Poviedka od čitateľa lady.sk:

Spánok noci svätojánskej

Opatrne som stláčal volant, vankúšikmi palcov masíroval jeho povrch a hľadel cez predné sklo na mesto v letnej horúčave. Semafor na mňa chladne gánil svojim skrvaveným okom a motory čakajúcich áut nevrhlo šramotili. Vzduch naokolo sa chvel od tepla a trasúcich sa výfukov. Pre istotu som hodil pohľad na kontrolky, či je uzavreté vetranie zvonka a zapnutá klimatizácia. Pohľad mi skĺzol na sedadlo spolujazdca, ktoré zívalo už niekoľko mesiacov omínajúcou prázdnotou. Načiahol som pravú ruku a pohladil ho končekmi prstov. Keď som zdvihol dlaň, uvidel som medzi nechtami zakvačený dlhý tmavý vlas. Tak toto je všetko, čo mi po nej ostalo..., utrúsila nemo moja myseľ. Zatriasol som vlasom a podržal ho proti svetlu. Leskol sa po celej dĺžke a zvodne sa hadil pred mojim pohľadom ako kedysi jeho pôvabná majiteľka. Tlačítkom som napriek bežiacej klíme a smradľavému horúcemu vzduchu zvonka otvoril okno a vyhodil vlas von.

Semafor prepol, kolóna sa rozbehla a moje auto opäť hrkotalo po výmoľoch a jamách mestských ciest, raz rovno, potom doprava, inokedy zasa doľava. Kým som nezastavil pred dokončovanou novostavbou na kraji lesíka. Toto bude môj nový domov, zaznelo mi naprieč myšlienkami, ... ak mi teda moja bankérka a jej banka schvália moju žiadosť o hypotekárny úver, dodal som sám pre seba so stiahnutým žalúdkom. Chvíľu som prešľapoval na mieste a bezducho civel na hromadu tehál, prachu a betónových konštrukcií. Pre očami sa mi zahmlilo, svet naokolo vybledol ako límec naškrobenej košele a ja som sa mierne zatackal. S vypätím síl som premohol závrat a oprel sa o auto. Chvatne som otvoril dvere, vliezol dnu a zapol klimatizáciu. Kto vie, či moja nevoľnosť šla na vrub celým tým náhlym letným horúčavám, alebo mala príčinu niekde, kam som sa radšej nechcel dívať. „Snáď nie som chorý“, zamumlal som polohlasno a následne zatriasol hlavou. Pri pohľade na tachometer sa dva ciferníky pre rýchlosť a otáčky jemne rozmazali, rozochveli a zmenili na dva ženské obličaje. Dve tváre ovplyvňujúce chod môjho osudu. Jedna z nich vynárajúca z nenávratnej minulosti, tá ďalšia symbolom prítomnosti. Jedna zanechávajúca za sebou hromadu trosiek, tá druhá len nekonečné pole klíčiacich otáznikov a neistôt.

Naštartoval som a presunul voz o sto metrov k neďalekému supermarketu. Opäť som vyliezol s námahou z auta, čeliac prívalu horúčavy som vybral z kufra batoh a namieril si to do klimatizovaných priestorov predajne. Motkajúc sa medzi regálmi som bezcieľne hľadal niečo, čo by som mohol kúpiť, ale nevedel som si vôbec spomenúť, čo vlastne potrebujem.

Čo vlastne ja už len potrebujem...? K čomu sú mi drahé lahodné jedlá a značkové vína, keď z nich nič nemám? Keď niečo jem, tak ani neviem ako to vôbec chutí, akoby som žul beztvarú masu zhmotneného vzduchu, bez vône, bez farby, aby som náhodou nezomrel od hladu...

Akonáhle som vzal do rúk nejaký balík s cestovinami, nejaký syr, čokoládu, ovocie alebo niečo z mraziaceho boxu, vždy sa mi z hlavy vyrojilo mračno spomienok spojených s niektorým predmetom a vytiahlo na svetlo krátke filmové zábery o tom, ako som toto všetko kedysi kupoval pre dvoch, o tom, ako výrazne to kedysi chutilo, o intenzivite chuti, silne poznačenej prítomnosťou niekoho iného. Prítomnosťou prvej tváre...

