V predsieni stáli cestovné tašky. Dve väčšie patrili Zuzane a Petre. Tretia bola nachystaná pre desaťročnú Darinu. Staršie dievčatá dôkladne skontrolovali celý byt. Darina sa cítila nahnevaná.
„Ešte aj cez prázdniny musím skoro vstávať!“
„Neviem, prečo sa zlostíš, keď je vonku tak nádherne,“ zareagovala Petra. Darina vyzrela z obloka. Augustové slnko, sídliace na bezoblačnej oblohe, posielalo na zem hrejivé lúče.
„Máš pravdu,“ prisvedčila. „Lenže únavu ma aj tak neprešla.“
„Pospíš si vo vlaku,“ ozvala sa Zuzana.
Na hlavnej stanici si sestry kúpili  zopár časopisov a postavili sa pred stánok s občerstvením. Na nástupište dobehli v poslednej chvíli. Výpravca sa práve chystal zapískať odchod vlaku. Dievčence dlho nevedeli nájsť voľné miesta.
„Už ma bolia nohy,“ frflala Darina. „Ja si sadnem hoci aj na zem!“ Zuzana na ňu prísne pozrela. Dievčatá si nakoniec prisadli k mladej matke so synom predškolského veku. Neposedný malý chlapec robil všetko pre získanie ich pozornosti. To sa mu podarilo iba u Petry, ktorá rozumela zvedavej detskej duši. Zuzana si lámala hlavu nad krížovkami a Darina čítala akúsi knihu. Ani mladá žena si neposedného chlapca nevšímala. Unavená  pozerala na okolitú krajinu.
„Som smädný,“ povedal zrazu chlapec. Matka vybrala z tašky fľašu s malinovkou a podala ju synovi. Na ďalšej stanici dvojica vystúpila.
„Bolo to veľmi neposedné dieťa,“ poznamenala Zuzana.
„Máš pravdu,“ súhlasila Petra. „No ani naša sestra nebola v tom veku najkľudnejšia.“ Obe pozreli na Darinu, zvedavé na jej reakciu. Dievča ale spalo.
Pred príchodom vlaku do Popradu Petra najmladšiu sestru zobudila. Na stanici vládol chaos. To množstvo ponáhľajúcich sa ľudí bolo priam neskutočné. Pri bufete prešiel starším dievčatám po chrbte mráz. Kam sa podela Darina? Plné zúfalstva ju začali hľadať po celej stanici. Sestra bola stále nezvestná. Obidve pocítili obrovský strach a ich počiatočné zúfalstvo prerástlo v hádku.
„Mala si ju držať za ruku!“ povedala Petra zvýšeným hlasom.
„Ty si tiež mohla na ňu dávať lepší pozor!“ oponovala Zuzana. Napokon sa trochu upokojili a zašli za strážnikom.
„Stratila sa nám sestra!“ oznámili stručne a opísali mu Darinin výzor. O pár minút zaznela zo staničného rozhlasu dôležitá správa.
„Čo ak sa jej niečo stalo?“ prehovorila Petra so slzami na krajíčku po chvíli krutého čakania. „Bojím sa to vysloviť nahlas!“ Zuzana na ňu mlčky pozrela a smutne si zahryzla do pery. Okolo úschovne batožín už prešlo množstvo ľudí. No Darina akoby sa pod zem prepadla. Vtom ju zbadali. Kráčala smerom k nim, držiac ovocný nanuk.
„Ja som tú správu počula,“ prihovorila sa tichým hlasom. „Lenže som dostala strašnú chuť na nanuk a pred stánkom bolo plno ľudí!“ Petra je privítala objatím. Od Zuzany sa malému dievčaťu ušlo zopár faciek.
„Tak pre teba je dôležitejší nanuk ako náš strach?“ Vieš si predstaviť, ako otrasne sme sa cítili?“ Láskavo pohladila sestru po vlasoch a všetky tri vykročili k  zastávke. Cestovanie autobusom im na nálade nepridalo. Takmer všetky sedadlá boli zničené a šofér počúval hlasnú hudbu. Nepríjemná jazda trvala našťastie iba niekoľko minút.
Chata, patriaca ich rodičom, stála hneď na začiatku prekrásnej rekreačnej oblasti. Po vlažnej sprche a vybalení si vecí z tašiek sa dievčence vybrali do lesa. Do chaty sa vrátili za súmraku.
