Slnečné lúče rozohrali naše žilky, hormóny sa búria a do našich snov sa vkráda biely závoj, domček na okraji mesta a postieľka s najkrajším a najvoňavejším bábätkom, nad ktorým sa držíme za ruky so svojím milovaným mužom...A zrazu bác! Slnko , neslnko , zo sna sú len črepiny. Váš sen sa rozsypal na márne kúsky. ON povedal: ,,Myslím, že sa k sebe nehodíme“ a odišiel. A vy? Upadáte do zúfalstva, plačete a bojíte sa samoty? Zdá sa, že u vás nastal koniec sveta.
Ak napíšem, že nie ste prvá, ktorá prežíva sklamanie v láske, určite vás to nijako nepoteší. Podobne ako cudzia migréna nikdy neuľaví bolestiam našej vlastnej hlavy. Lenže aj na migrénu je zopár liekov, alebo liečebných postupov, ktoré jednému zaberú ihneď a druhému o niečo neskôr. Aj so smútkom je to rovnaké. Keď nie ste typ, ktorého slzy a samotrýzeň vyslovene tešia, skúste čítať ďalej.
Prečo trpíte?
,,Pretože ma už neľúbi“, odpovedáte. Ale poďme na to logicky, predtým ako ste ho poznali, ste predsa normálne žili a neumárali ste sa žiaľom. Spomeňte si, ani vtedy ste celé noci nespali, neboli ste v stave nič prehltnúť a rozplakali ste sa už pri pohľade na dvojicu, ktorá sa drží za ruky? ,,To nie, ale vtedy som ho predsa nepoznala“, namietate. Je to pravda, ale keď ste toľko rokov vydržali bez neho, zdravý rozum našepkáva, že je to možné aj teraz. Ibaže by bol zdravý rozum v tejto chvíli u vás nedostatkovým tovarom. Nič to, keď je človek sklamaný a opustený môže si dovoliť byť momentálne retardovaný, len to nesmie trvať príliš dlho a hlavne nesmie v nás zvíťaziť urazená ješitnosť , lebo sme dostali kopačky. Skôr si treba uvedomiť, že stav zaľúbenosti je určitým druhom tranzu, v ktorom sú všetky ostatné potreby podriadené láske. Skrátka a dobre, upadneme do rozkošného ošiaľu, v ktorom je celý svet iba doplnkom našich citov. Vychovávané na rozprávkach o Snehulienke a Popoluške si idealizujeme rovnako partnera, ako aj náš vzťah k nemu. Nie bezdôvodne sa hovorí, že zaľúbenci majú na očiach ružové okuliare. V okamihu, keď sa zaľúbime, totiž prestávame vidieť ľudí takých, akí sú naozaj a začneme veriť, že sú takí, akých by sme ich chceli mať. Cez filter našej lásky je všetko krajšie a lepšie ako v skutočnosti. V konfrontácii s realitou potom prichádza katastrofa. Ako rozumný človek síce pripúšťate, že city často neobstoja v skúške času, že vzťah sa vyvíja a nie vždy mu čas prospeje, že nič sa nedá nasilu, ani udržať si lásku, ktorá uniká, ale aj tak trpíte, pretože ste si mysleli, že váš vzťah je výnimočný. Žiaľ, nie je. Alebo lepšie povedané, nebol, keď polovička z neho odišla.
Keby bolo keby, boli by sme v nebi
Zabudnite na všetky pokusy vysvetliť si, čo sa vlastne stalo, začínajúce slovami: ,,keby nie...“, ,,keby len...“, ,,mala som...“ Zavedú vás do slepej uličky. Rozchody nemožno vysvetľovať kategóriami viny a trestu – za niečo, čo sme urobili alebo naopak, zabudli urobiť. Rozišli ste sa, lebo sa k sebe nehodíte. Nehodili ste sa od samého začiatku, alebo ste sa stratili kdesi po ceste, možno ste sa v svojej prirodzenosti prejavili až neskôr a možno Amor zasiahol vášho priateľa šípom od susedov. Čo na tom, že k tomuto záveru prišiel iba On, alebo že ho pochopil skôr ako vy. Dôsledok jeho záveru dopadá na vás obidvoch. Namiesto toho, aby ste teraz premýšľali , ako ho znova získať alebo ako sa mu pomstiť, sa radšej zamyslite nad tým , čo sa skrýva na dne vášho zúfalstva. Zlosť, pocit menejcennosti, bezmocnosť, strach zo samoty, túžba niekoho vlastniť? Iba vy poznáte príčiny choroby a iba vo vašich silách je, po zistení diagnózy, nasadiť správnu liečbu. Nezabúdajte, že mieru svojho zúfalstva určujeme sami. Ak dovolíme smútku, aby v nás zabil všetko milé, svetlé a radostné, ak sa iba umárame, namiesto toho, aby sme nechali minulosť, minulosťou a začali plánovať budúcnosť. Len si ju , prosím, nenatrite celkom na ružovo. Naším najväčším nepriateľom sú totiž naše očakávania. V živote platí, že sme takí nešťastní, ako si dovolíme. Príčiny nášho psychického rozpoloženia ležia hlboko v nás a nie vo vonkajších okolnostiach. Zvaľovať vinu na čosi a na kohosi je veľmi detinské. Všimnite si, že sa smútok znáša omnoho lepšie, keď máte kopu povinností. Robíte skúšky, dokončujete projekt...jednoducho neviete, kde vám hlava stojí. Že nemáte okrem žiaľu nič na práci? Vaša chyba. Vymyslite si. Založte kapelu, vyšite obrus, vymaľujte byt, ušite si kostým, čistite studničky, umývajte okná, staňte sa učiteľkou aerobiku. Niežeby vás srdiečko menej bolelo, ale menej často sa tomu poddáte a zrazu smútok odíde..
