Rodáčka z Humenného už tretí rok žije s rodinou – manželom a dvoma rozkošnými dcérami – vo Švajčiarsku. „Mojím želaním je stretnúť v niektorej zo ženevských uličiek slávneho spisovateľa Paula Coelha, ktorý tu žije,“ usmieva sa Viktoria DARSANE. Napísala dve veľmi úspešné knihy – Recept na Araba a Posadnutá. „Po ich vydaní som si povedala, že už stačí písať o mojom životnom príbehu. Nová kniha Zakázaný inštinkt teda už nie je mojím príbehom, ale nie je to ani vymyslený román, čerpala som zo skutočných udalostí,“ hovorí Viktoria DARSANE.

V predošlých knihách ste čerpali z vlastného života, v tejto novej je to inak. Prečo?

Rozhodla som sa tak... V tejto fáze môjho života som už považovala za správne urobiť bodku za svojou minulosťou. A možno som sa s ňou len vyrovnala. (smiech) Mala som v pláne napísať ešte jednu knihu, ktorá súvisí s mojím životom, ale tento príbeh, ktorý vychádza pod názvom Zakázaný inštinkt, dostal nakoniec zelenú. Jednoducho ma uchvátil a šialene inšpiroval. Knihu som napísala vo veľmi krátkom čase. Je to silný príbeh. Ak máte veľmi silnú inšpiráciu dokážete aj nemožné veci. (úsmev)

Aj v príbehu Zakázaný inštinkt čerpáte z reálnych udalostí. Do akej miery? Čím vás ten reálny príbeh zaujal, že ste si povedali – toto je dobrý  námet na knihu?

Asi neviem písať celkom vymyslené príbehy. Alebo hľadám v živote to "reálno". Neviem. Povedzme, že chodím po svete s otvorenými očami. Naozaj si všímam veci, ktoré sú pre mnohých banálne. Ja v nich vidím  veľa. Raz mi niekto povedal, že málo spisovateľov dokáže rozmýšľať medzi dejom a dať to na papier. Ja to robím spontánne. Moje postavy takto fungujú, sú reálne. Zo života. Teda aj Simona a Alex zo Zakázaného inštinktu. Vravela som si, tá žena zostane doživotne sama! Ona si nikoho nenájde. Nedokáže to. Simona už úplne prestala veriť na lásku. Hoci na to mala celkom presvedčivé dôvody. Nevedela som, ako dopadne Simonin príbeh, ale keď som sa dozvedela, ako sa časom vyvinul, povedala som si – toto musím napísať! Ten príbeh je nie len vzrušujúci a nezvyčajný, ale aj veľmi aktuálny.

Komu by ste tento román odporúčali?

Všetķým ženám bez rozdielu! A možno by si ho mali prečítať aj všetci muži, asi by sa čudovali, po čom naša žensķá duša skutočne túži... (úsmev) Tento román je aktuálny preto, lebo otázka dôvery a v konečnom dôsledku aj nevery vo vzťahu muža a ženy sa dnes kladie asi najčastejšie a denne sa s ňou stretávame. Ľudia jednoducho prestávajú veriť. A táto kniha ich presvedčí o opaku. Pevne v to dúfam.

Toto je už vaša tretia kniha. Koho máte ako spriaznenú dušu, s kým sa pri písaní radíte, alebo konzultujete už hotový príbeh? Či sa spoliehate len na vlastnú intuíciu?

Hodnotím príbeh sama. Zvažujem, či je hoden toho, aby som ho dala na papier... Snažím sa pozrieť sa na príbeh s odstupom času a opäť zvažujem. Áno, riadim sa len svojou intuíciou. Je to taký môj svet, o ktorom rozhodujem skutočne len vďaka intuícii a inšpirácii. Tuším sa tomu vraví vášeň. (úsmev)

Bývate už tretí rok v Ženeve. Ako ste si tam zvykli? Čo vám v tejto metropole najviac vyhovuje?

