(24. decembra 1848 – 19. júna 1914)

Britský herec, dramatik, režisér, divadelný podnikateľ. Narodil sa v Liverpoole. Školské vzdelanie nedokončil. Od svojich dvanástich rokov pracoval ako lodný tesár, potom stolár a napokon ako účtovník a obchodný cestujúcí. Roku 1879 odišiel do Londýna k divadlu. Uchytil sa ako herec malých rol v spoločnosti manželov Kendalovcov a Johna Harea v Court Theatre. Neskôr vystupoval vedľa rôznych popredných, populárnych, i celkom neznámych hercov v rade londýnskych divadiel až do roku 1906, nebýval však hviezdou ani miláčikom publika. Napísal štyri jednoaktovky, mal prsty oboch rúk, alebo alespoň jednej v šiestich celovečerných hrách a siedmich adaptáciách; ich presah nad zábavnú (alebo ak sa páči, bulvárnu) rovinu bol minimálny a ich úspech limitovaný. Skutočného triumfu sa dočkal jedine s komédiou Charleyho teta, ktorá sa prvýkrát uvádzala roku 1892 a ktorá dodnes javí známky „nesmrteľnosti“. Divadelná história vcelku zhodne ignoruje ako hereckú činnosť, tak dramatické dielo Brandona Thomasa, i keď mu asi istá všeobecná obľúbenosť dávala dostatočný dôvod, aby sa sám považoval za dobrého autora a popredného herca svojej doby. 

NESMRTEĽNÁ CHARLEYHO TETA

Blížil sa koniec storočia i predlhej vlády kráľovnej Viktórie (1837 – 1901), keď priemerný anglický herec a dramatik Brandon Thomas dostal nápad, ktorý si mal zachovať pozoruhodnú životaschopnosť po celé storočie, ktoré nasledovalo. Ten nápad sa volal Charleyho teta (Charley´s Aunt, 1892) a bola to komédia.

O zrode tohto nápadu podáva správu o vyše pol storočia autorov syn Jevan:

Roku 1890 došlo ešte k jednej malej, avšak pre vznik Charleyho tety kľúčovej udalosti. Brandon Thomas se znovu stretol s W. S. Penleym, komediantom malého vzrastu a veľkého hereckého umu. Náhodou. Vo vlaku, keď se vracal z Waltonu nad Temžou, kde ,Mrs. Brandon‘ pobývala na rekreácii v dome svojho brata. Tí dvaja sa nevideli od nešťastnej inscenácie frašky Podnájomníci, ktorú Brandon Thomas pre direktora Charlesa Hawtreya adaptoval z francúzštiny a ktorá v Hawtreyovom divadle Globe v januári 1887 prepadla, i s Penleym v hlavnej role. Reč sa, pochopiteľne, krútila najmä okolo divadla. Penley dlho rozprával o svojich plánoch založiť si vlastnú divadelnú spoločnosť, a sčista-jasna sa spýtal: „Nechceli by ste pre mňa napísať hru?“

Ponuka o to lákavejšia, že Brandon Thomas pokladal Penleyho za neprekonateľného komika. Ale jeho odpoveď znela akosi opatrne: „Keď ma o hru požiada taký herec, ako ste vy, to už je samo osebe inšpirácia. Ale nájsť pre vás niečo zaujímavé? Veď vy ste hrali všetko možné – mníchov, kurátov, čašníkov, lordov, športovcov...“

Penley sa zatváril trúchlivo, jeho veľké oči dostali taký utrápený výraz, že se Brandon Thomas sotva zdržal smiechu. Niečo v hercovej širokej oválnej tvári mu náhle pripomenulo fotografiu jednej starej tety... v čepci a čipkovanom šále.

„Už ste niekedy pomysleli, že by ste si mohli zahrať ženskú?“

Penley sa búrlivo rozosmial.

„Šlo by však o zámenu osôb,“ pokračoval Brandon Thomas, „a vtip by bol v tom, že by ste vyzerali celkom ako ženská, ale správaním by ste stále prezrádzali, že ženská nie ste!“ (...)

Brandon Thomas nemárnil čas; napísať hru pre jednu z najväčších londýnskych hviezd, to bola príležitosť, aká sa naskytne raz v živote, a Thomas se jej chopil oboma rukami.

Dá sa pochybovať, či onen rozhovor naozaj prebiehal, ako je tu opísaný (autorov syn ho mohol poznať jedine z počutia od svojich rodičov), ale isté je, že Thomas Charleyho tetu pre Penleyho napísal a ten v nej s veľkým úspechom hral titulnú úlohu.

