V to jarné predpoludnie sedela Ivana na posteli vo svojej izbe a počúvala vtáčí spev. Teraz jej však čvirikanie roztopašných vrabcov nezlepšilo náladu. Smutne si vzdychla a vošla do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla sa zľakla. Hľadelo na ňu dievča s popolavou pokožkou a tmavými kruhmi pod očami. Pleťová voda Ivankinu detskú tvár osviežila.

„Dobré ráno a dobrú chuť,“ zapriala rodičom a sadla si ku stolu. Raňajok sa však nedotkla. Ani voňavý chlieb z neďalekej pekárne nepovzbudil jej chuťové bunky. A tiež sa – na rozdiel od minulosti, nesmiala na skvelých vtipoch, vysielaných v rádiu. Rodičia veľmi dobre poznali príčinu dcérinho smútku.
„Určite si na bývanie v meste zvykneš Ivanka. A potom sa ti tam bude páčiť,“ snažil sa otec zlepšiť jej náladu. Napriek tomu zbadal v dcériných očiach slzy. Láskavo ju objal okolo ramien a dopil svoju šálku kávy. Margita sa naopak na mesto tešila. Konečne spozná iný spôsob života! A jej manžel si tam predsa zohnal zamestnanie!
Áno, oteckova práca je veľmi dôležitá, vravela si v duchu tiež Ivana a tak proti odchodu z rodnej dediny neprotestovala. Smutným pohľadom sa rozlúčila s podkrovnou izbičkou a zbehla do záhrady. Pri objatí mocného stromu sa jej po lícach skotúľalo zopár sĺz. Potom nastúpila do auta.
Po niekoľkých hodinách vozidlo zastavilo na preplnenom parkovisku. A Ivana si hneď uvedomila, že jej hrozivé predstavy o živote na sídlisku sa úplne zhodujú s realitou. Ošarpané paneláky, smradľavé odpadky pri kontajneroch, zvyšky psej potravy na zožltnutej tráve, zopár vyschnutých stromov, hustá burina namiesto kvetov. A vzduch presiaknutý sírou! Ivanin organizmus, nezvyknutý na smog, ihneď zareagoval. Silného kašľa sa zbavila až na pohotovosti.
„Bola to prudká alergická reakcia,“ vysvetlil jej lekár. Vďaka injekcii a predpísaným liekom sa Ivanin stav zlepšil. No úplné zdravie sa jej už nevrátilo.
„Prečo sú ľudia takí ľahostajní k životnému prostrediu?  Vôbec im neprekáža, že vyrastajú v zápachu a neporiadku?“ spýtala sa otca, ktorý práve v taške hľadal kľúč od vchodu. Zrazu sa v okne na štvrtom poschodí pohla záclona. A onedlho pani Zvedavková, známa plnoštíhla klebetnica, navštívila susedku na prízemí.
Všetky ulice sú tak otrasne špinavé, zistila Ivana ďalší deň. A tí ľudia! Každý sa niekam ponáhľa a má nepríjemne zamračenú tvár! Ivana sa z prechádzku vrátila v neveselej nálade. Vtedy už o nových nájomníkoch vedeli všetci vo vchode. Manželom klebetníc debata o nohavicovom kostýme pani Šalviovej veľmi prekážala. Tie nudné ženské reči bez konca! Potom pokračovali v ohováraní jej muža a slušne vychovanej dcérky.
„Pekný deň Vám prajem,“ prerušila Ivanina mama ich dôverný rozhovor. „Som Margita Šalviová, vaša nová susedka,“ podala ruku pani Zvedavkovej. Slabý dotyk prstov a trpký úsmev oslovenej ju vôbec nepotešil. Aj ostatné dámy mali mľandravý stisk rúk. Pohŕdavý výraz v ich tvárach prezrádzal: medzi nami nie si vítaná! K Ivanke, ktorá sa im prihovorila večer, sa zachovali rovnakým spôsobom.