...len ten, kto seba ľúbi, vyčíta.
Ak si hovoríte: ,,Nemal právo opustiť ma. Ublížil mi. Musí ho stihnúť trest“, znamená to, že najviac utrpeli vaše ambície, čiže egoizmus. Ste presvedčená, že byť opustená je ponižujúce. Keby ste sa vy rozhodli opustiť ho, netrpeli by ste ani minútu (no dobre, možno by ste mali chvíľu výčitky svedomia). Nehľadajte príležitosti na pomstu! Napokon zistíte, že aj keď mu zničíte povesť alebo vyškrabete oči svojej nástupkyni, neprinesie vám to zadosťučinenie a jeho iba utvrdíte v presvedčení, že urobil dobre, keď vás opustil. Ba čo viac, na jeho strane bude aj verejná mienka. Veď kto by vydržal s takou Xantipou...Radšej investujte energiu do zlepšenia lásky k sebe samej. Zistite, či nechcete vo vzťahu viac dostávať ako dávať, alebo naopak. V dobrom vzťahu vládne v dávaní i braní harmónia. Ranené sebavedomie si liečte úspechmi v inej oblasti. Môžete to pokojne robiť aj s cieľom: nech vidí, čo stratil. Nie je to síce ušľachtilé, ale keď vám to pomôže prežiť, prosím.
Sivá myška von z diery
Ak sa trápite neustálym omieľaním negatívnych myšlienok: ,,Nie som dostatočne atraktívna, nezaslúžim si jeho lásku. Som nikto, lebo on ma nechce, teraz už viem o čo ide.“, kopete si hrob. Zdrojom vášho utrpenia je nízke sebahodnotenie. Komplexy. Práve to je vašim hlavným problémom – a nie odchod nejakého muža. Pre začiatok urobte jedno: prestaňte sa na seba pozerať jeho očami. Prestaňte na seba pozerať očami kohokoľvek. Nikoho názor nemôže zväčšiť ani zmenšiť vašu skutočnú hodnotu. Myslíte si, že keby ste boli štíhlejšia, múdrejšia, krajšia...a tento zoznam môžete ľubovoľne dlho dopĺňať, tak... Ale načo? Láska sa predsa neriadi logikou, je citom samým o sebe, bez racionálnych dôvodov. Ženy s vyšším IQ, väčším poprsím a vysokoškolským diplomom nemajú v láske o nič menej problémov ako tie ostatné. Povedzte si, zaslúži si niekto, kto vás opustil, z vašej strany čo len jedinú myšlienku? Samozrejme že nie – a vy ho s nimi zahŕňate ešte aj teraz. Prestal vás ľúbiť, lebo prestal byť zaľúbený. To je jediné vysvetlenie. To, že sa k sebe nehodíte, vzal ako fakt. Faktom nie je, že ste preto taká alebo onaká. Z objektívneho hľadiska ste úplne rovnaká s ním alebo bez neho.
Ako mám teraz žiť?
Túto otázku si kladú ženy, ktoré sa boja všetkých zmien. ,,Lepší diabol, ktorého poznáme, ako anjel, ktorého sme nikdy nevideli“, hovoria. Kŕčovito sa držia nereálnych túžob a takto prehlbujú bolesť spojenú s odchodom milovaného človeka. ,,Prečo sa to stalo? Je to nespravodlivé.
Veď som neurobila nič nesprávne. A čo bude teraz? Určite už nikoho nespoznám a budem naveky sama,“ hovoria si. Lenže práve zmeny sú jedinou istotou života, otvárajú nové horizonty, vytvárajú celkom nové možnosti. Je nad slnko jasnejšie, že klady vášho rozchodu neuvidíte hneď, pretože na začiatku je to veľmi ťažké. Ale ubezpečujem vás, existujú. Pretože nejestvuje nič zlé, čo by nemalo v sebe aj niečo dobré.
To je idiot, ako mohol nechať také skvelé dievča!
Počiatočné zúfalstvo je dôsledkom prežitého šoku. Verili ste v trvanlivosť vášho vzťahu a ani vo sne vám nenapadlo, že vás partner opustí. Možno aj boli isté náznaky, že všetko nie je v poriadku, ale mali ste na nose ružové okuliare a vôbec ste si ich nevšimli, alebo ste ich brali na ľahkú váhu. A teraz je už neskoro. Vyplačte sa, uľaví sa vám! Neplačte však do podušky, oprite sa o plece niekoho, kto vám povie: ,,To je ale idiot. Ako mohol nechať také skvelé dievča. Prosím ťa, nezúfaj
kvôli jednému somárovi...“ Potom sa čím skôr zbavte pamiatok po „nehodnom“ chlapovi, poprípade prestavajte nábytok, alebo rovno vymeňte byt a spoľahnite sa na matku prírodu. Prechádzky v lese rýchlo upokoja vašu dušu a prídete na iné myšlienky. Pri cigaretke a káve sa budete ešte dlho zaoberať minulosťou.
Júlie, naučte sa byť šťastné, aj keď Rómea vzal čert. Veď každý koniec je zároveň začiatkom niečoho nového. A možno to nové, bude ešte lepšie. Veď aj v láske platí, že tu a teraz sa stalo to najlepšie, čo sa mohlo stať. V prítomnosti neexistuje keby, ani možno. A vaše šťastie predsa nemá v rukách jeden chlap.
