Pri slove pasta vám môže napadnúť zopár vecí. Umývanie zubov, čistenie topánok, leštenie parkiet.., ale fajnšmekri hneď zavoňavú vo vzduchu talianske cestoviny.  Sophia Lorenová na ne nalákala Pontiho, Mastroianni ich naučil variť najkrajšiu Francúzku Catherine Denevuevovú, miluje ich Tomba...Niektoré zdroje dokonca tvrdia, že pasta je zárukou dobrej postavy a pevného zdravia.

Nikto nevie, kde sa pasta zrodila, isté je, že Etruskovia a Rimania už vedeli pripravovať cesto na slíže. Kedy ich začali sušiť, nie je jasné. Pasta je totiž sušená cestovina. Jej výhodou je, že sa dá urobiť dopredu, dobre sa uskladňuje, nepodlieha skaze a vždy je poruke. Historici sa dohadujú, či pochádza z Janova alebo zo Sicílie. Do Toskánska ju určite priviezli Janovčania a to už v pätnástom storočí. Osobne som presvedčená, že ju poznali už aj v starom Ríme, len archeológovia ešte neotvorili ten pravý hrob. Úprava s paradajkovou omáčkou pochádza z devätnásteho storočia a práve odvtedy sa datuje sláva špagiet v spojení s talianskou kuchyňou.
V dvadsiatom storočí nastúpila pasta víťazný  pochod svetom, čo sa odrazilo na jej tvári. Dnes v príprave pasty, neexistuje takmer nijaké tabu. V prímorských krajinách ju kombinujú s darmi mora a farbia ju načierno výťažkom z chobotnice, u nás pridávame tvaroh a slaninku, v horských oblastiach  podávajú pastu s bylinkami a s cesnakom.
Základom dobrej pasty je správne cesto. Musí byť z kvalitnej bielej  múky, /dnes sa už vyrába aj z čiernej/, musí vydržať varenie a zostať taká akurát pod zub. Samozrejme, že najlepšia je tá od mamy, vyrobená doma, sušená prirodzene na vzduchu a s láskou odkladaná do sklenených fliaš. Farbená iba prírodnými šťavami cviklou, mrkvou alebo špenátom. Poprípade kurkumou, či muškátovým orieškom. Prirodzene bez konzervačných látok. Tvar a veľkosť pasty je dnes rôzna a ešte rozmanitejšie sú plnky, ktoré jej dávajú jedinečnú chuť a vôňu, mäsová, syrová, hubová, zeleninová... Moja babička mala zvláštny recept dávala si voziť z Talianska obrovské mušle z pasty a tie plnila takou plnkou, ako sa dáva do plnenej papriky. Celú dobrotu zaliala paradajkovým sósom s príchuťou čerstvého oregána. Nikdy nezabudla pri tej príležitosti zdôrazniť, že jeden z našich predkov, pochádza z Neapola.
Podľa Talianov sa pasta dá jesť každý deň, preto si vymysleli jej tisíc podôb a toto číslo berte vážne. Štvorčeky, písmenká, mušličky, obdĺžniky, slimáčiky...povedzte, čo vám bráni raz za čas vymeniť špagety za tortilli, či ravioli? Napriek tejto pestrosti skutoční talianski majstri tvrdia, že čaro pasty je v jednoduchosti. Miešať sa má čo najmenej ingrediencií, aby sa dobre dala rozoznať chuť pasty a jej hlavnej súčasti.
Mimoriadne jednoduché a dobré jedlo vznikne, keď si špagety prelejete zmesou olivového oleja, v ktorom ste rozmiešali pretlačený cesnak a čili papričky. Ako ozdobu môžete použiť pár lístkov šalvie. Na prípravu tohto jedla nepotrebujete ani veľa času, ani veľa peňazí a vaši nečakaní hostia budú nasýtení a milo prekvapení.
Výbornou omáčkou je aj ragu. Základom je zmes čerstvých rajčín dusená s mletým mäsom, klinčekom a troškou sladkej smotany, okorenená a ochutená podľa vlastného modusu. Samozrejme aj tu je možných x variácií podľa vlastnej chuti a fantázie.
Mlsné jazýčky si môžu pastu plniť džemom, orechmi, kompótom a prelievať ich rôznymi sladkými polevami. Vrcholom fantázie by podľa mňa bola pasta so zmrzlinou a pistáciovými orieškami. Zatiaľ som nemala odvahu vyskúšať tento nápad. Ale zrejme to bude dobré. Veď viete, na paste nemôžete nič pokaziť. /Iba cesto a potom je vám akákoľvek dobrota nanič./ Ja ho robím takto: vezmem pol kila múky, pridám trocha soli a jedno vajce, vodu od oka a kvapku octu. Potom spracujem cesto a chvíľu ho nechám pod vlhkou handrou odpočívať. Príprava závisí od toho, aké tvrdé chcem mať cesto, či idem robiť slíže, drobeničku, perky, alebo šiflíky. Niekedy ho hnetiem iba narýchlo inokedy sa s ním hrám ako s niečím, čo mám veľmi rada. Na ceste je potom cítiť, či bolo urobené z lásky.