Rovnako v škole sa dievčina cítila osamelo. S chlapcami nenašla spoločnú reč - zaujímali ich totiž najnovšie technické vynálezy - a spolužiačky ju kvôli jej pôvodu  úplne ignorovali. Napriek tomu chodievala Ivana do školy rada a so záujmom počúvala výklad učiva. Onedlho sa stala najlepšou žiačkou v ročníku. Prezývka kockatá bifľoška ju vôbec netrápila. Bola hrdá na svoju inteligenciu a šikovnosť v športe – zdedené po otcovi a na kuchárske a krajčírske umenie, ktoré ovládala vďaka mame. Diplom, zavesený nad posteľou, dodával je skromne zariadenej izbičke slávnostnú atmosféru.
Začiatok prázdnin strávila Ivanka skrášľovaním ulice a študovaním encyklopédie. Pri čítaní ju občas rušil nepríjemný hluk z nižšieho poschodia. Nahlas pustený televízor, opitý mužský smiech, nudne monotónna techno hudba. Slušné Ivankine prosby suseda a jeho kamarátov netrápili. A nerešpektovali ani Ivankinho otca, vysokého svalnatého chlapa.
Prvý týždeň prešiel a Ivana stále nemala kamarátky. Spočiatku jej to neprekážalo. Starostlivosť o čistotu paneláku a okolia jej zaberali dosť času. Okrem rodičov, ktorí občas poliali kvety a pozametali  pred vchodom, jej nikto nepomáhal. Mnohým bola Ivanina usilovnosť úplne ľahostajná, iní si ťukali na čelo. Hlavne dolný sused. Ten okrem nedôstojných poznámok na Ivaninu adresu s radosťou rozhadzoval odpadky. Hlavne keď sa vracal z krčmy, sprevádzaní primitívnym rehotom svojich podarených kamarátov. Ani v tomto prípade ľudia voči ich konaniu neohradili. Špinu predsa pozbiera tá krpatá dedinčanka, vraveli si medzi sebou. Aj Ivaniným rovesníčkam sa zdala jej snaha skrášliť ulicu smiešna. A tak ju odmietali prijať do svojej dievčenskej partie.
„S tebou sa nebavíme! Choď radšej umyť smetiaky! A aj sa najedz, veď si ako lata,“ posmievala sa Ivane dcéra pani Zvedavkovej. Dievča, ktorému sa pod tričkom skrývali predčasne vyvinuté prsia. Niektorí chlapci z triedy sa už týchto kopčekov dotkli. A ona sa pri tom koketne a - podľa Ivaninho názoru trochu prihlúplo – usmievala.
Po piatom nevydarenom pokuse získať priateľstvo rovesníčok sa Ivana napriek úsiliu zachovať pokoj zúfalo rozplakala. Ale až v neprítomnosti neľútostných dievčat, za dverami bytu. Vďaka láskavému maminmu objatiu sa bolesť v Ivaninej duši zmenšila.
„Prekáža im, že sa starám o poriadok. Alebo mi vlastne závidia moje vysvedčenie. Veď ony nemali dobré známky...“ Mama s dcériným názorom súhlasila.
Od toho dňa Ivana prestala bojovať o ich priazeň. Radšej sa venovala kvietkom pred bránou, ktoré zasadila začiatkom mája. Vďaka nim sa pochmúrne sivé prostredie zmenilo na kvitnúcu pestrofarebnú záhradu.
Niektorí susedia Ivaninu činnosť schvaľovali. Konečne toto sídlisko nevyzerá tak smutne, vraveli si.  Lenže svoj názor prejavili iba v okruhu najbližšej rodiny. Nechceli sa stať ďalšími obeťami neľútostných klebetníc.
„Ako nádherne voniate,“ prihovárala sa Ivana kvietkom, hladkajúc ich zelené lístočky. Jedného augustového večera ju pri tom videla pani Zvedavková. Na druhý deň už takmer celá ulica vedela o ďalšej podivnej vlastnosti mladého dievčaťa.