Dlhá rada pri pokladni a pomalé posúvanie sa krok za krokom len ešte viacej poodchýlilo dvere do mojej predstavivosti o vtiahlo hneď za prahom číhajúce živé a plastické scény do môjho vedomia. Videl som nás, ako sme kedysi v týchto radoch stávali spolu, ako sme nákupy vozili domov, ako sme si aj z nich postupne budovali naše hniezdo, ako sme potom rôznym veciam a predmetom vymýšľali naše vlastné názvy, ako sme si vytvorili našu vlastnú reč, maznavú, roztopašnú, zábavnú, zdrobneninkovú, hromadu prezývok, synonymov, jedinečných a nikým iným na celom svete nepoužívaných pojmov. A to všetko odišlo. Teraz sa opäť musím učiť reč všedného anonymného okolia a mojej vlastnej mlčanlivosti... Pripadal som si ako Adam vyhnaný z raja.

Nákup som rutinovane nahádzal do batoha a s nevôľou vyliezol do horúčavy. Pri opätovných žeravých dotykoch slnka, ktoré ma pálilo po celom tele, som sa rozhodol vyhľadať nejaké miestečko, kde by som mohol byť zasa chvíľu len sám, nevnímať žiadne zvuky iných ľudí, žiadne zvuky civilizácie. Spomenul som si na les v susedstve novostavby a dlho nepremýšľajúc som  nasadol do auta, aby ma previezlo o nejakých dvesto metrov ďalej. Zaparkoval som v tieni, schmatol batoh zo zadného sedadla, zamkol auto a vykročil k úzkemu chodníčku vedúcemu pomedzi stromy a porasty preč od rozpáleného asfaltu, betónu a tehál ľudských obydlí, preč od rozpálených ľudských myšlienok, očakávaní a túžob.

Naďabil som na úzky vyšliapaný lesný chodník, vedúci kamsi do chladivého tunela s tieniacou klenbou korún stromov. Neobzeral som sa vôkol seba, len som hľadel, kam kladiem nohy a sledoval mihajúci sa ubiehajúci pás tejto kľukatej tesnej cestičky. Zvuky civilizácie mi pomaly zmizli za chrbtom a až vtedy, keď sa v mojom okolí rozprestrelo ticho s nevtieravým podmazom šumov a ojedinelých šelestí lesa, som zdvihol hlavu. Dostal som sa na akúsi čistinku, ktorá akoby predeľovala medzi stromami a porastami strácajúci sa chodník na dve časti. Uprostred čistinky čnel zo zeme pri zabudnutom ohnisku zoschnutý starý peň. Podišiel som k nemu, zložil batoh z pleca sa sadol si. Ako mĺkvy rečník v aréne pre neviditeľné obecenstvo som sa v duchu chystal rozbaliť moje myšlienky a podeliť sa o ne s neexistujúcim publikom. Opäť ma však premohla únava. Hlava sa mi zakrútila a bol som v tej chvíli šťastný, že sedím a držím sa oboma rukami pňa. Jeden pohľad smerom nahor do výšin tisícov listov podopierajúcich bremeno slnečných lúčov – a  pred očami sa mi znova zjavili dve ženské tváre.

Ako je to vôbec možné, že sa ľudia vedia vysporiadať so stratou?, pýtal som sa sám seba a díval sa smerom odkiaľ som prišiel. Tam niekde ležala prvá tvár, hľadiaca na mňa z mezanínu minulosti. Je vôbec možné zmieriť sa s osobnou tragédiou? Nie je to len sebaklam? Nepotláčame to všetko, nesnažíme sa to len udupať pod vrstvou prachu a nahovárať si, že nám čas hojí rany, aby sme sa potom niekedy uprostred noci nestrhli na kradmú nočnú moru, rabujúcu nám kľud duše a zdravie našej mysle? Kto sa dokáže naozaj zmieriť s minulosťou? Nanajvýš svätec alebo mág, človek, ktorému sa v jeho vnútri prestavia svetlá jeho sviec, človek, ktorý dokáže pretaviť olovo vlastného kríža na zlato vykúpenia. Kto sa dokáže zmieriť, nech hodí kameňom! Tých niekoľko málo rán znesiem lepšie ako akúkoľvek inú ranu od môjho osudu!

