Príspevok čitateľky Lenky:

Bola klasická streda. Vôňa kávy ma presvedčila, že sa im v škole určite chýbať nebudem.  A tak som odohnala posledné záchvevy zlého svedomia a presunula sa do kúpeľne. Vykonávať klasické ranné rituály.

Cestou okolo zrkadla, som si prezrela svoje opálené telo. Mala som dobrú náladu. Jeden z tých výnimočných dní, kedy som bola sama so sebou spokojná. A tak som miesto nudy na prednáškach naordinovala ranné potenie s činkami.

Vlasy som vypla hore, aby vynikla šija. Podľa môjho kréda, náter predlžuje životnosť a krášli fasádu, som na tvár naniesla decentnú hrúbku make up-u a zvýraznila si svoje beztak neprehliadnuteľné oči. Vrchol mojej bojovej výbavy predstavovalo tričko asi s takým výstrihom, že som stále musela sledovať a usmerňovať hĺbku svojich predklonov. Zbalila som veci a rýchle som vybehla na rušnú ulicu. V hlave som si premietala, čo budem cvičiť. Zostavila som si celkom slušný cvičebný plán. Výber padol na partie, pri ktorých sa v prípade zamerania vhodného objektu dalo efektívne flirtovať.

Na moje veľké prekvapenie posilňovňa zívala prázdnotou. Privítal ma iba unudený majiteľ a známy, pri ktorom mal človek stále pocit, že novodobá posilka nahrádza dávnejšie nepoužívané mučiarne. 

Pri rozcvičke som si uvedomila, že vlastne nemám na koho robiť dojem, tak som sa rozhodla tvrdo makať. Keď sa už moje telo chvelo miesto vzrušenia únavou, ozval sa známy hlas. „Ahoj Andrejka! Teba som dávno nevidel. Ako sa mi máš?“

Kým som sa stihla spamätať, jeho ruka pristála na mojom zadku. S prskaním som odložila činky a otočila sa. Stál tam kamoš, ktorého som nevidela snáď rok. Z opálenej tváre sa na mňa pozerali veľké modré očiská. Tmavý, akoby minul dve tuby samoopaľovacieho mlieka, vyšportovaný a voňavý. Vetriac ako stopárky pes (odhadovala som vôňu, ktorú použil), som ho pozdravila.

Náš rozhovor sa točil okolo práce a školy, plánov do budúcnosti a akosi záhadne skončil pri súkromí. Obaja sme zistili, že sme práve „single“ a nejako sa cítime osamotení.

Pri celej tej konverzácii na mňa akosi zvláštne vyvaľoval svoje hladné očiská. Dopodrobna skúmal moje telo zohýbajúce sa nad činkami, či svaly pracujúce pri ťahaní kladiek. Doslovne som cítila, ako mi zotiera pot s vlhkej šije.

Z jeho záujmu mi naskočila až „husia koža.“ Keď sa už to dusno dalo skoro krájať, na odventilovanie sme sa priateľsky začali doberať. Ja som jeho buchla po zadku pri drepovaní. Po pohľade, čo mi uštedril som dospela k presvedčeniu neodporúčať tento ťah pri vyšších váhach a prchkých povahách.

Keď sa spamätal, pošteklil ma on na oplátku pod pazuchami pri sťahovaní kladky. Postupne sa však naše dotyky predlžovali a stali sa nežnejšími. Fúkali sme si do ušiek, ovoniavali sa, alebo sem tam padla pusa na rameno, krk či líce. To všetko doprevádzali poznámky a dvojzmyselné narážky.

Vždy som jeho slová brala ako lichôtky dobrého kamaráta. Niečo, čo vás poteší, ale vašu hormonálnu hladinu to ani nerozkýva.
Práve som sa uvoľňovala, keď som ho zrazu zacítila za sebou. Jeho horúci dych mi zježil chĺpky na krku a ramenách. Objal ma odzadu a privinul sa ku mne.

„Sama si si na vine. Zasyčal ťažko dýchajúc. Nemala si provokovať.“
(Čo iné by sa dalo čakať od chlapa, keď sa mu odkrví mozog. Len to, že to odkrvenie hodí na ženskú.)

Skôr ako som si vôbec uvedomila, čo sa deje, ma doslovne hodil o rebriny. Pritlačil ma svojím mohutným telom a ja som sa stratila pri „štvrtom dotyku sprava.“ Neviem, ako to dokázal, ale v jednom momente si ma vyhodil na plece a mieril so mnou do dámskej šatni.

Tam moje prekvapenie úmerne narastalo s úbytkom jeho ošatenia. Za pár minút sa mi naskytol krásny pohľad na muža s nielen dokonalým telom, ale i slušným vybavením.

Bolo to prvýkrát v mojom živote, kedy som nemala kontrolu nad situáciou. Na chvíľu ma to zarazilo. Zastala som a odsunula ho od seba. On zjavne sledujúc moje myšlienky ma rýchle uviedol do obrazu. Čo presne chcel, som pochopila z jedného veľavravného gesta.  Nielen jeho ukazovák smeroval k sprche.

V momente, keď som sa pomaly začala stotožňovať s jeho návrhom sa rozleteli dvere. V nich sa objavila upratovačka. Riadna žena, s pevným úchopom a množstvom pracovných nástrojov. Na tvári sa jej zračilo pevné odhodlanie, dokonale vyčistiť prezliekárne. Neviem, či ju oslepil odraz svetla z holého zadku môjho známeho, alebo môj vystrašený pohľad,  ale táto šikovná a duchaprítomná žena v momente zareagovala.

Behom pár sekúnd ako profík vytiahla nebezpečnú zbraň (nejaký prípravok na báze Sava) a namierila ju na smerom k môjmu obťažovateľovi. Pre upresnenie uvediem, že ju smerovala k jednej z najcitlivejších častí mužského tela. (Síce tou časťou muži dosť často myslia, ale žmurkať sa v tej oblasti ešte nenaučili.)

Viem, že si od toho momentu už veľa nepamätám. Len to, že môj roztúžený športovec zmizol rýchlosťou blesku  v útrobách mužskej šatne. Pani upratovačku sa mi malým úplatkom podarilo presvedčiť, že tento drobný incident by mal zostať v tajnosti. Jeho som potom dlhšie nevidela. Nikto presne nevedel, prečo nechodí cvičiť. Vedelo sa len toľko, že si vraj pri poslednom posilňovaní veľmi presilil rameno a biceps pravej ruky.