Operácia je stresová udalosť, ktorej šťastlivý výsledok prinesie nám aj našim najbližším obrovskú úľavu. Nezriedka však po nej zostáva síce nie zdravotný, ale estetický problém:  Naozaj musím odteraz chodiť po svete s touto hroznou jazvou?! Najmä ak sa sklapel chirurga podpísal na viditeľnom mieste, môže byť zjazvenie vážnym spoločenským hendikepom.

Hojenie pooperačnej rany je veľmi individuálne a to, do akej konečnej podoby sa vyvinie, ovplyvňuje celý rad faktorov. Ľudia s tmavšou pokožkou majú napríklad sklon vytvárať „vypuklé“ jazvy a takisto aj deti, pretože ich spojivové tkanivo je vo fáze rastu. Práve z tohoto proteínu totiž vzniká menejhodnotné jazvové tkanivo, ktoré je oproti normálnemu menej pružné, horšie prekrvené a chudobné na pigment.

Vývoj rany teda súvisí s vekom pacienta (starnutie spomaľuje proces hojenia rany), s jeho typom pokožky, stavom imunity, liekmi, ktoré užíva (napríklad imunosupresíva a cytostatiká môžu hojenie rany spomaľovať) a tiež s jeho psychikou.

Rozhodujúci vplyv na to, ako budeme po operácii vyzerať, má takisto hĺbka rany, ďalej to, kde sa na tele nachádza (šija, ramená a hrudník sú na vznik jaziev náchylnejšie než iné), aké má okraje (napríklad nakoľko sú pravidelné) a či sa do nej náhodou nedostala infekcia.

Na možnosti prevencie zjazvenia už pri samotnom zákroku a pri následnej starostlivosti sme sa opýtali plastického chirurga MUDr. Romana Bánskeho z Kliniky plastickej chirurgie FNsP Ružinov v Bratislave. „V záujme chirurga je zabezpečiť maximálnu možnú asepsu, čiže sterilnosť rany. Infekcia totiž prispieva okrem iného k vytvoreniu hrubšej jazvy.“ V tejto súvislosti spomína tzv. atraumatickú, čiže „no touch” operačnú techniku, pri ktorej sa zaobchádza s tkanivami obzvlášť šetrne – ruka, či pinzeta chirurga sa dotýka orgánov len vtedy, keď je to nevyhnutné.

Dr. Bánsky spomína aj dôležitosť správneho zošitia rany: "Pri sutúre, čiže zošití rany, ide o čo najtesnejšie priblíženie jej okrajov s čo najmenším ťahom na pokožku, kde ťah nesú hlbšie uložené stehy v zamši a podkoží. Keď kontakt okrajov rany nie je tesný, dochádza k vytvoreniu širšej jazvy."

Pooperačná starostlivosť spočíva v eliminovaní možných komplikácií a v zlepšení funkčnosti a estetického vzhľadu jazvy. "Po operácii niekedy do rany vkladáme drény na odsávanie tkanivového moku a zrazenej krvi," uvádza príklad starostlivosti Dr. Bánsky. "Pacientov, prirodzene, pravidelne preväzujeme.” Lekár by si mal všímať aj to, či sa pacientovi zvyknú vytvárať spomínané vystúpené, hypertrofické jazvy alebo keloidy. Najmä pacientom, u ktorých je väčšie riziko vzniku keloidov, by mal lekár prezrieť staré jazvy, z ktorých môže "vyčítať", ako si telo s nimi vie poradiť.

Pacient však nie je len pasívnou obeťou v cudzích rukách. V starostlivosti o ranu, či lepšie povedané, o vznikajúcu jazvu, musí po prepustení z nemocnice prevziať iniciatívu on. Dr. Bánsky k tomu radí: “Po vybratí stehov, pri vyzrievaní jazvy (čiže keď je už rana pevne zahojená) ju možno ľahko masírovať, lokálne ošetrovať repíkom a potierať hydratačným  krémom. Doporučiť možno aj podporné prostriedky pozitívne ovplyvňujúce hojenie jaziev. Jedným z nich je napríklad gélik Contractubex, s ktorým máme dobré skúsenosti. Prispieva k zjemneniu rany, k jej zmäkčeniu, nedochádza k nadmernej proliferácii, čiže bujneniu, väziva v rane.” Konštatuje, že rany, ktoré dostávajú podpornú liečbu, sa hoja lepšie. “Je to aj moja osobná skúsenosť, keďže som použil spomínaný gél na sebe s pozitívnym efektom,” dodáva Dr. Bánsky. Na otázku, kedy teda presne takéto podporné prostriedky použiť, odpovedá: “Hojenie je veľmi individuálne, maturačné štádium, čiže štádium vyzrievania jazvy, začína okolo štrnásteho dňa, u detí a na tvári o niečo skôr. Všeobecne možno podporné prostriedky, ako napríklad spomínaný Contractubex, použiť po 14-20 dňoch.”

Na záver dodáva: "Chirurg musí pamätať aj na to, že organizmus každého človeka reaguje inak a že psychická pohoda pacienta a jeho dôvera v lekára môžu tiež pozitívne vplývať aj na hojenie rán.”