Pred očami sa mi mihli tmavé tiene, malátnosť nanovo zabojovala o moje denné vedomie. Ach, ako by som len spal. Ľahol si a spal tisíc rokov...

Keď som po krátkom premáhaní sa otvoril viečka, mysľou som sa uvidel v banke pri podpise hypotekárnej zmluvy. Ruku s perom som kládol na papier očakávajúci moje upísanie sa takmer do konca mojich dní, ale nedokázal som sa k nemu priblížiť. Oproti mne sedela cudzia krásna žena a s nezainteresovaným úsmevom sledovala môj zápas s vlastnou budúcnosťou. Chcel som podpísať a pozvať ju na stretnutie. Chcel som zložiť báseň o jej rozkošnej tvári a podložiť ju mojim autogramom, ale nedarilo sa mi to. Ruka zostala visieť vo vzduchu. Chcel som podpísať a začať nový život. Ale hlas mojej snahy sa mi vrátil bez odozvy späť. Druhá tvár na mňa hľadela a ja som cítil, ako mi uniká. Unikala ako dym z komína rozplývajúci sa na oblohe. Opäť priveľmi niečo chceš, potriasol mnou môj vlastný záchvev, ty nechápeš, že toto utešené, pôvabné a elegantné stvorenie, ktoré ťa roztopašne vyťahalo za nos, chcelo len ujsť z dosahu tvojej bezútešnej reality a  tvojich kŕčovitých očakávaní?

„Ale veď ja chcem iba opäť žiť!“, vykríkol som náhle na plné hrdlo a začul vyplašený trepot krídel v korunách stromov. „Chcem nový život, chcem nejako pokračovať ďalej, chcem...“, dodal som už potichu pri silnejúcom nutkaní stočiť sa na zemi do klbka ako húsenica a zaspať. Schúliť sa niekam do nejakého temného kúta a zabudnúť. Spať a vykašlať sa na všetko i na moju vlastnú vôľu, ktorá ma hnala do vytrvalosti v boji s veternými mlynmi. V tom momente som si uvedomil, že chcem síce nový život, ale nevedel som, či mám dostatok síl oň bojovať.

Tak choď za svojim údelom, choď tam, kam vládzeš. Ber na seba len také bremeno, aké unesieš. Zabudni na nové tváre. Už si raz zlyhal... zlyhal si..., zlyhal...

Moja ruka nemo ukázala smerom pokračujúceho lesného chodníčka. Niekde vo vnútri som cítil, že cestou späť už síce ísť nemôžem, ale môj osud sa strácal ako koniec predpaženej ruky v hustej hmle. Vstal som a zapotácal sa. Hlava sa mi nedokrvila, tlak v nej klesol a ja som len s krajným vypätím síl zostal stáť na nohách. S batohom v ruke som ťahal jednu nohu za druhou opúšťajúc čistinku neznámym východom. Malátnosť vystriedal náhly príval myšlienok, chaotických emócií a prudkej dezorientácie. Chcel som sa otočiť, rozbehnúť naspäť a všetko skúsiť odznova. Odznova zavolať manželke a snažiť sa jej nasilu vysvetliť, aký nelogický bol jej odchod, aký nezmysel bolo celé naše rozhodnutie, aký hlúpy bol môj súhlas k nemu. Alebo sa vyobliekať, navoňať a odznova si v banke vynútiť od atraktívnej maklérky schôdzku, sebatrýznivo sa upínať na jej formálnu náklonnosť a vyčkávajúc na dohodnutom mieste sa na záver zasa nechať do hĺbky raniť jej nepríchodom.

Pomaly som sa opäť vnáral do tônistých tieňov obklopujúceho lesa, zrak upínal na špičky mojich chodidiel a cítil, že sa blíži akýsi bod, po ktorom už viac niet návratu. Náhle sa mi rozbúchalo srdce a zazdalo sa mi, že sa jeho hlasná ozvena odráža od každého kmeňa a konára, že sa zjednocuje s tlkotom srdca celého lesa, udáva jeho rytmus a hrá sólo v symfónii zloženej z nekonečného množstva zvukov. Spoza kulís lístia sa vynorili obrysy akejsi chatrče.