Neskôr sa v schránke Šalviových objavil prvý list s výsmešným obsahom.
„Nebudeme z toho robiť tragédiu,“ dohodla sa rodina pri večeri. Ani ďalším dopisom nevenovali žiadnu pozornosť. Ivana však tušila, kto môže byť ich autorom.
„Angelika Zvedavková,“ prezradila rodičom. „Prepadla zo slovenčiny.“ Podozrivú dievčinu však nenavštívili.
„Určite ju to po čase prestane baviť,“ zahlásil Ivanin otec. A skutočne. O niekoľko dní našiel v schránke posledný primitívny list. No o necelý týždeň...
 „To je strašné,“ zhrozila sa Ivanina mama po príchode z práce. Ich v čistote udržiavaná schránka bola plná použitých servítok, obalov od čokolády, nechýbali ani sploštený kelímok od jogurtu. Berta Zvedavková, vracajúca sa z tržnice, sa za  Margitiným chrbtom ironicky zaškľabila.
„Zajtra tam aj ja hodím nejaké smeti. A navrhnem to tiež ostatným susedkám. Možno tých dedinčanov konečne vyženieme,“ tešila sa. „Mala si vidieť ten jej vydesený ksicht ,“ posmešne ohovárala susedku pred svojou nevzdelanou dcérou Angelikou.
A sused Fero, vulgárny chlap s nízkou inteligenciou, sedel zatiaľ vo svojej obľúbenej krčme.
„Tak to už je vrchol,“ nahneval sa Michal, keď sa na neho zo schránky vysypali zvyšky zapáchajúceho mäsa a plesnivého chleba. Tento raz neváhal nad návštevou polície ani chvíľu. Príslušník v uniforme spísal krátku zápisnicu a pokračoval v rozhovore s kolegami.
Večer zazvonil u dolného suseda rodiny Šalviových telefón.
„Fero neblbni,“ ozval sa jeho kamarát. „Pán Šalvia bol dnes u nás v kancelárii.“ Fero od zlosti očervenel a zaškrípal zubami. Ten odporný vidiecky udavač! Bez poďakovania sa za informáciu tresol slúchadlom. Od tej chvíle začalo pre nových nájomníkov ešte väčšie peklo. Nikto im neodvetil na pozdrav, mnohí sa na nich mračili a nahlas ich kamsi posielali. A smradľavé odpadky neboli už len v ich poštovej schránke, ale tiež vysypané pred dverami bytu. A ich takmer nová škodovka skončila s poškriabanou karosériou, prerezanými pneumatikami a rozbitým zrkadlom. Okrem toho sa Ivane ušlo zopár faciek od bývalých spolužiačky Angeliky. Bezbrannej dievčiny sa nikto nezastal. „Nech si poradí sama,“ vraveli si svedkovia incidentu. 
„Zbili ma Angela, mami. A nikto mi nepomohol,“ zašepkala Ivana žalostne. Mama si ju privinula k sebe potom obe sedeli mlčky na gauči v pevnom objatí.  Aj otec cítil smútok  pri pohľade na chrastu pod dcérkiným drobným noštekom.
„Vaša dcéra dnes veľmi Ivanke ublížila,“ nahnevane  oznámil susedke. „Chcem s ňou okamžite hovoriť!“ No zbadajúc ostré zuby vrčiaceho dobermana zvolil radšej ústup.
„Odsťahujeme sa do nejakého malého mesta! Napríklad do Stupavy alebo do Bernolákova,“ vyriekol Michal rozhodne po návrate z polície. Veď ani tento raz mu policajti nepomohli. Oplzlými nadávkami ho vyhnali z kancelárie.
 Na inzerát o výmene bytu zareagovala iba jedna žena. No tá nemala záujem ostať v tak nevľúdnom prostredí.
