

Po čase som si uvedomil, že sa neviem rozpamätať na niektoré chvíle strávené so svojimi blízkymi. Moje spomienky sú hmlisté, v niektorých momentoch úplne chýbajú. A to je niečo, čo mi už nikto a nič nevráti. Nie je to priveľká daň za uhryznutie takým malým škodcom ako je kliešť?

Pacientsky príbeh 2

Ľubomíra, 59 rokov

Príjemné augustové popoludnie. Spolu s manželom a deťmi sme sa vybrali na prechádzku na kopec
za mestom. Deti pobehovali okolo nás, zatiaľ čo sme s manželom zbierali bylinky. Keď sme sa vrátili domov, čo bolo asi po hodine a pol, pocítila som, že ma niečo svrbí na ruke. Na pravej paži som si našla kliešťa. Okamžite som ho vybrala a miesto som si vydezinfikovala. Najbližšie dni sa nič nedialo, a na kliešťa som úplne zabudla.

Asi o päť týždňov neskôr som sa zobudila s veľkými bolesťami hlavy, bolo mi veľmi zle, priam
na odpadnutie. Nemohla som jesť, nemohla som piť. Dokonca som nebola schopná ani len čaj v sebe udržať. Svetlo i hluk boli pre mňa neznesiteľné. Obvodný lekár mi naordinoval penicilín a pobyt v posteli. Avšak ani po troch dňoch sa môj stav nezlepšil, a tak ma odviezli na vyšetrenia do nemocnice. Odborníci sa zhodli na diagnóze – kliešťová encefalitída. Mojím domovom sa nna najbližšie tri týždne stalo infekčné oddelenie. Ochorenie sa mi okrem spomínaných ťažkostí postaralo aj o problémy so šijou a krčnou chrbticou. V závere hospitalizácie som mala problémy aj sso sluchom. Zvuky a hlasy, ktoré som počula, sa menili na nepríjemné vibrácie.

Po návrate z nemocnice som sa zotavovala ešte ďalšie tri mesiace. Bola som zoslabnutá a vychudnutá na nepoznanie. Musela som veľa oddychovať a ležať, aby som sa vôbec dokázala udržať na nohách. Silné migrény mi pripomínali závažné ochorenie ešte dlho po jeho prekonaní. Napriek ťažkému a dlhému priebehu choroby dnes nepochybujem o tom, že som mala šťastie a následky mohli byť ešte omnoho horšie. Čo ma však mrzí dodnes je, že choroba mi nedovolila byť pri svojej dcére, keď šla prvýkrát do školy. Je neuveriteľné, že už hodina a pol stačí na to, aby ste sa nakazili kliešťovou encefalitídou.