Hyperaktivita nie je vždy používaný termín, pretože neschopnosť dieťaťa byť v kľude je jedným z prejavov toho, že nie je dostatočne vyspelé. To spôsobuje jeho problémy so správaním, pozornosťou, problémami so spánkom, jedlom, vyjadrovaním, nadväzovaním kontaktov a v školskom veku aj s učením.

V šesťdesiatych rokoch sa všetko vyjadrovalo pojmom ľahká mozgová dysfunkcia. Nedávno sa začala používať skratka ADHD, čo by sa dalo preložiť ako „porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou.“ A aká je odborná definícia? Tieto deti majú v mozgu špecifické spojenia, a preto zažívajú omnoho väčší chaos ako ostatný. Vyvíjajú sa nerovnomerne: v niečom sú perfektné, v niečom zaostávajú. Rád ako také dieťa zvládnuť je veľa a určite poznáte tie dobré nápady príbuzných: „Musíš naňho byť prísnejšia!“ Alebo otrávené poznámky ľudí na ulici, že oni by takto svoje dieťa nevychovávali. Mať takéto dieťa pre rodičov znamená, že musia prejaviť veľa disciplíny, dôslednosti a sebazaprenia, pretože tieto deti nevnímajú keď niečo len tak poviete. Jednoducho vás nevnímajú, pretože nedokážu rozlíšiť, ktoré podnety sú dôležité a ktoré nie.
Odborníci varujú pred zlým zaobchádzaním s týmito deťmi, pretože sú veľmi citlivé. Nevážia si sami seba a keď stále dookola počúvajú, že za nič nestoja, môžu s tým mať problémy celý život. Dospelý s poruchou pozornosti majú sklony k nehodám za volantom a problémy v medziľudských vzťahoch, rýchlejšie sa unavia, nedoťahujú veci do konca, bývajú nespoľahlivý. Napriek tomu veľa detí s ADHD syndrómom je vysoko inteligentných. Medzi takéto deti patrili aj Leonardo da Vinci, Ludwig van Beethoven a Einstein.