Strohá správa v TN ma donútila sadnúť k počítaču. Zomrel básnik. Konkrétne Vojtech Mihálik. Obdivovala som ho odkedy som bola prvý raz v živote zamilovaná a z nedostatku vlastnej fantázie som si vypomohla jeho slovami. „Môj milovaný“ na to nikdy neprišiel, dodnes si myslí, že som bola najzaujímavejšia žena jeho života, ktorá už v šestnástke dávala slovám rozmer múdrosti vekov. Škoda, že sa muži venujú radšej futbalu ako básniam. Možno by, občas, pristáli na zemi a dalo by sa s nimi žiť. Aj maturitné pozvánky zdobili slová Vojtecha Mihálika. Potom som mala lekára, ktorý miloval Miroslava Válka. Ja som ostala pri Mihálikovi. Telefón sme žhavili celú noc v poetickom rytme, najmä keď mal službu. Podľa mňa pristupoval k operáciám zodpovednejšie, keď bol taký oduševnený. Rozišli sme sa. Ja som chcela lásku na papieri a v telefóne, on už poznal anatómiu. Nebudem vás obťažovať tým, koľko som ešte mužov obšťastnila slovami básnika. Chcem vám len povedať, ako je mi ľúto, že s revolúciou sme zmietli aj úctu k človeku a jeho životnému dielu. Dnes si vytvárame vzory / alebo nám nútia za vzory/ moderátoríkov komerčnej Tv, ktorí sami nevedia kto sú a kam kráčajú a hviezd svetovej popmusic a Hollywwodu. Už sme si zvykli. Len mi je ľúto, že sa viac dozvedáme o ich drogových úletoch, alkoholových tripoch, potratoch, protialkoholických liečeniach. Odišli básnici, odišli slová- tá láska i zbraň, tá krásna pomôcka-ťahák zamilovaných. Nechcem nikoho nútiť čítať básne, ale pre tých, čo chcú ohúriť, vyberám pár vzletných slov z Appassionáty.
Láska podľa Mihálika.

- Ťarbavé mám srdce, ťažké ako zem: ak som prišiel nevhod, nevhod zostanem.
- Tŕpne tráva, tryskom zory prekvapená. Naprším sa celý do tvojich úst žena.
- Drahá, v tomto predpeklí bôčky sa ti prepiekli.
- Ó, radšej nepríď, z polcesty sa vráť! Veľmi sa bojím, že sa budem báť.
- Pýtaš sa, či je ozaj láska smutná, Neviem - a v tom je moja útecha. Viem len, že strachom z nelásky ťa sputná, strachom, že nič ti v srdci nenechá. Pýtaš sa, či je láska trvalá, Ach, kiež by si sa nespytovala.
- Láska? Kto chce kráčať cez plamene, musí vedieť, že sa popáli. Zo všetkého ber si poučenie. /Výhovorka tých, čo prehrali/ K tisíc ošiaľom som platil vstupné, ale moje srdce stále hlúpne. Nech ma zvádza, trýzni, nech len je radšej hlúpe ako studené.
- Keby šťastie prišlo, keď my chceme, keby láska vzbĺkla na rozkaz, nebolo by šťastia v tepnách zeme, ani lásky nebolo by v nás.
- Neľutuj sa ani na minútku. Škoda skúmať: bol to chybný krok? Srdce, ktoré napije sa smútku, nie vždy vyjde na psí tridsiatok. Raz mi šťastie prešlo popri tvári, prizrelo sa, vzdychlo: veľmi starý. No ja denne v svojom srdci nemladom túžim za tým pohľadom.
- Čo bolelo, už nikdy neodbolí, no len kto seba ľúbi, vyčíta, láska má svoje smiešne kapitoly, najdrahšou hračkou je tá rozbitá. Chlapec sa mení v muža tým čo stráca, za každým: Odíď, nezaznie vždy: Vráť sa. A trýzeň srdca a vzdor zúfalý, je možno výhrou tých, čo prehrali.
- Učenci tvrdia: hmota buniek v tele sa počas siedmich rokov vymení. Srdce a ruky, mozog, tvár, to už nie sme my...


Čo roky pre mňa zrelo, dozrelo. Duša? Cnosť? Ó, daj mi svoje telo. Duše mám vlastnej dosť. Kondolencie hostí prídu až po slávnosti. Bude to skvelý hriech. Aj skvelý pohreb. Nech.