Komické preoblečenie muža za ženu nebolo Thomasovým objavom (už William Shakespeare vo Veselých paniach z Windsoru necháva smoliarskeho milovníka Falstaffa uniknúť v preoblečení za tlstú babu z Brentfordu). Thomas bol však zrejme prvý, kto z preoblečenia muža za ženu urobil zápletkovú os celej komédie. (...) Nápad bol výborný a jeho možnosti ďalekosiahle. V prvom rade situačné: lord Babberley plní svoju úlohu gardedámy s takým pôvabom, že si ho obe zaľúbené dievčatá zamilujú a on to na pobúrenie oboch nápadníkov bohato využíva. Jeho pôvab má však ešte povážlivejšie následky: vyvolá sympatie nielen príslušníčok iného pohlavia, ale aj príslušníkov rovnakého pohlavia. Ochotnícky herec je vystavený vytrvalému dvoreniu dvoch starších pánov, ktoré vrcholí dvoma ponukami na sobáš.

Impulzom na napísanie „nesmrteľnej“ prevlekovej komédie bol teda dohovor medzi Brandonom Thomasom a vynikajúcim komikom svojej doby W. S. Penleym roku 1890.

Na základe Charleyho tety by sme mohli usudzovať, že Brandon Thomas ako autor mal tendenciu k žánru frašky. Ale nebolo to tak: frašku nemal rád. Sníval o tom, že sa preslávi nejakou „džentlmenskou“ melodrámou, prešpikovanou aktuálnou spoločenskou problematikou, ale márne. Bol toho názoru, že fraška na popukanie obecenstvo vlastne unavuje. A tak sa neviazanú fraškovitosť (nesenú predovšetkým postavou Lorda Fancourta Babberleyho, vychádzajúcou z hereckého naturelu W. S. Penleyho) usiloval vyvažovať decentnejším humorom (Kitty, Amy, Sir Francis) a žiaľ i konverzačnými sentimentmi svojej doby (Ela Delahayová, Donna Lucia d´Alvadorez). Inými slovami a dobovým prirovnaním, pokúšal sa v Charleyho tete udržať rovnováhu medzi bujnou criterionskou burlesque extravagance (fraškovitým žánrom pestovaným v divadle Criterion) a v podstate cudnou haymarketskou komédiou mravov (salónnymi komédiami uvádzanými v divadle Haymarket). Námet bol však natoľko komický a Penleyho osobnosť taká silná, že kus celkom prirodzene smeroval skôr k žánru frašky. No je príznačné, že Brandon Thomas odmietol označiť Charleyho tetu za frašku, ale odmietol ju označiť aj za komédiu, a tak ju trochu módne klasifikoval ako „hru“ (a play). No nech touto indiferentnou nálepkou myslel autor čokoľvek, zostáva pravdou, že z deväťdesiatich percent sa o Charleyho tete nedá hovoriť inak než ako o komédii (najlepšie ako o fraškovej komédii: farcial comedy), zvyšujúcich desať percent tvorí sentimentálny nános (v moderných inscenáciách často škrtaný), ktorý do hry vnášajú najmä postavy Ely Delahayovej a Donny Lucie a na ktorom si autor (sám od prirodzenosti sentimentálny) očividne veľmi zakladal.

Penley bol komediant každým cólom, nerád sa učil rolu a priam neznášal, keď sa musel držať textu a keď sa mu zakazovalo vnášať do hry svoje obľúbené prípoviedky a žartíky. Predpokladal, že keď je teraz riaditeľom, má právo robiť si vo vlastnom divadle, čo sa mu páči. Do konfliktov s Brandonom Thomasom ako autorom i režisérom v jednej osobe vstupoval od samého začiatku skúšok. Na generálke v noci pred premiérou však lietali chlpy po všetkých kútoch. Penley bol nezvládateľný, Thomas neústupný. Pohľad na komika v preoblečení za starú lady zúrivo sa hádajúceho s režisérom neprispieval k morálke súboru. Nálada bola mizerná. Penley v náhlom záchvate prudérie odmietol v druhom dejstve vyzliecť na javisku dámske šaty: vraj by to diváci mohli pokladať za „neslušné“. Čo na tom, že pod sukňou „Charleyho tety z Brazílie“ mal na sebe (ako predpisuje autor) svoj kostým Lorda Babberleyho a že sa predtým celý polrok pri predstaveniach na vidieku pokojne „vyzliekal“. Brandon Thomas trval na svojom, aby sa kus hral presne tak, ako bol napísaný, a vyhrotil situáciu tak, že poslal po svojho právnika, aby vec vyriešil. Keď pán Chubb potvrdil, že autor má podľa zmluvy právo zrušiť zajtrajšiu premiéru, ak hra nebude naskúšaná podľa litery textu, Penleyho vraj od zlosti div netrafil šľak.

