Ktorýsi z klasikov kedysi povedal: „Vieme, čo sme, ale nevieme, čím by sme mohli byť“. Určite aj vy poznáte chvíle, keď jediným riešením je tzv. osudové rozhodnutie. Väčšinou sa na ňom podieľa naša vôľa, odhodlanie i vedomie následkov. Sú ale osudové rozhodnutia, v ktorých sme viac či menej pasívnymi účastníkmi. Patrí medzi ne i skúsenosť z detstva a dospievania, keď sme závislí na rodičovskej autorite, aj keď sa jej viac či menej bránime.

Vstup do sveta samostatného rozhodovania nie je vôbec ak samozrejmý, ako by sa mohlo zdať. Práve v tomto období mnohí z nás robia nevedomé osudové rozhodnutie – pristupovať k životu čo najľahšie a najúčelnejšie – držať sa priemeru. V praxi to znamená vyhýbať sa riskantným situáciám alebo kráčať životom tak, aby sme nenarazili. Naša potreba všeobecného súhlasu, ktorý nás sprevádzal detstvom, keď ťažkosti každého rozhodnutia niesli rodičia, je obyčajne oveľa väčšia ako / rovnako silná / túžba robiť to, čo skutočne chceme.

Veľa psychológov sa zhoduje v tom, že prispôsobivosť a konformita je najväčším prekliatím ľudského rodu. Človek, ktorý sa takto správa, chce byť úspešný, nezávislý, ale jednoducho nemôže. Prispôsobivý človek je celkom ovládaný potrebou získať súhlas svojho okolia. A nikdy ho nemá dostatok. Vo svojej blízkosti znesie len ľudí, ktorí mu pritakávajú. Postupne sa dostáva do situácie akéhosi duševného otroka svojho okolia.

Porovnávanie
Opakom odvahy nie je podľa mnohých odborníkov zbabelosť, ale priemernosť a prispôsobivosť. Človek, ktorý sa neustále porovnáva s ostatnými, žije v napätí a strachu. Má pocit, že všetci okolo neho ho ohrozujú. Čím vyššie sa dostane vo svojej kariére, tým väčší strach má z pádu dole. Je nutné priznať, že všetky formy súťaženia sú nepriateľské, i to, že mnohé kultúry / napr. americká / súťaženie podporujú. Byť lepší ako ten druhý stavia jednotlivcov vždy proti sebe.

Zmyslom nášho života však nie je súťažiť, ale tvoriť. Sme tu kvôli sebe, nie proti niekomu. Zmysluplný život okrem iného znamená vidieť odmenu v samotnom konaní, nie v jeho výsledku.

Väčšinou s ostatnými súperíme vtedy, keď si nie sme istí sami sebou a svojimi schopnosťami. Aj súperivosť ako toľko iného má pôvod v detskom napodobňovaní dospelých, od ktorých sme očakávali potvrdenie vlastného úspechu. Človek vyhľadávajúci súťaž bojuje, aby prekonal svoje okolie. Neustále porovnáva seba s druhými a vždy potrebuje niekoho, kto by mu potvrdil jeho kvality a úspech. Táto potreba mu väčšinou vydrží až do dospelosti.

Sebaistý človek potrebu súperenia nepociťuje. Zameriava sa na vlastný život a jeho zdokonalenie. Súťaží sám so sebou a nemusí byť nutne lepší ako tí druhí.

Pochvala a uznanie
Pochvala sa môže stať i drogou. Sú ľudia, ktorí pre pochvalu urobia čokoľvek Čím viac sú na nej závislí, tým viac vkladajú kontrolu nad svojim životom do rúk druhých. „Urobil som to skutočne dosť dobre?“ To je otázka, s ktorou sa nutkavo obracajú na svoje okolie s túžbou uspieť lepšie ako ostatní. Vždy bude niekto, kto nás v niečom predstihne.

Čo nás núti vyhľadávať pochvalu? Uvedomme si, že je to vlastne neustále opakovanie detskej závislosti na súhlase dospelých. Pochvala a obviňovanie boli zbraňou, ktorou nás držali pod kontrolou naši rodičia. Boli sme odmeňovaní za poslušnosť a poddajnosť, ak chcete prispôsobivosť. Po odpore nasledoval trest. A tak i neskôr reagujeme na pochvalu a obvinenie automaticky rovnakým spôsobom – chceme sa zapáčiť.

Moment, ktorým sa pochvala stáva ničivou, spočíva v tom, že sa stotožňujeme so svojimi činmi. Pochvala za nejakú čiastočnú skutočnosť má znamenať, že sme dobrí a pokiaľ sme urobili / aj keď ojedinelú / chybu, sme automaticky zlí. Toto zákerné konštatovanie je samozrejme ďaleko odo pravdy o nás. Často nás však také výroky veľmi zasiahnu a my sa dostávame do začarovaného kruhu túžby po pochvale. Tí, od ktorých ju prijímame, nás môžu začať nepozorovane ovládať. Začnú mať moc nad naším životom. Akonáhle prestaneme slúžiť ich cieľom, odoprú nám pochvalu a naviac v nás vyvolajú pocit viny, že sme nesplnili požiadavku, po ktorej nasleduje pochvala... Ľudia, ktorí s nami takto manipulujú, vedia, že sme schopní urobiť čokoľvek aby sme znova získali ich uznanie či súhlas. Jedinou dobrou reakciou je vymaniť sa čo najrýchlejšie z ničivého návyku vyhľadávať súhlas okolia a báť sa jeho zastrašovania, vymaniť sa zo zvodov pochvaly.

Uznanie
Pochvala ale nie je to isté ako uznanie. Uznanie znamená konštatovanie skutočnosti, že človek niečo urobil, bez toho, aby sme hodnotili jeho osobu. Väčšina ľudí, deti nevynímajúc, reaguje pozitívnejšie na prejavy uznania ako pochvaly. Uznanie znamená, že sme okolím vnímaní ako individuality, ktoré robia to, čo je vzhľadom k ich jedinečnosti možné, bez toho, aby sme sa trápili požiadavkami či predstavami niekoho iného o nás.

Aj keď je rozdiel medzi pochvalou a uznaním veľmi subtílny, je dôležitý pre vybudovanie nášho sebavedomia. Komu sa nedostáva uznania, veľmi často sa naháňa za pochvalou a stáva sa jej zajatcom.

Nesmieme zabúdať, že nie sme len obete, ale spolutvorcovi svojich životov a tým aj sveta okolo nás. Potreba byť jedným zo stáda je v nás hlboko zakorenená, zbaviť sa jej však prináša veľkú úľavu a oslobodenie. Tým, že objavíte, prečo ste takí akí ste, nájdete spôsob, ako sa stať tým, kým chcete byť.