„Kam si mi dala to tričko?!“ kričala Tara zo svojej izby. „Máš ho na posteli. Tam som ti ho včera položila,“ povedala pokojne Laura. „Môžem si požičať tvoje džíny?“ spýtala sa Laura bojazlivo, keď vstúpila do izby svojej staršej sestry. Na sebe mala len nočnú košeľu a bruško pod ňou sa nápadne črtalo. „Prečo chceš moje nohavice?“ spýtala sa Tara nechápavo.

Vždy bola tá vyššia a nedá sa povedať, že bola silná, ale vždy vážilo o niečo viac ako Laura, hoci bol medzi nimi rozdiel len necelý rok. „Moje sú mi malé, pribrala som.“ Tara sa škodoradostne zasmiala: „No iste! Že pribrala som. Na to ti tak naletí mama. Myslíš, že neviem, že čakáš decko?“ tento krát sa Laura neovládla: „Sklapni! Myslíš, že len preto, že som pribrala pár kíl už musím byť tehotná? A keď si myslíš, že ti to prejde rozširovať o mne klebety na škole tak sa veľmi mýliš.“ „Myslíš, že to všetci nevidia?“ spýtala sa Tara. Laura s červenou tvárou vybehla von z domu. Tam ju čakala jej kamarátka. Kráčali spolu na autobus. „Aj ty si počula tie kraviny, čo trepala moja sestra?“ Prikývla. Nič viac nepovedali celou cestou k zástavke. Keď nasadali na autobus, dobehla Tara. Sadla si neďaleko Laury a prebodávala ku skúmavým pohľadom. Laura sa obzrela: „Prečo máš na sebe moje tričko?“ Tara sa zaškerila, vycerila na ňu strojček a škrekľavým hlasom ju napodobnila. Laura sa naštvala: “Si trápna.“ Tara sa oprela o popísané operadlo a odkašľala si: „Aspoň, že nemám brucho ako balón.“ Mladšia sestra ju ignorovala. Pri škole vybehla z autobusu a s plačom utekala na záchod.

Doma to bolo horšie. Mama ju stále sledovala. Čo robí a čo je, s kým volá a ako sa tvári. Laura vyšla von a sadla si pod slnečník. Prišla za ňou mama: „Chceš mi niečo povedať?“ Jej dcéra len pokrútila hlavou. Mama si hlasno vzdychla a po chvíli si Laura všimla, že plače. Veľmi ju to nevzrušovalo, bývalo to tak často, keď si jej mama trochu vypila. Čakala, že jej mama znova vytiahne to, ako otec neplatí alimenty, alebo to, že ju v robote niekto naštval. Priala si, aby niekoho zaujímali aj jej problémy. Mama neprestávala vzlykať. „Čo je, mama?“ spýtala sa nakoniec nedobrovoľne. Mama to nezvládla a úplne sa zložila. Zviezla sa zo stoličky na studenú zem a s pohľadom šialenca sa pozrela na svoju dcéru: „Prečo mi to nechceš povedať? Ja viem, že budeš mať bábätko. Ach Bože, Laura, prečo si mi to nepovedala skôr, mohli sme niečo urobiť. Ale teraz. Ako si mohla? Si taká mladá.“ Laura sa odvrátila a po tvári jej stekali slzy. „Tak povedz niečo,“ vykríkla Rebeka nepríčetne. Laura sa aj napriek svojej jemnej a pokojnej povahe zúrivo postavila: „Myslíš, že som si to takto predstavovala? Že toto je to, o čom som snívala? Myslíš, že si jediná, kto to má ťažké?“ Rebeka sa postavila: „Teraz mi krivdíš. Ja som vás vychovala. Ja pracujem, aby ste mohli chodiť pekne oblečené. A vďaka? Tvoja sestra sa chce odsťahovať a má len 16 a ty budeš rodiť a to si mala 15 len pred pár mesiacmi. Čo to dočerta s vami je?“ Laura sa rozplakala ešte viac a objala mamu. Plakali spolu až kým nedokázali vydržať hudbu vychádzajúcu z Tarinej izby.

Na druhý deň šla Laura na vyšetrenie. Bola v siedmom mesiaci a lekár povedal, že dieťatko je zdravé. Všetci v susedstve jej gratulovali, ale pritom ju každý ľutoval. Bolo to ako zlý sen, no zároveň niečo ako vydýchnutie, že si všetci boli na istom. Otec dieťaťa si vypočul dlhý príhovor svojho otca, ktorého to až tak neprekvapilo a konal skoro až ľahostajne. To Rebeku trochu vyviedlo z miery, ale nemala čas zaoberať sa tým. Chcela pre svoje deti to najlepšie, ale potom ako sa odsťahoval jej priateľ, ktorý platil nájomne, objavila sa otázka finančná. Vtedy si uvedomila, aké sú jej dcéry nevyspelé. Nemajú žiadnu zodpovednosť, žiadne starosti okrem učenia sa a predsa si nájdu niečo, aby si priťažili. Ako dlho trvá, kým si človek uvedomí, že nič nepríde samé? Sú jej dcéry schopné sa o seba postarať? Začala pochybovať o tom, či ich vychovala správne. Znova jej bolo do plaču. Pozrela von na ulicu, kde stála skupina dievčat a medzi nim aj jej dcéry. Správali sa suverénne a sebaisto, no vedel, že vo vnútri je každá z nich osamelá a utrápená. Veria, že čoskoro dospejú, aby si mohli robiť, čo chcú. Až keď zostarneš, uvedomíš si, že detstvo je to najkrajšie, čo človek dostane. A potom, keď máš vlastné deti, vidíš ako tento dar odhadzujú. Vybehla von len v papučiach a zakričala na dievčatá: „Hej kočky, nechcete ísť na zmrzlinu?“ Tara prevrátila oči, ale keď si všimla, že všetky sa rozbehli k autu, usmiala sa aj ona a nasadla. Tiesnili sa vzadu, smiali sa a mávali autám. Všetky sa nahrnuli do cukrárne a posadili sa k okrúhlemu stolu. Tara s mamou sa vrátili s poriadnymi dávkami zmrzliny. Ostali až do zotmenia a vkuse sa smiali. Keď si Rebeka večer líhala do postele, dúfala, že si každá z nich na tento deň spomenie, keď bude stáť v obývačke sama a jej deti budú s kamarátkami vonku. Snáď nezabudnú a urobia to isté, aby si pripomenuli, aké to bolo jednoduché proste nasadnúť do auta a ísť na zmrzlinu. Tento krát budú musieť platiť nájomné, poistku za auto a naškrabať drobné na zmrzlinu nielen pre svoje deti, ale ja pre susedov lebo nie každý má čas na svoje deti. Ona si ten čas našla. „Možno to bolo už neskoro.“ Pomyslela si a keď zavrela oči, po líci jej stekala malá slza.