Rozhodnúť sa, že od zajtra nejem, je aspoň v mojom prípade, veľmi ľahké. Robím to takmer každý deň a niekedy mi to vydrží aj do šestnástej -sedemnástej hodiny. Potom ma prepadne hlad a svoje dobré predsavzatie ohľadne redukcie váhy, odložím na zajtra. A tak si priberám a hlad som označila za svojho nepriateľa číslo jeden, stojí tesne pred chuťovými bunkami.

Už som sa ho chcela zbaviť aj čiernou mágiou, ale keď sa ma 20 ročný šaman v tmavej miestnosti nad krvou zo sliepky zarezanej o polnoci spýtal, či to myslím vážne a či chcem prisahať, spomenula som si ako by som žila bez hladu a chuti...Popadla som svojich tisíc korún a fičala som do cukrárne, overiť si, či všetko funguje ako má. Fungovalo a opäť som bola ťažšia nielen o skúsenosť, trudné myšlienky, ale aj o tuk. Možno sa u mňa takto zhmotňujú skúsenosti s myšlienkami. To, aby som prestala myslieť. Ale čím sa potom budem živiť?
Rezolútne som sa rozhodla, že živiť sa budem písaním a myslením a občas s bojom s hladom. Na začiatku som začala dumať nad tým, že všetko, čo robím dobre, som si musela osvojiť opakovaním, teda tréningom. Zistila som, že hlad ma vždy chytá tak dve a pol až tri hodiny po poslednom jedle. Keď zjem celú tortu, tak neskôr. Prejavuje sa veľmi nepríjemne, mám pocit, že môj inak hladký a pekný žalúdok sa mení v jedovatého starca, ktorý sa skrúca a v ťažkej agónii umiera. A potom mu nepomôžte! Keď som nechcela ničiť svoju fantáziu záchranou žalúdka, nedopustila som viac, aby môj hlad narástol až do takýchto rozmerov. Teraz pri prvom náznaku hladu fičím do kuchyne, alebo vyťahujem z kabelky kúsok syra. Čím starší, tým mi viac chutí. Zistila som, že pre mňa majú okoralé kúsky syra, hodnotu starého vína. Takto oklamem všetky svoje chuťové a čuchové bunky a môžem sústrediť pozornosť na to, čo práve robím. Keby som čakala ako kedysi, kým mi hlad bok vyrazí, myslela by som iba na jedlo a potom by som sa vrhla na všetko, čo by som našla kolo seba. Overené, vyskúšané a zaznamenané. Keď človek je veľmi hladný, nemá zrazu dna. A to ešte nevravím o kombináciách, ktoré dokáže vymyslieť. Treska so šľahačkou, šamrolka s biftekom a kompót na kapustnici. Najzaujímavejšie bolo zistenie, že som bola hladná aj vtedy, keď som pol hodinu pred tým dojedla. Zavolala som priateľovi doktorovi  a vytiahla som z neho múdro. Vraj je to preto, lebo jedlom si kompenzujem iné pocity ako hlad. Neviem, či dieťa nedonesie päťku z matematiky, lebo domáca úloha nám nevyšla ani napriek kolektívnej rodinnej snahe. Volali sme aj dedkovi, ale povedal, že je diplomat a nie počtár. A to má dve vysoké školy. Neviem na čo? K hladu ma núti aj pomyslenie na sekretárku svojho „domáceho“ , v poslednom čase vychvaľuje je parfém a mňa sa opýtal, či mi tej Niny predali za štyritisíc Sk aspoň 20 litrov. Ale k hladu môžu nútiť aj omnoho menšie problémy, ktoré podvedome riešime, zatiaľ, čo vedome robíme niečo celkom iné. Podľa doktora to môže byť veľa jedla narozkladaného okolo nás, nuda, nekonečný rad pracovných obedov, stretnutie s priateľmi v reštaurácii...Ak človek nemá všetky chute horkú, slanú, sladkú a kyslú ukojené jedlom, stáva sa, že začne vymýšľať. Dám si len kúsoček slaného, potom sladké atď. Neustály hlad vyvoláva aj príliš rýchla konzumácia, kedy si mozog ani nestihne uvedomiť, že sme sa najedli a zabudne dať signál telu, že je všetko v poriadku. No a najlepšiu radu mi udelil na záver. Zmeň návyky, jedz päť, šesť  razy denne malé porcie, z toho dve nech sú ovocie alebo zelenina. Pohybuj sa, nemysli na jedlo a nedopusť pocit silného hladu. Keď ťa to opäť prepadne, daj si pohár vody. Hlad, je často iba zamaskovaný smäd. Keďže je doktor múdrejší, starší, skúsenejší povedala som: „ Ďakujem, vykonám.“ Bolo to pred mesiacom. Dnes mám o tri kilá menej. A či som šťastnejšia ? O tom inokedy.