Míting sa skončil oveľa skôr, ako očakávala, všetko išlo až prekvapivo hladko. Aj v príjemnom chlade klimatizácie jej bolo jasné, že v meste začína pulzovať neznesiteľná horúčava.

V kancelárii mohla pokojne zostať až do večera, nič dôležité okrem otvárania pošty a reportu pre Richarda nemala naplánované.

Rozhodla sa rýchlo. Konečne pretrhla nalinkovanú sieť povinností a uvoľnila cestu spontánnosti.

Taxíkom, tentoraz s vôňou boršču a so zavalitým šoférom so sklenými očami, sa odviezla naprieč ostrovom. V mramorovej recepcii sa s letmým úsmevom na tvári pristavila pri Georgeovi.

„Pani Blaková?“

„Pôjdem si predsa len zabehať, aby som mala pekný deň.“

„Dobre to dopadlo, však?“
„Vynikajúco. Vždy ma prekvapíš, lebo sa o všetko zaujímaš.“

„Musím vám povedať, že som mal nejakú hlúpu predtuchu, že dnes sa vám stane niečo zlé. Asi preto, lebo ste neboli behať. Je to váš rituál šťastia. Už som si zvykol, že vás ráno najprv odprevádzam do parku, až potom do práce.“

„Nič sa nestane, iba to dnes trochu otočíme. Najprv práca, potom beh a potom zase práca,“ presviedčala ho s ľahkosťou v hlase.

„Musíte trochu aj oddychovať, pani Blaková,“ zamračil sa vrátnik.

„Máš pravdu, idem si po svoj rituál šťastia, tam si oddýchnem,“ povedala Arianna.

„Neberte ma vážne. Som len starý sentimentálny blázon,“ povedal George žartovne.

„Ktorý mi robí dobrú náladu,“ žmurkla naňho a výťahom sa vyviezla nahor.

Rýchlo sa prezliekla. O päť minút bola znova na recepcii - v šortkách, športovej podprsenke a ružových adidaskách s monogramom.

Ipod tradične nastavený na jej obľúbenú hudbu.

Ponorím sa do ľadových vĺn, kde minulosť sa vracia k životu.

Sebecký strach z bolesti,  že to stálo zakaždým za to.

Vydržím, aj keď viem, že narazím, pretože obaja vieme, ako sa to skončí.

Čas plynie, pohár sa rozbije a ja sa v tebe zase utopím.

Pretože si kus mňa, ktorý nechcem, aby existoval.

Neúnavne ťa hľadám, potrebujem a milujem.

Ak je naša láska tragédia, prečo si môj liek?

Ak je naša láska šialenstvo, prečo si moja jasnosť?

Rezko prebehla okolo Bloombergovej rezidencie.

Starosta býval na rovnakej ulici ako Blakovci. Neodolala, napriek tomu, že tadiaľ denne prechádzala, na chvíľu zastala a pozrela mu do okien. Pracovňu mal obrátenú do ulice a okná, unissimo so všetkými ostatnými, vyzerali celkom bez života.

Zdanie klame. Diali sa za nimi veľké veci. Podpisovali sa zmluvy, uzatvárali dohody, ľudia sa milovali alebo hádali, rodili sa deti, zomierali starci. Všetko schované v intimite múrov, medzi štyrmi očami, aby aktéri náhodou neboli vyrušení. Výstupy na verejnosť sa dostávali ľahko, stačil predsa jeden klik, nápis na nástenke, pár heslovitých slov narýchlo naťukaných do mobilnej aplikácie mikroblogovacej siete.

Bloomberg ovládal svet sociálnych médií dokonale, nonstop bol na dosah a nedostupný zároveň. Na svoju oficiálnu facebookovú stránku denne pridával pozitívne správy o mladých nádejach v štátnych školách, nových programoch na recyklovanie odpadu, cyklistických trasách naprieč Manhattanom, zákaze zbraní.

Veril, že osud planéty, krajiny, mesta je v rukách jednotlivcov, veril v dobro a v neposlednom rade trochu morbídne veril, že jediné, čo je na tomto svete zadarmo, je smrť.

Arianna prešla z Madison Avenue smerom na Piatu, potom severne po rozpálenej Museum Mile, okolo Guggenheimovho múzea.

V Central Parku bola takmer úplne sama.

V jedinej oáze zelene a tône v srdci rozhorúčenej betónovo-asfaltovej džungle jej spoločnosť robilo len pár podobných šialencov, ktorí si, rovnako ako ona, aj napriek horúčave a vlhkosti vzduchu nedali s behaním pokoj.

Bez rozcvičky šprintovala po štrkovom bežeckom ovále okolo Rezervoára Jackie Kennedyovej, hudba v slúchadlach prehlušovala ozvenu dopadajúcich tenisiek a jej vlastného dychu.

Nemohla naňho prestať myslieť.

Rytmicky bežala oproti spaľujúcemu slnku a spomienkam na neodbytného spolucestujúceho, ktorý sa znenazdajky objavil na palube poloprázdneho lietadla, keď na Deň nezávislosti narýchlo odletela z New Yorku na Floridu za chorým otcom.

Z neznámeho sa stal úžasný, priam fatálny milenec.

Gavin bol v jej očiach krásny, dobrý, vnímavý, mužný, nežný a drsný zároveň. Bol taký, ktorý sa zjavuje nečakane, a aj keď to vyzerá na chvíľu, od prvého momentu je jasné, že je to na celý život.

S ním si zrazu vedela predsaviť všetko a bez neho takmer nič.

S ním sa chcela smiať.