Chalupa bola celá z dreva, pôsobila upravená a udržiavaná, zo strechy jej trčal okrúhly plechový komín s hrdzavou špicatou čapičkou. Strčil som hlavu do poodchýlených dverí, lenže šero vo vnútri ma prinútilo žmúriť, tak som sa opatrne prepchal dnu a rozhliadal sa. Snažil som sa dovidieť do kútov, ale vo výhľade mi bránili jemné záclony žltého svetla prenikajúceho zvonka, trblietajúceho sa myriadami hmýriacich sa prachových častíc.

„Dobrý deň, je tu niekto?“, opatrne som hlesol a prehltol v polovici vety.

„Dobrý deň, nech sa páči, poďte ďalej“, odvetil príjemný hlboký hlas. Spoza závoja svetelných lúčov sa vynorila nižšia urastená postava. Bradatý kučeravý muž v hnedej tunike v páse previazanej špagátom na mňa hľadel dobráckymi drobnými očami.

„Vy ste mních?“, vykĺzlo mi z úst.

Muž sa pousmial. „Dajme tomu, pustovník.“

„Viete, prečo som prišiel?“

„Každý príde z nejakého dôvodu“, odvetil pustovník prívetivo.

„Neviem poriadne spať. A veľmi by som chcel... Nevládzem už nič iné, len spať. Veľmi hlboko. Len spať a mať večný kľud.“

„Poďte ďalej. A privrite dvere prosím.“

Postúpil som doprostred miestnosti. Mních zmizol za svetelnou clonou, v šere akéhosi kuchynského kúta. Počul som zapraskať oheň, hrkot kanvice, šplechot vody. Podišiel som k náprotivnej stene a zbadal lavicu prikrytú zvieracou kožušinou. Po jej stranách stáli poličky a v nich čupeli natlačené desiatky, ak nie stovky starých kníh. Inde boli porozkladané najrôznejšie kamene a kryštále, hneď vedľa zase prázdne morské ulity, ďalej rozmanité pestrofarebné sklíčka ako úlomky neznámej mozaiky. Keď som sa snažil prečítať názvy kníh, len som začudovane zavrtel hlavou, lebo sa mi nepodarilo rozlúštiť ich názvy, nespoznával som písmo a nespomenul som si, že by som nejaké také niekedy videl. Svojim tvarom pripomínalo niečo medzi rúnami a švabachom, ale od známych písmen malo veľmi ďaleko. Až keď som sa bližšie poobzeral, zbadal som pri stene zo stropu visieť niekoľko kochlíkov so zvláštnymi bledými kvetmi, ktoré som sa tiež neodvážil nikam zatriediť a ktoré boli príčinou jemnej machovo-kadidlovej vône vo vnútri chatrče.

„Nech sa páči“, ozval sa spoza môjho chrbta pustovníkov hlas a keď som sa otočil, podával mi šálku s pariacim odvarom. „Opatrne, je to horúce.“

„Čo je to?“ skúmal som zvláštnu tekutinu vzdialene voňajúcu tymiánom a medovkou. Keď som ju držal proti svetlu, plávali na jej povrchu drobné červenkasto jagavé zrnká. Asi škorica, pomyslel som si. Na hlinenej šálke sa skvela červená levia hlava.

„Budete môcť spať. Pomôže vám to“, kývol pustovník a ukázal na lavicu s kožušinou, „Okrem toho, dnes je tá správna noc. Splní sa vám, čo ste si zaumienili.“

„Noc svätojánska?“

Mních prikývol.

Privrel som oči a začal odvar sŕkať. Chutil jemne a vlažne aj napriek jeho horúcej teplote a v ústach sa mi rozlievala mäkká aróma neznámych bledých kvetov. Mužovi v tunike som do rúk vrátil prázdnu šálku.

Pristúpil som k lavici, zvesil batoh a bez váhania si ľahol. Odrazu som cítil, ako ma zalievajú opojné vlny zdravej únavy, každým výdychom zo mňa vyprchala kŕčovitá nervozita, akoby som z pľúc vyháňal čierne mračná uhoľného prachu. Pokrčil som nohy a zavrel oči. Môj posledný pohľad spočinul na nehybnej siluete mnícha a rozplynul sa v lahodnom hypnotickom spánku.

„Nebojte sa, budem na vás dávať pozor“, začul som ešte na rozhraní slastného delíria predtým, ako som prekročil jeho prah.