S manželom sme sa tu zoznámili pred mnohými rokmi. Je pravdou, že sme pomerne dlho žili na Slovensku, kým sme sa pred tromi rokmi rozhodli do Ženevy opäť vrátiť. Po tom, čo sa v našich životoch udialo, sme asi potrebovali zmenu. Vyhovuje nám tu to, že sa tu vieme celkom dobre obracať. Poznáme už, ako to tu funguje a dokážeme sa tu aj uživiť.

Nechýba vám Slovensko? A rodné Humenné?

Slovensko mi chýba, aj keď sa musím priznať, že tam cestujem minimálne. Kvôli náročným pracovným povinnostiam. Moja mama zato naopak  cestuje často do Švajčiarska. Obe moje dcérky na babičku nedajú dopustiť a vždy nám prinesie so sebou ķúsok Slovenska. Tak ako moje písanie. Je to v určitom zmysle moja kompenzácia clivoty za domovom. Za Slovenskom. A mojím rodným Humenným, samozrejme... (úsmev)

Predstavte nám, prosím, svoju rodinu – manžela, dcérky...

Pre tých, čo čítali obe moje knihy, to asi nie je nutné... (smiech) A pre tých, ktorí ich nečítali, mi bude veľkým potešením im predstaviť svojho manžela, ktorý je pôvodom z Maroka. Žijeme v spoločnom manželstve už dvanásť rokov. Počas tohto manželstva sa nám narodili dve dcérky. Dnes už 12-ročná Saida a 5-ročná Leila. Dievčatá momentálne chodia do švajčiarskej školy, nemajú špeciálnu výučbu pre cudzincov. Zaradili sa do školského systému pre našincov, aj keď to zo začiatku nebolo celkom bezbolestné. Vychovávané sú po arabsky aj po slovensky. Áno, dá sa to... (úsmev)

Čo čítajú ženy vo Švajčiarsku?

Tak to som bola veľmi prekvapená a celkom určite budete aj vy.S amozrejme, že svetový ošiaľ menom Päťdesiat odtieňov sivej prešiel aj knižnicami Švajčiarok... Ale v podstate čítajú veľmi málo typických ženských románov. Oveľa častejšie ich uvidíte pri čítaní Dana  Browna či Paula Coelha.

A aké knihy milujete vy?

Ja čítam knihy zásadne v slovenčine. Všetky. Aj keď, priznávam, nie sú to len slovenskí autori. Mojím momentálnym číslom jeden sú knihy od brazílskeho spisovateľa žijúceho v Ženeve Paula Coelha. Jeho knihy "Veronika sa rozhodla zomrieť" a  "Alchymista" mi doslova vyrazili dych. Tie knihy sú nadčasové a som presvedčená, že takou zostane jeho tvorba veľmi dlho. A to je podľa mňa čaro tej správnej umeleckej tvorby. Nadčasovosť.

Venujete sa len písaniu, alebo máte aj inú prácu? Čo vás baví viac?

Nie, nevenujem sa len písaniu, je to presne naopak. Poviem vám, aj prečo. Venujem sa predovšetkým svojej práci. Ešte donedávna som pracovala dokonca aj počas víkendov, lebo život v Ženeve nie je vôbec jednoduchý –  je veľmi nákladný. V rebríčku životnej úrovne patrí mesto, kde žijeme, do prvej päťky najdrahších miest. Nájomné vás tu vyjde na niekoľko tisíc švajčiarskych frankov mesačne. Dokonca jedna zo známych slovenských autoriek raz zverejnila článok v ktorom stálo: "Po svojej návšteve Ženevy som prestala závidieť Viktorii Darsane, že tu žije".(smiech) No čo už, má pravdu. Ale našťastie, akosi to tu zvládame. Vedieme si tu taký obyčajný život ako všetci, čo sa starajú o pohodlné fungovanie svojej rodinky. A to, že žijeme ešte stále tu, je dôkazom, že nám to celkom ide... Mesto s gigantickým gejzírom uprostred sa mne a môjmu manželovi stalo v istom zmysle osudným. A čo ma baví celkom najviac? Hneď po nakupovaní je to moje písanie. Takže, nie, nevenujem sa len písaniu. Ale venujem sa mu vždy, keď mi zostane vzácna chvíľka voľného času. Len pre mňa a ten môj svet, ktorý dávam na papier.

(red)

Foto: Archív V. Darsane