Ak budete pozorne počúvať rozhovory vo svojom okolí, môžete sa o sebe dozvedieť veľa zaujímavého a neočakávaného. Takáto ,,verejná mienka“ môže hlboko zasiahnuť každého človeka.
Najväčšie sklony k vytváraniu a šíreniu klebiet majú bezpochyby ľudia, ktorých osobný život je veľmi chudobný na zážitky. Rozširovaním stále nových a nových vymyslených skutočností sa dotyční zúčastňujú cudzích životov a napĺňajú vlastný život emóciami. ,,Ohováračov“ najviac zaujímajú nepríjemnosti. Ak sa niekomu stane čosi nepríjemné, do ich duší vstúpi skutočný optimizmus. Správy o niekoho úspechoch zase v takýchto ľuďoch vyvolávajú pocity menejcennosti a závisti. Preto sa vždy snažia mať po ruke nejaké vysvetlenie, prečo si dotyčný svoj úspech vôbec nezaslúži.
Klebety kolujú a kolujú....
Klebetníci pri odovzdávaní informácií iným ľuďom postupujú vedome alebo nevedome tak, aby všetci dospeli k záveru, že šťastlivci si získali materiálne alebo iné výhody nečestným spôsobom alebo slepou náhodou, ktorá vôbec nezodpovedá ich schopnostiam a kvalite. Intrigán väčšinou na reputáciu postihnutého zapôsobí veľmi negatívne, čo sa odrazí na jeho rozpoložení, práci alebo aj vzťahoch k ostatným spolupracovníkom. Preto je naozaj nutné vedieť si s ohováračmi poradiť. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak o niekom veľmi často kolujú klebety, môže sa stať, že ho spolupracovníci hodnotia skreslene. Často je neobľúbený na základe nezmyslov.
Kto roznáša klebety?
Rieka tečie pomaly v kruhu a preto sa skôr či neskôr každú klebetu dozvie aj obeť ohovárača, ktorou môžete byť práve vy. Náhodou si vypočujete rozhovor za svojim chrbtom, alebo vám niektorý kolega celkom náhodou povie: ,,Tak ty si si vraj s falošnou péénkou užívala na dovolenke a pritom my sme nestíhali s prácou!“ Vy ostanete stáť s otvorenými ústami: Aká falošná péénka? Aká dovolenka? V takejto chvíli je úplne zbytočné začať s dotyčným triasť a mámiť z neho, ako prišiel na takú hlúposť. On totiž predstavuje iba nepatrný článok veľmi dlhého reťazca. Pri pátraní po jeho začiatku musíte prvú otázku položiť sami sebe: ,,Komu sa hodí (alebo páči) dôkladné očiernenie mojej osoby?“ V spomienkach sa snažte zistiť, akými výrokmi alebo postojmi ste mohli dať zámienku k vzniku klebety. Nepovedali ste náhodou, že máte známeho lekára, ktorý vám veľmi pomohol? Nehovorili ste, že už naozaj potrebujete aspoň týždennú dovolenku? Všetky podobné, v podstate nevinné frázy môžu byť kolegami podľa ľubovôle použité (alebo lepšie povedané zneužité) na nepravdivú klebetu.
Zároveň porozmýšľajte aj nad vinníkom, ktorý medzi vami najčastejšie roznáša klebety. Stýka sa s ním niekto z okruhu vašich blízkych priateľov? Informácie totiž často dorazia k ohováračovi aj cez množstvo ďalších osôb, pričom väčšina z nich ich môže podávať bez akýchkoľvek postranných úmyslov. Ak sa vám podarí vinníka odhaliť, nesnažte sa mu vyškriabať oči, ani na neho verbálne neútočte. Dali by ste mu tým do rúk poriadnu zbraň na vytvorenie ďalšej klebety.
Ako reagovať?
Zareagovať môžeme viacerými spôsobmi, ktorých efektívnosť závisí najmä od obsahu klebiet, od okamihu, kedy sa objavili a aj na intenzite, akou môžu ohroziť vašu povesť. Najjednoduchšou reakciou na klebety a ohováranie je ticho, čiže mlčanie. Jeho jednoduchosť spočíva v tom, že nemusíte urobiť vôbec nič. Tento spôsob je však veľmi náročný na vaše nervy, pretože na sebe nesmiete dať nijako znať, že o klebete niečo viete, alebo že je vám dokonca nepríjemná. Trvanie každej ,,zaručene pravdivej“ správy je totiž veľmi krátke. Stačí nejako prečkať pár dní a klebety začnú ustupovať, respektíve objavia sa iné, o niekom inom.
Ak nemôžete ostať nečinní, pretože okolie skloňuje vašu rodinu vo všetkých pádoch a vy sami nemáte problém s nedostatkom humoru, potom žartujte. Napríklad v kolektíve na pracovisku zaveďte rozhovor na to, aké nezmysly rozprávajú o vašej rodine niektorí ľudia a s kolegami sa tomu srdečne zasmejte. Takisto s humorom odpovedajte na prípadné otázky okolia, ktoré môže byť klebetami mierne zmätené. Vysvetľovať hranice medzi faktami a výmyslami by mohlo byť pre vás nepríjemné. Tým, že žartujete, dávate svojmu širokému okoliu najavo, že nejde o žiadnu vážnu vec, ale zároveň nijako neodpovedáte na otázku, či to je pravda. Ľudia totiž nechcú počuť pravdu. Radšej majú katastrofy a výmysly.
