Nedal sa zastaviť. Zasekol náš presklený, malý výťah medzi dvomi poschodiami. Moje tiché protesty, ktoré ho mali zastaviť bez zobudenia všetkých susedov, ostali bez akejkoľvek odozvy. Vyhrnul mi šaty a zatlačil ma do rohu. S mojím nádherným čipkovaným ničím určeným na ochranu cudnosti si vôbec nerobil starosti. „Dáš si ich dole, alebo ich roztrhám,“ zašepkal. Argument to bol silný. Nohavičky putovali na stehná. Palmers je Palmers. Jednou rukou ma objal okolo pŕs, druhou si ma prichytil na strategickom mieste a okamžite začal prirážať. Na chodbe sa rozsvietilo svetlo.

Mal zavreté oči a rytmicky pohyboval bokmi. Moje vzrušenie narastalo. Ozval sa buchot na výťahové dvere. Trhla som sa. Jeho prst mi začal naliehavo tancovať po klitorise. Moje mozgové hemisféry schopné vraj pracovať naraz, začali tvrdo bojovať proti sebe. Jedna kričala po búrlivom orgazme a druhá po rýchlom ústupe, kým nás neobjaví sused. On - samček s presne fungujúcou jedinou hemisférou to mal omnoho ľahšie. Prudšie ma schmatol a zrýchlil pohyby. Bolo to, ako jazda na šialenej horskej dráhe. S každým krokom približujúcim sa po schodoch a s každým prudkým prírazením sa do môjho mozgu hrnulo väčšie množstvo adrenalínu. „Urob sa láska, chcem ťa počuť vzdychať.“ Jeho chrapľavý hlas, jeho vášeň, tá šialená živočíšna prudkosť a neskrotnosť, stres z kasína, priesvitný výťah… Vybuchla som. V tej chvíli sa kroky suseda dostali presne na úroveň našich nôh a zadkov trčiacich nad poschodím. Môj drahý pokojne stlačil gombík poschodia a ja som horúčkovito premýšľala, prečo chodím vždy v takých jedinečných šatách. Hodila som po ňom jemne vyčítavým pohľadom, určeným pre partnerov v zábehu. Na jeho perách hral šťastný úsmev. „Nádherný večer.“ Keď som si predstavila, čo všetko sa dalo za tie peniaze kúpiť a ako po mne budú susedky  pozerať, nebola som až  taká nadšená. Jeho radosť som mu však musela nechať. Vzdychal nad krásou skríň, nad krásou mojich nových náušníc, nad krásou ako takou. Chválil v podstate sám seba a bol sladký. Z jeho úst sa rinuli nekonkrétne príbehy o detstve, nezodpovednej mladosti a krutosti materinskej lásky. Zaspala som mu v náručí. Keď som sa ráno zobudila, posteľ bola prázdna. Na stole ležal len lístok so srdiečkom a písmenom P. Aj tak som mala dosť práce a dohodnuté stretnutia. Musíme predsa s priateľkami prebrať kto, koho, s kým podviedol, koho v posledných týždňoch odviezli na psychiatriu a samozrejme sex. V presklennej teplej kaviarni, z ktorej človek mohol pozorovať vločky, sa tak sladko klebetí. Teda, nie že by som bola typ ukecanej čarodejnice, klebetiť sa nesmie, ale hlásiť novinky, to patrí medzi priateľské povinnosti. Nad voňavým kapučínom človek ľahko uverí, že je fajn byť rozvedený, opustený so záväzkami aj bez. Je fajn nemusieť vláčiť igelitky a vyvárať. Je fajn utápať sa v osamelej emancipovanosti. Ťažko povedať, prečo hlavnou témou nás emancipovaných boli nezávislí chlapi, ktorí sú do nás strašne zamilovaní a nevedia sa dočkať večných spoločných nocí. Ale ako hlavná téma je práve táto pri našich nezávislých sedeniach večná. Horšie bolo, že jeho telefón začal opäť trpieť známkami hluchoty. Keď som vyčerpala všetky tri telefonáty, ktoré som si dovolila, zmocnilo sa ma  pomalé nepovolené šialenstvo. Verzií prečo nevolá, bolo požehnane. Moje skvelé priateľky mi jemne vyhovárali všetky tragické a za hlavné motto jeho nedostihnuteľnosti vymenovali prácu. O tom, že práca šľachtí, sme sa učili už na základnej škole. O tom, že by spôsobovala hluchotu a bránila v telefonovaní, by  som od stretnutia s P. mohla písať štúdiu. Vypila som dve Bloody Mary. Skočila som do auta a verila, že nestretnem policajtov, že keď prídem domov byt nebude zamknutý, že... Koho že to viera spasila?