Neupadol som do beztvarej prázdnoty ťaživého odpočinku, ale ujal sa ma svet snov, ktorý ma pohodlne niesol cez polia magnetických siločiar, prebrodiac prúdy elektrických výbojov, popri časticiach atómových jadier až do hviezdnych hmlovín galaktických zoskupení. Opäť som konečne lietal ako kedysi v detstve, vznášal sa nad zemou, pohybmi rúk sa dostával vyššie alebo nižšie. Pod sebou som zaznamenal strechy panelových sídlisk a sledoval, ako sa v tisícoch ich okenných tabulí odrážajú hrátky dňa a noci, svetla a tieňa a obrysy na obzore závratne uháňajúcich oblakov. Pri ďalšom pohľade na more panelákov som si všimol, že namiesto lesklých okenných tabulí mi v ústrety zívajú prázdne čierne diery a všade naokolo sa povaľujú hromady smetí a sutín z rozpadajúcich sa budov. Letel som ďalej ponad širokými nekonečnými priestranstvami, premenenými na gigantické šrotoviská posiate nespočetnými vrakmi. Kostry a trupy lietadiel, polámaných krídel, masívnych hrdzavejúcich lokomotív, kilometre vytrhaných koľajníc, torzá ozrutných lodných šróbov. Opäť som bol v chatrči, prevalil sa z boka na bok, cítil, ako mi niečo veľké huňaté pradie do ucha a všimol si kútikom oka, ako sa za oknami horúčkovito mihajú tiene a strieda tma so svetlom. Náhle som mal pocit, že vonku nastala zima, mimoriadne krutá, dlhá a nekonečná, sneh padal bez prestania, zasypával všetko naokolo, zasypal dvere, strechu, konce stromov, údolia, vrchy. Nastalo hrobové ticho, ticho v mojej mysli, ticho v mojej duši, len lampáš nado mnou matne plápolal. Konečne som vedel, že teraz môžem naozaj hlboko a silno spať, spať a len a len spať, celú celučičkú večnosť...

Niečo veľké huňaté sa mi obtrelo o tvár. Pocítil som v ústach chlpy a v polospánku som ich vypľul. To veľké chlpaté niečo sa presunulo ďalej a obtieralo sa mi o skrčené kolená. Pomaly som sa prebúdzal, opatrne som začal vystierať jednotlivé údy, ktoré sa mi zdali až skamenelo zmeravené. Opatrne som sa rozhliadol. Ležal som stále na pohovke v chatrči pustovníka, lampáš nado mnou ešte horel a všade okolo mňa sa rozlievali záplavy slnečného svetla, čo mi pripadalo až zvláštne, nakoľko predsa chalupu obklopoval hustý porast stromov. Usudzoval som, že asi bolo asi ráno, že som prespal celú Svätojánsku noc. Cítil som sa však výborne. Nedokázal som si spomenúť, kedy som sa naposledy tak dosýta vyspal, v ktoré ráno som mal opäť toľko síl, kedy som bol tak oddýchnutý ako teraz. Chcel som sa práve zdvihnúť z lôžka a povystierať, vyzrieť von a  s blaženým úškľabkom sa povystierať, keď mi výhľad zakryla veľká chlpatá hlava a srdce sa mi od údesu takmer zastavilo.

Chvíľu som nemo a nehybne ležal, kým som si uvedomil, že na mňa skúmavo pozerajú dve obrovské mačacie oči zasadené vo veľkej huňatej mačacej hlave a zvedavo si ma premeriavajú. Pocítil som na tvári šteklenie fúzov a po dome sa rozhostilo hlasné pradenie. Mačacie fúzy ma podráždili v nose, prudko som kýchol a zviera vyľakane uskočilo aspoň o meter, pričom sa pri jeho dopade všetko naokolo zatriaslo.

V duchu som odprisahal, že takú ozrutnú mačku som ešte nikdy nikde nevidel. Jej trup mohol byť väčší ako telo leva, jej hlava ako nadrozmerná tekvica. Akonáhle som sa posadil, zviera sa znova opatrne priblížilo a začalo sa mi hlavou obtierať o nohy, sporiac po batohu, až ma takmer zhodilo z postele. Začal som ho šimoriť za ušami a kmásať mu hrivu na hlave, veľký mačací chlpatý tvor privrel blažene oči a opäť sa hlasno rozpriadol.

