Ak si chceme predstaviť, ako asi vykonával svoju dennú potrebu pračlovek, budeme musieť načrieť do biológie a pozorovať niektoré ľudoopy. Ľudoopy sú typické svojou nedbalosťou a spoločným výkonom potreby. Keď sa raz a navždy človek zriekol svojho opičieho predchodcu, najnevyhnutnejšia záležitosť sa stala špecifickým súkromným úkonom vo vymedzenom priestore. Takisto sa dá povedať, že človek sa stal človekom nielen odvtedy, čo začal pochovávať svojich mŕtvych, ale aj zahrabávať, či inak separovať svoje výkaly.

Ani tento údaj však nie je vždy smerodajným: u niektorých primitívnych kmeňov jestvuje taký všemocný rituálny zákaz, že potrebu si dovoľujú vykonávať iba v noci, alebo keď sú si úplne istí, že nie sú nikomu na očiach. Naopak  - napríklad juhoamerickí domorodci nemajú vôbec žiadne škrupule začať močiť uprostred spoločného rozhovoru vo vašej prítomnosti.

Zaujímavosťou je, že starí Egypťania spravidla vykonávali potrebu striktne vo vnútri domu, pričom sa jedlo a hodovalo mimo domu, verejne na ulici. Uctievali scarabea -  hovnivála, ktorý bol spriaznený s bohom slnka a symbolizoval samozrodenie.

V antických civilizáciách zrástla architektonická vymoženosť s kultúrou vo všetkých sférach: nevyhlo sa to ani záchodom. Napríklad v starom Ríme bolo údajne za cisára Diokleciána okolo 144 verejných latrín. Pod latrínou treba rozumieť približne 10-15 kamenných, často mramorových, sedačiek vytesaných do kameňa, fekálie boli perfektne odvádzané tečúcou vodou. Rímske verejné záchody boli  miestom stretnutí, priestorom na diskusiu a zábavu. Za ich použitie bol vyberaný poplatok a traduje sa, že práve odtiaľto pochádza známa okrídlená veta „peniaze nesmrdia“.

Temný toaletný stredovek
Dôsledkom odmietnutia rímskych hygienických tradícií bolo to, že v stredoveku sa  na potrebu chodilo v noci a do špecifickej (vzdialenej) miestnôstky – ak na to vôbec boli vyhradené nejaké priestory. Podobne ako u prírodných národov, aj u Germánov patrila táto najnevyhnutnejšia potreba k hrozným tabu. O čosi neskôr si obyčaj vykonávať potrebu vo vyhradených miestnostiach osvojilo aj panstvo a mestská šľachta. Povrchové odvodňovanie bolo však skôr výnimkou, pomerne časté sú domčeky, akoby zvonka primurované k hradbám alebo vežiam, v ktorých sa nachádzala latrína. V mestách bolo zvykom vylievať obsah nočníka cez okno na ulicu. Všetky spomenuté spôsoby mali svoje úskalia. Ale zo všetkých najstrašnejším dôsledkom bola asi „čierna smrť“ - mor, ktorý sa v stredoveku rýchlo šíril  a dosiahol obrovské rozmery.

16. storočie je poznačené meniacou sa módou. Jedným zo znakov doby je napríklad to, že vo vyšších spoločenských kruhoch sa začali používať kreslovité alebo kufrovité prenosné toalety. Podľa postavenia majiteľa boli tieto zariadenia viac či menej vyzdobené - čalúnené zvonka a vo vnútri vybavené medenou alebo porcelánovou misou. Šľachta si veľmi obľúbila tieto sedačky, napríklad  Ľudovít XIV. – Kráľ Slnko mal vo Versailles až 274 takýchto stoličiek, ktoré boli čalúnené damaškom, kožou a plyšom, bohato dekorované vzácnymi materiálmi.

Aj napriek všetkým spomenutým prenosným vymoženostiam tu zostáva jeden závažný problém: kam s výkalmi? Zvykom bolo vylievať ich z okna rovno na ulicu alebo do vody, čo znamenalo neznesiteľný zápach šíriaci sa po okolí.