Ďalší deň, vďaka výbornému počasiu, strávili prechádzkami v okolitej prírode, opaľovaním sa a plávaním v blízkom jazere. Darinu pobyt pri vode nezaujímal.
„Môžem ísť do lesa?“ spýtala sa. „Mám chuť na čučoriedky.“
„Samu ťa nikam nepustíme,“ odvetili sestry jednohlasne „Nepamätáš sa, čo si nám vyviedla na stanici? Do lesa pôjdeme neskôr.“ Svoj sľub dodržali.
Na druhý deň popoludní sa začali na oblohe hromadiť tmavošedé mraky. Vo vzduchu bolo cítiť ochladenie.
„Dnes o ôsmej začína v dedine tanečná zábava,“ oznámila Zuzana pri večeri. „Poďme sa tam pozrieť!“
„Výborný nápad,“ súhlasila Petra okamžite. „Chceš ísť s nami?“ spýtala sa najmladšej sestry.
„Ani nie, som veľmi vyčerpaná. Pôjdem si skôr ľahnúť.“
„Aj mňa to plávanie riadne unavilo,“ zareagovala Zuzana. „Ale voda v jazere bola perfektná, to musíte uznať.“ Sestry súhlasne prikývli. Po jedle sa staršie dievčence pekne obliekli, učesali a pobrali sa pešo do dediny. Obloha nad rekreačným areálom vyzerala v tom čase ešte strašidelnejšie.
Tanečný večierok bol v plnom prúde, keď sa zrazu zablyslo a z nie veľkej diaľky zadunel hrom. O chvíľu na okná pohostinstva dopadli prvé kvapky. Nikto z prítomných nevenoval začínajúcej búrke pozornosť. O niekoľko minút nabrala hrozivejšiu podobu. Do zatvorených okien vrážali veľké kvapky a ľadové krúpy. Vietor zosilnel... Zrazu všetci ostali v hlbokej tme. Aj v ostatných dedinských domoch sa prestalo svietiť. Malú Darinu zobudili strašné zvuky. Udretie hromu, zavíjanie vetra a padajúce sklo z rozbitého okna. Preľaknutá vyskočila z postele a utekala k vypínaču. Žiadne svetlo. Ani po stlačení ďalších vypínačov sa v chate nerozsvietilo. V tej chvíli si spomenula. Veď baterku som odložila na kuchynský stôl! S tlčúcim srdcom sa pobrala do miestnosti. Kvôli tme takmer nič nevidela. K stolu prišla poriadne doudieraná. Opatrne natiahla ruku a onedlho v kuchyni zažiaril pás svetla. Darina si vydýchla. Teraz musím skontrolovať celú chalupu! A pobrala sa nahor vŕzgajúcimi schodmi, do izby sestier. Vo dverách ju nepríjemne prekvapil obrovský chlad. Vošla dovnútra. Črep, na ktorý stúpila, hrozivo zaškrípal. Dobre, že nie som bosá, pomyslela si. Ďalšie izby na hornom poschodí boli v poriadku. Žiadne rozbité okno, žiadna príšera, číhajúca v temnom kúte. Lenže svetlo z baterky bolo čoraz slabšie. Dievča vkročilo na štvrtý drevený schod, keď ho obklopila hlboká tma.
Ľudia, bývajúci na dedine, medzitým z pohostinstva odišli. Návštevníci rekreačnej oblasti sa neodvážili k chatám vrátiť. Nikto nechcel riskovať prechádzku cez hustý les počas zúriacej búrky. Skupina mladých mužov síce vyšla pred dvere, no onedlho sa vrátili premočení do nitky. A nepriaznivé počasie neprestávalo. Petra so Zuzanou sedeli za stolom. Prvá prehovorila Petra:
„Nemali sme odísť bez Dariny. Hlavne keď vieme, ako sa bojí búrky.“ Zuzana jej tichým hlasom prisvedčila.
„Na stanici sme jej nadávali a teraz sme sa samé zachovali nezodpovedne.“ A ďalej pozerala na plamene sviečok. Besniaci víchor práve dokončieval dielo skazy...   strach
Darina sedela v kuchyni zabalená do deky a hľadela na tlejúci kozub. Hrdlo mala od zhrozenia stiahnuté a telo jej hladili neviditeľné ľadové ruky strachu. A zrazu... Vonku sa čosi pohlo. Čosi neznáme tresklo do okna. Naľakane vykríkla a vyskočila z prúteného kresla. Zvuk zhodených porcelánových tanierov ju vystrašil ešte viac. Pustila sa do zúfalého behu cez polotmavú chatu. A strom ešte zopárkrát udrel do obloka.