Vstal som a rozhliadol sa. Všetko bolo na svojom mieste ako v uplynulý podvečer. Len prostredie za oknami sa mi zdalo zvláštne. Keďže som mnícha nikde nevidel, schmatol som batoh a išiel sa pozrieť von. Otvoril som dvere a do tváre ma prudko udrel nával neuveriteľne sýteho vzduchu, až ma z neho zabolelo v pľúcach. Rýchlo som sa otočil naspäť. Každý nádych ma štípal a tlačil ma v hrudi, musel som si čupnúť a vtisnúť tvár do dlaní. Pomaly som sa spamätával a privykal si na nezvyklé podmienky. Skutočné prekvapenie som však mal zažiť až potom, ako som sa otočil a ohliadol. Uvedomil som si, že nič okolo seba som nespoznával. Stratil som pamäť cez noc? Stratil som moju minulosť? Všimol som si, že dom stál na kopci a naokolo sa rozprestierala širokánska dolina, posiata čudesnou vegetáciou. Mohutné kmene s riedkymi kučeravými korunami sa týčili do oblohy, namiesto obvyklého hustého lesného porastu sa v jemnom hmlistom opare lenivo kymácali nadrozmerné paprade a kde-tu z bahnistej pôdy vyrastali znetvorene pokrútené kríky so zvláštnymi bledými kvetmi. Vtedy som si uvedomil, že vzduch naokolo rozvoniaval jemnou machovo-kadidlovou vôňou.

„Kde to som, pre Boha živého?“, opýtal som sa sám seba s neskrývaným hysterickým zúfalstvom v hlase, „V druhohorách?“

Odpoveďou mi bolo drgnutie veľkej mačky, ktorá okolo mňa nečujne prekĺzla, zastala pri akomsi chodníčku, pozrela na mňa a zavrtela chvostom. S tlmeným tichým mňauknutím pokračovala ďalej a ja som sa rozhodol nasledovať ju.

Nevedel som sa vynadívať. Nepoznané vnemy mi zápasili o zmysly, môj pohľad dychtivo brázdil nevídanú vegetáciu a spočíval raz na veľkých pestrých vtákoch podobných sovám, sediacich na výčnelkoch kmeňov, alebo inokedy na v diaľke sa pasúcich stádach zvláštnych koní, po ktorých trblietavo sa lesknúcej srsti skákali a stekali slnečné lúče ako po rozdivočenom xylofóne farieb. Cestou som stíhal sledovať aj predo mnou si vykračujúcu veľkú mačku, ktorá akoby ma zámerne niekam vábila.

Zvláštny neznámy porast naokolo zhustol, sformoval sa do úzkej suchej vyšliapanej cestičky a po neurčitej dobe chôdze sa rozostúpil do okrúhlej čistiny. Miesto s ohniskom a veľkým pňom uprostred sa mi zdalo povedomé, akoby som sa vrátil na čistinku, kde som deň predtým sedel a premýšľal o mojom márnom živote, ktorý sa mi teraz zdal vzdialený v akomsi zatuchnutom nekonečne. Pri ohnisku som si všimol siluetu vysokého muža odetého v tmavom rúchu. Mních!, blyslo mi mysľou. Postava sa prudko otočila, akoby som bol býval nahlas zakričal.

Vyľakane som cúvol. Spod kapucne sa na mňa dívala vyziabnutá vpadnutá dlhá tvár s veľkými tmavými očami. Jej tenký nos sa strácal v dvoch malých dierkach a v mieste úst sa skvel jeden nepatrný zárez.

„Kto si?“, vyjachtal som s búšiacim srdcom. Veľká huňatá mačka sa o neznámu bytosť nežne obtrela, ako by mi chcela naznačiť, že sa bojím zbytočne.

Kto si, spýtal som sa v mysli a odpoveď prišla okamžite: Pustovník.

Pustovník?!, myšlienky mi nabrali panický spád, Ty? Vy? Ale veď... Kde to vlastne som, čo sa naokolo udialo? Kde som sa to ocitol?

Spal si. Nepamätáš sa, ako si túžil spať? Ako veľmi si si želal večný oddych, koniec utrpenia, ako si ledva vládal žiť, ledva dýchať?, zaznelo mi v hlave. A tak si zaspal spánkom, z ktorého niet len tak návratu. Prespal si viac ako desaťtisíc rokov.