„Ako môžete existovať v tejto špine?“ pýtala sa rozhorčene. A tak rodina Šalviová trpela ďalej. Štipľavý dym, šíriaci sa z blízkej fabriky, im vháňal do očí slzy, trúsiaci sa peľ z vysokej buriny a zápach od kontajnerov im nedovolil otvárať okná. A hromada odpadkov rástla. Pracovníci, zodpovední za ich odvoz, si  totiž vzali trojtýždňovú dovolenku.
„Už nikdy viac sa k smetiakom nepriblížim,“ zamrmlala si Ivana preľaknuto, keď sa na ňu uprene zadíval starý potkan s vypĺznutou srsťou. Postarám sa aspoň o kvietky. To je strašné, moje topánky! zdesila sa, keď omylom stúpla do psích výkalov. Berta Zvedavková a jej dcéra,  pozorujúce celú situáciu z okna, sa zákerne chichotali.
„Výborne Felix, poriadne hrab  a trhaj,“ povzbudzovala Berta zakaždým svojho veľkého psa. Felix vždy poslúchol. Takmer všetky kvietky vyrval zo zeme aj s koreňmi. Zvyšné kvetinky sklonili smutne hlavičky a ich lupene pokryli zvyšky vyschnutej trávy.
Ani stromy, ktoré sa predtým nádherne zazelenali vďaka Ivaninej starostlivosti, nezostali nažive. Zahubili ich prudké kvapky kyslého dažďa a nezdravý hustý smog, šíriaci sa od továrenských komínov.
Ďalší deň deti veru nebehali po ihrisku, liečili si doma zhoršené alergie. Aj dospelí  vychádzali von iba v najnutnejších prípadoch. No niektorí z nich sa vôbec nevrátili domov. Nedýchateľný vzduch a veľmi slabá viditeľnosť si vyžiadala svoje obete. A keď zo sídliska odleteli posledné vrabčeky, nastalo vôkol hrozivé ticho.
Konečne prídem domov a uvarím si čaj proti kašľu, vravela si Ivana. Dnes som nemusela ísť do školy, mala som sa radšej liečiť, pokračovala vo svojich úvahách a niekoľkokrát si silno kýchla. Už bola takmer pred bránou, keď začula akýsi piskot a hlasné šramotenie.
„To snáď nie!“ zhrozila sa a rýchlo ako blesk zmizla vo vchode.
Aj pani Berta a pán Fero, ktorému borovička dodala dostatočnú guráž, kráčali k domu. Žena sa tiež nevedela dočkať. Priam šialene túžila po Ferovi, po poriadnom chlapovi. Vášnivo sa objali... Bolo to tak vzrušujúce! Silný vietor, ktorý priniesol búrkové mračná, im vôbec neprekážal. A nevnímali ani približujúce sa pišťanie. Zrazu Fera niečo schmatlo za ľavé lýtko. Inštinktívne vystrel nohu dozadu. Odkopnuté zviera zlostne zavrčalo. Vzápätí aj pani Zvedavková pocítila ostré zuby.
„Fero, rýchlo do brány,“ vyriekla, trasúc sa na celom tele.
„Áno, pohnime sa,“ súhlasil sused. No nemohli spraviť jediný krok. Boli totiž obkolesení množstvom potkanov s otvorenými papuľami, ktorí dostali chuť na ľudské mäsko.
„Ach bože, ja ešte nechcem umrieť,“ šepkala Berta, utierajúc si zaslzené oči. V tej chvíli pocítila v zadnej časti stehna odpornú bolesť. Krv, ktorá odtiaľ vytryskla, mala jasnočervenú farbu. „Aúúúúúúúú,“ zakvílila zranená a v mdlobách klesla na zem. Jej zúfalý výkrik prilákal ďalšie pažravé hlodavce a škaredé tučné šváby.

 www.poviedky.szm.sk