Vášne a rozpory na generálnej skúške v danej chvíli vyzerajú vždy hrozivo. No druhý deň sa už na ne zabudlo. Penley sa zmieril so situáciou a ako pravý herec mal na mysli jediné – vydať zo seba pred divákmi to nejlepšie, čo v ňom je. Dňa 21. decembra 1892 sa v Royalty Theatre prvý raz zdvihla opona nad Charleyho tetou. „Mrs. Brandon“ vo svojich spomienkach napísala: „Večer príjemne ubiehal až do chvíle, keď sa pán Penley čoby Lord Fancourt Babberley objavil v čiernych dámskych šatách, čepci, fižé a dlhých rukaviciach s ustrihnutými prstami. V hľadisku vypuklo úplné šialenstvo a predstavenie sa vlastne zastavilo. Štolba vojvodu z Cambridge sa v proscéniovej lóži tak smial, až spadol zo svojho kresla rovno na javisko, kde zostal ležať, zvíjajúc sa v kŕčoch rehotu. Pre hercov bolo takrečeno nemožné zachovať pokoj. Každý pohľad, ktorý pán Penley vrhol, každá veta, ktorú vyslovil, vyvolala búrku smiechu v hľadisku a odbúravala kolegov na javisku. Výstup, keď Brandon ako Sir Francis urobil Charleyho tete ponuku na sobáš, zaúčinkoval tak, že sa publikum váľalo od smiechu. Vyzliekaciu scénu, ktorá spôsobila taký rozruch na generálke, sprevádzalo veselé jačanie rozjarených divákov. Až keď sa spustila opona za druhým dejstvom a nasledovala prestávka, mohlo si hľadisko vydýchnuť. ,Ďalšie dejstvo už diváci neprežijú,‘ spokojne si šúchal ruky pán Penley. Nakoniec, hoci s ťažkosťami, prežili.“

Nasledujúci deň sa recenzent Timesu vyslovil opatrne: „Hra sama je len taká obyčajná hlúposť, bezvýznamná vecička.“ V Echu alibisticky citovali z preslovu Penleyho k divákom na konci večera: „Obávam sa, že do konca života už nebudem hrať inú rolu, lebo som presvedčený, že v Londýne nás čaká fenomenálna šnúra repríz a potom počítam s tým, že vyveziem Tetu na britský vidiek, do Ameriky a do Austrálie. A potom už bude najvyšší čas odísť na odpočinok.“ Avšak iné noviny sa predháňali v superlatívoch: „Obecenstvo bolo úplne očarené...“ „Nikdy v živote som sa tak nenasmial...“ „Od smiechu som sa zvíjal na sedadle a každú chvíľu som očakával infarkt...“ „Nezmysel presahujúci všetky medze, ale absolútne neodolateľný...“ Kritik zo Star: „Vďaka Bohu (a pánu Brandonovi Thomasovi)! Konečne je tu fraška, na ktorej sa možno smiať... Pán Penley dozaista patrí k tomu najlepšiemu v Londýne. Človeka, ktorý dokáže byť tak triumfálne komický, treba v tomto svete večnej hmly, biedy a nestráviteľných vianočných moriakov považovať za dobrodinca spoločnosti; vyhlasujem, že je pre civilizáciu užitočnejší než kabinetný minister, než jeho milosť arcibiskup z Canterbury.“ A v Topical Times zhrnuli celý večer do jedinej vety: „Úspech! Aká radosť môcť pravdivo napísať toto slovo.“ V The Encore, jednom z najbulvárnejších plátkov, sa 27. decembra objavilo: „Hovorí sa, že Charleyho tetu uviedli práve teraz ako účinný protijed proti najsmutnejšiemu kusu, Kráľovi Learovi dávanému v divadle Lyceum.“ Ďalší deň napísali vo World: „Čo sa týka Charleyho tety v Royalty Theatre, nedá sa povedať nič iné, než aby ste sa na ňu išli pozrieť!“ Pán Penley v rozhovore pre Topical Times vyhlásil: „Moje plány do budúcnosti sú ľahšie o jednu starosť, hľadanie nových hier. Pretože raz som sa spustil s Charleyho tetou a taký vzťah vydrží do smrti.“