Čože? Desaťtisíc...? To snáď... Ale veď..., s vytreštenými očami a otvorenými ústami som neveriacky civel na zjavenie predo mnou. Mozog mi pracoval na plné obrátky a myšlienka k myšlienke začala dosadať ako snehové vločky do veľkej bielej pokrývky. Cítil som sa predsa inak. Bol som plný síl, nabitý energiou a spomienky na moju minulosť mi stále viac unikali ako voda pomedzi prstami. Bol som síce šokovaný z nového, brzdil ma už len môj podvedomý zvyk na staré.

Ja som ten, ktorý ťa strážil, povedal pustovník nemo, generácie mojich praotcov bdeli pri tebe a striedali sa počas tisícročí pri tvojom živom hrobe. Celý svet sa za tú dobu menil a vyvíjal, len ty si spal.

Díval som sa na mnícha, môj neprítomný pohľad sa však strácal niekde ďaleko za ním a mizol v nedohľadne. Urputne som sa snažil vyfarbiť si v duchu obrazy predošlého života. Iba tupá bolesť pri predstave obrysov dávno zabudnutých obličajov ma na chvíľu vrhla do dôb náhle tak pradávnych. Nevedel som si spomenúť na príčinu tej bolesti, jej prítomnosť však zostávala napriek zašlým epochám nezmenená, rovnako čerstvá ako keď som obe tváre videl vo všetkých ich farebných detailoch.

Nedokázal si viac bolesť zniesť, preto si sa rozhodol zaspať, ozval sa mi pustovníkov hlas v hlave, Prebudil si sa síce do nového živote, bolesť si ale nevymazal. Preniesla sa s tebou až sem.

Čo mám teda urobiť?, nahlas som vzdychol.

Ísť ďalej.

A kam?

Niekam, vysoký čudesný muž ku mne pristúpil, odňal mi batoh a vysypal jeho obsah na zem. Mačka nadšene priskočila a začala hlasno požierať potraviny, ktoré boli, síce stále čerstvé, niekoľko tisícročí po záručnej lehote. Pustovník vytiahol spoza plášťa niečo zelené podlhovasté, pripomínajúce krajce lisovaných bylín, vhodil to do batoha a opäť mi ho podal. Musíš sa zbaviť všetkého starého. Nesmieš sa viac ohliadať späť. Musíš jednoducho ísť, ísť za svojim údelom a nechať ho naplniť, nech už je akýkoľvek. Len sa nezastavovať. Mních pokynul spokojne sa zalizujúcej mačke, tá sa ku mne pritmolila a vďačne sa na mňa zahľadela. V danom okamihu som vedel, že ma toto veľké zviera bude sprevádzať.

V duši sa mi rozhostil pocit odovzdanosti. „Zmierenie?“, opýtal som sa nahlas, ale nezískal žiadnu odpoveď. Intenzita vnemov vonkajšieho okolia sa mi drala dnu všetkými pórmi. Náhle som mal hlavu plnú doteraz neznámeho štebotu, zunenia, šumov, čľapotania, škrekotu, hukotu, kvílenia. Farby, pachy, zvuky, nové tvary, nové obrysy, nové kombinácie. Celý nový svet sa hlásil o pozornosť a pýtal si miesto v mojom živote. Mačka do mňa drgla, akoby chcela naznačiť, že musíme pokračovať. Pustovník len nemo kývol. Otočil som sa a vykročil. Cítil som uprený pohľad dvoch očí na mojom chrbte. A vedel som, že vždy budú nejaké oči, ktoré budú nado mnou počas mojej cesty bdieť.

Na rozlúčku mi v mysli zazneli mníchove slová:

Pohyb je jeden z princípov tohto sveta. Všetko sa hýbe, prúdi, mení a podlieha večnej dynamike. Tak musíš aj ty. Musíš stále pokračovať, nech sa deje čokoľvek. Aj keby si sa mal plaziť z posledných síl. Lebo keď opäť podľahneš bolesti a rozhodneš sa nahradiť svoj život spánkom, nemusíš sa viac prebudiť ani po ďalších desiatich tisícoch rokov.