V jeho náručí chcela stará a zošuverená, kdesi na pláži, zomrieť...

Memento ich prvého milovania, jeho vzychov, vône, smiechu, jeho rukolapnej a vždy pripravenej túžby, jeho nenásytnosti sa striedalo s obrazmi divého milovania v malom lacnom byte na východnej strane mesta alebo v bungalove pre služobníctvo v New Jersey.

Milovania, pri ktorom sa strácala v silnom prirážaní mužského tela a ešte viac vo svojej znovuobjavenej chuti. Radosti z rozkoše. Vlastnej, lebo sa jej nevedela nabažiť a nikdy si nepredstavovala, že môže byť taká dobrá, ale predovšetkým Gavinovej, pretože mu ju chcela dopriať, dať, byť jej jediným zdrojom. 

Milovania, pri ktorom si želala, aby sa neskončilo, a keď z neho precitla v jeho náručí, chcela ho zas.

Nenásytne a bez rozmýšľania.

V ich veku nešlo už len o nezmyselné búšenie a výbuchy hormónov. Láskavé a zručné Gavinove ruky vedeli predlžovať agóniu chcenia, ich spoločné vyvrcholenia považovala za umelecké dielo a vždy, keď si na ktorékoľvek z nich spomenula, telom jej prešiel elektrizujúci šok. Aj teraz.

Nezaujímalo ju jeho bezvýznamné postavenie v spoločenskej hierarchii, prehliadala jeho chudobu, nevšímala si jeho lenivosť, nepátrala po jeho minulosti, netušila dokonca ani, či má platnú zdravotnú poistku. Chcela ho milovať, byť ním chránená a ochraňovať ho.

Gavin Silar sa stal centrom Arianninho vesmíru a priťahoval ju nebezpečnou, zničujúcou silou. 

Bol tu však ešte druhý muž, s ktorým mala rozohratú partiu.

Sam Blake, jej manžel.

Roky vedľa neho večer zaspávala a ráno sa zobúdzala... Finančne zabezpečený otec jej jediného dieťaťa, rešpektovaný investičný právnik s ukážkovým životopisom, nemenná veličina jej existencie.

Presne vedela, ako si na večeri nebudú mať čo povedať.

Nebudú sa dotýkať, iba ak by ju nenápadne hladkal po stehne pod stolom. Nebudú sa smiať, nebudú plakať ani kričať.

Nebudú žiť, len prežívať.

Každý osve rozmýšlať, kde sa stala chyba... veď boli predurčení na megašťastný život.

Sam objedná šoféra, po ceste ju možno chytí v aute za ruku a doma si v saténových obliečkach s výhľadom, za ktorý sa platia ťažké peniaze, uspokojí svoje ego krátkym orgazmom s presvedčením, že je ten najlepší.

Ariannu pokladal Ariannu za samozrejmosť. Ani mu nenapadlo, že by ho mohla podvádzať, a už vôbec nie s Gavinom. Nejakým bezvýznamným golfovým trenérom. Mužom bez mena.

V New Yorku sa scenéria mesta a jeho obyvateľov mení každých päť blokov. Pokladajú ho za najliberálnejšie miesto na svete, vedľa seba tu žijú všetky rasy, náboženstvá a národnosti. Napriek všetkému sa ľudia  kategorizujú.

Predovšetkým na bohatých a chudobných, a na niečo medzi tým.

Sam patril medzi tých prvých, Gavin k armáde tých druhých.

Sam Blake si totiž mohol každý deň kúpiť stovku Gavinov Silarov.

Beh jej dnes neuvoľňoval hormóny šťastia, nebol jej talizmanom, ako ho nazval George na recepcii, pretože sa nemohla zbaviť pocitu úzkosti.

Bála sa, čo bude zajtra.

S ňou, Gavinom, so Samom, Alexou, Bloombergom, New Yorkom...

Vždy sa bila do pŕs za svoje mesto, nevedala sa nabažiť pohľadu na jeho siluetu, často obyčajne šedivú, pretože jej, ako aj ostatným ôsmim miliónom, dávala nádej.

Vedela, že najkrajší výhľad na špice výškových budov nie je zo strechy Empire State Building, ktorý stojí tridsať dolárov a nekonečné čakanie asi v piatich radoch, ale ten, ktorý je zadarmo.

Jej New York nebola len vychytená štvrť Upper East Side, kde sa mocnejší stretajú s ešte mocnejšími, kde sa roky nič nemení a pravidlá novodobého kastového systému v najslobodnejšej spoločnosti sveta sú vtesané do základov honosných mrakodrapov a vryté do mozgových závitov každého, kto tam patrí.

Pre ostatných je to sen.

Nedosiahnuteľný, nepredstaviteľný a hlavne mizivý.

Napriek tomu ho denne snívajú, prichádzajú z najodľahlejších kútov sveta, aby sa stali nádennými robotníkmi na farmách, opatrovateľkami, upratovačkami, otrokmi na stavbách alebo od nevidím do nevidím pracujúcimi pikolíkmi v počítačových konglomerátoch.

Sú vďační za každé nové ráno, osvoja si to typické newyorské, že každý deň má len dvadsaťštyri hodín a po ňom príde ďalší, a po ňom ďalší. A takto tam žijú, pracujú, milujú, rodia deti a hlavne snívajú.

Ich sen.

Nedosiahnuteľný.

Nepredstaviteľný.

Pod čoraz väčmi narastajúcou kopou nezaplatených účtov, pod hrozbou straty roboty s výplatou, z ktorej sa nedá vyžiť, a s pribúdajúcimi rokmi, skúsenosťami a vráskami čoraz mizivejší...