Je krásna, milá,  zdvorilá,  vľúdna, všetko robí so srdcom. Túži po láske a chce žiť obklopená deťmi. Trocha ako v červenej knižnici, alebo v rozprávke. Napriek tomu, že sa tojaví ako gýč, jej život je taký. Jej práca jej priniesla slávu, cesty, obdiv, úspech a radosť z toho, že sa živí tým, čo rada robí. V roku 1994 si ju Francúzi zvolili za Mariannu – národný symbol a sprevádzala Francoisa Mitteranda na oficiálnej návšteve v Kórei. Mnohí jej vtedy vyčítali prostorekosť. Novinárom totiž povedala: „Nepáči sa mi príliš. Má vždy chladnú tvár, ktorá ho delí  od ostatných. Je neprístupný hoci vzdelaný, ale nepokojný, nedotknuteľný, tvrdohlavý, neznášanlivý. Necíti potreby ľudí.“  Sophie, tak ako mnohí umelci, je veľmi citlivá a robia jej starosti nielen problémy Francúzov, ale aj globálne problémy, v riešení, ktorých by sa chcela ešte viac angažovať. Zaujíma sa o životné prostredie, trápi ju znečistenie, ozónová diera. Obáva sa rozširovania chorôb, ktoré pred 20 rokmi neexistovali a dnes postihujú najmä deti. Tento rok má obavy z chrípkovej epidémie, ktorú predpokladajú vedci a ktorá má zachvátiť značnú časť sveta.

Dnes si už nikto nepamätá, že dievčatko Sophie bolo kedysi veľmi plaché. Spočiatku, keď opustila predmestie, kde žila a začala chodiť na jedno parížske lýceum, cítila som sa ako bez koreňov, nemala kamarátov, trpela. Napriek tomu si dokázala som  uchovať svoju slobodu, vyjsť zo samoty posilnená, prijať svoje vlastné ja a pokojne prežívať popularitu a slávu. Vie, že jej netreba prikladať priveľký význam a že je rovnako na obtiaž, ako dokáže byť príjemná. Radšej ako pozlátko má  normálny , obyčajný život. „Som ako ostatní, mám syna Vincenta, snažím sa byť dobrá mama, pracujem, necítim,  že by som si musela niečo zakazovať. A aj keď ma ľudia spoznávajú – napríklad pred Vianocami v obchodnom dome Galeries de la Lafyette – , je mi to sympatické.“ Kupujem darčeky a som rada, že aj môj syn je  malá, autonómna, nezávislá osobnosť. Dosť na ňom lipnem a niekedy sa mi zdá, že ho priveľmi organizujem. Neviem či nerobím chybu, ale ja nie som rada, keď nič nerobí.“

Usilovná ako včela.
Aj ona je pracovitá, okrem manželky , matky a herečky je aj autorkou, režisérkou, spisovateľkou a múzou I kritičkou filmov svojho manžela Andrzeja Zulawského. V roku 1995 nakrútila svoj prvý film v Amerike Braveheart a nakrútila ste svoj prvý krátkometrážny film Svitanie naruby. „ Písanie je pre mňa mentálna aj fyzická potreba. Umožňuje mi nachádzať spojenia medzi vecami, dávať zmysel tomu, čo prežívam.“

Malá škvrna
Aby nebolo všetko okolo nej celkom dokonalé, na jednej z tlačoviek sa posťažovala, že ju trocha mrzí, že jej režiséri ponúkajú zväčša úlohy sexy žien, dokonca ju už chceli nahovoriť aj na tvrdé porno. Ponuka ju nechala chladnou , rovnako ako tento druh erotiky. „ Ja som veľmi citlivá na erotiku a zmyselnosť, ale porno k životu nepotrebujem.“ A ešte jednej veci sa úspešne bráni, vystupovaniu v televíznych seriáloch. Vyznáva slová  Johna Carpentera : keď zapnem televízor, zhasnem svojho ducha. „ Televízia je čosi, čo myslí za vás a ja myslím rada sama.“