Po návrate do rekreačnej oblasti čakali na sestry odomknuté dvere.
„Darina, kde si?“ zakričala Petra. Žiadna odpoveď. Dievčatá prehľadali celú chatu.
„Zavolám na políciu!“ povedala Zuzana po minútach márneho hľadania. S nádejou zdvihla slúchadlo. Lenže telefón nevydal žiadny signál. Zuzana si sklamane vzdychla.
„Čo sa deje?“ zľakla sa Petra.
„Telefón je hluchý,“ odvetila sestra smutne.
„Je prerušené spojenie,“ potvrdila Petra po chvíli. „Ale veď ty si vzala mobil!“
„No jasné, úplne som na to v tomto strese zabudla!“ S nádejou siahla po prístroji. „To je snáď zlý sen! Bez signálu,“ komentovala po chvíli.“
„Čo si teraz počneme?“ zaznela zúfalá sestrina otázka. „Ak sa Darine niečo stane, budem mať až do smrti výčitky svedomia! Idem ju hľadať,“ povedala rozhodným hlasom.
 „Počkajme do rána,“ poprosila Petra. „Teraz v noci ju aj tak nenájdeme.“ Zuzana napokon prisvedčila a vreckovkou si utrela zaslzené oči.  A zvyšok noci, keď sa hrozna víchrica zmenila na svieži letný vetrík a na oblohe nádherne žiarili hviezdy, plakala Zuzana do vankúša. Aj Petra cítila strašné výčitky svedomia.
„My dve sme tak nezodpovedné kofy,“ opakovala si šeptom, kým krátko pred východom slnka nezaspala.
Darina  do dediny neprišla. Zablúdila v hustom lese. Jej fantázia pracovala na plné obrátky. Tmavé stromy, kníšuce sa vo vetre a čudesné zvuky jej spôsobovali veľké trápenie. Napokon ju premohla únava a ľahla si k starej borovici. Hneď po prebudení sa pokúšala nájsť cestu von. Krátko pred šiestou, so zlepenými očami, vstali aj jej sestry. Obidve, neumyté a bez raňajok, prešli každý kút v chatovej oblasti. Stratenú dievčinu nájsť nemohli.
„Možno je v lese,“ povedala Zuzana po dvoch hodinách márneho hľadania. A tak sa tam pobrali. Spolu s jedným manželským párom, ktorý sa im snažil pomôcť.
„Darina, kde si? Darina, ozvi sa!“ rozliehalo sa po okolí. Lenže všetci  volali jej meno zbytočne. Dievčina už stratila všetku nádej. Veď je poludnie a ona ešte stále blúdi medzi tmavými, hustými stromami! Zrazu začula nejakého muža, kričiaceho jej meno. 
 „Už som ju našiel!“ zvolal sused z vedľajšej chaty kamsi do diaľky. Rýchlo podišiel k uzimenému dievčaťu a cez plecia mu prehodil teplý vlnený sveter. Onedlho Darina uvidela záchrancovu manželku a obidve sestry.
„Prepáč, že sme ťa nechali samu v chate počas búrky,“ prihovorila sa Petra. „Tak veľmi  sme sa o teba báli.“ dodala k tomu Zuzana.
„No, vy ste ale podarené sestry. Prečo ste nepožiadali hneď v noci nejakých susedov, aby ma išli hľadať? Ste otrasné,“ vyriekla nahnevaným hlasom. Zuzana a Petra hanblivo sklopili oči. „Ale keď mi kúpite najnovšiu kazetu Anastacie alebo aspoň veľkú nanukovú tortu, tak vám odpustím, dodala Darina zachrípnutým hlasom.
„Áno, Darinka, tvoje želania ti s radosťou splníme,“ zareagovala Petra. „A už sa prosím nehnevaj, skutočne nám to je veľmi ľúto. Naozaj ťa veľmi ľúbime.“
Po týchto slovách sa v očiach dievčaťa objavili slzy.
„Veď aj ja vás mám strašne rada,“ vyriekla potichu.
Všetky tri sestry sa pevne objali a vykročili smerom k novému dňu.