Na fenoméne „muži“ je totiž mimoriadne zaujímavá jedna vec. Či už na nich nadávame, či ich milujeme, či ich nechápeme, alebo ich preceňujeme, či ich podceňujeme , preklíname, alebo zbožňujeme, nevieme bez nich žiť. A tých pár z nás, ktoré žijú bez nich a ešte sa tým chvália, sú vlastne poľutovania hodné, pretože, len čo o nich nejaký muž prejaví skutočný záujem, zradia svoje zásady a vrhnú sa mu v ústrety. Nezáleží na veku, váhe a farbe vlasov. Takže platí, že väčšina z nás bez nich nechce a nedokázať žiť. Život bez nich by bol, totiž, veľmi jednoduchý, nudný a chýbala by mu šťava, ktorú mu dáva naprostá odlišnosť pohlaví. Navyše si musíme priznať, že sme to my, ženy – matky synov, ktoré ich pri výchove obdarúvame ich najstrašnejšími vlastnosťami – bezchybnosťou, súťaživosťou, bojovnosťou, nedostatkom citov… spomeňte si, kedy ste naposledy synovi povedali „neplač, veď si chlap“, „ty to dokážeš, veď si chlap“, „našiel si cestu, veď si chlap“, „tebe netreba pomôcť, veď si chlap“… Takýmito vetami ich uvádzame do odlišného mužského sveta a ani si neuvedomujeme, že sa tým z ich sveta vytesňujeme. Preto sa vám pokúsim opísať pár chýb, ktorých opakovanie nás stojí celé kýble sĺz. Ak sa upradeujete, naučíte sa žiť v harmónii sama so sebou.

Prvá chyba – kritika
Viem, že veľmi často vás, mimoriadne nepríjemne, prekvapí mužova reakcia na vaše dobre mienené rady, či návrhy. Keď mu napríklad poradíte, čím zlepšiť chuť nedeľného obeda, ktorý sa rozhodol navariť, alebo keď neomdliete od šťastia, keď príde domov s lístkami do divadla. Ste prekvapené, že vaša veta „nastrúhaj do polievky jeden zemiak, keď si ju už presolil.“ , či „ dnes večer si chcem vyložiť nohy pri telke a nie sedieť vyobliekaná v divadle... vyvolá výbuch zlosti, nepochopenia alebo tichú domácnosť. /podľa temperamentu a zvykov manžela/. Od jedného si vypočujete toľko nelichotivých slov na svoju adresu, že ich ani nespočítate, iný sa ticho urazí, ďalší zmizne ako gáfor za kamošmi, všetci vám však stihnú oznámiť, „Už nikdy nemusím nič uvariť“, či „Už nikdy ťa nikam nevezmem“ . Vy neviete prečo tá reakcia a pre istotu sa rozplačete. Veď ste nič zlé neurobili, chceli ste prežiť príjemný obed alebo večer vo dvojici. Prečo tá reakcia? Preto, že ste sa dopustili jednej z najstrašnejších ženských chýb – kritiky. Z pohľadu mužov ste im totiž nadávali tak, ako to robila ich matka, keď boli zlí. Človek si so sebou po celý život nesie svoj vzťah s rodičmi a u mužov je určujúci ich vzťah k matke. V momente, keď im chcete jemne naznačiť chybu, alebo pomôcť s vecou, ktorú práve robia, stávate sa pre nich kárajúcou matkou a staviate ich do pozície malých nepodarených chlapcov. To je model, ktorý muži, najmä silní a úspešní muži, neznášajú dobre. Preto ak chcete, aby si bez emócií vypočuli vaše návrhy, aby sa ešte niekedy postavili k sporáku, alebo nezabúdali na lístky do divadla… musíte ísť na vec diplomaticky. Zemiak do polievky nastrúhajte radšej sama a nenápadne, alebo sa s nadhľadom povzneste nad presolené jedlo. Keď neholdujete pikantným, slaným a mastným jedlám, muža do kuchyne ani nepúšťajte. Môžete sa dohodnúť aj na tom, že deťom dáte niečo ľahšie a na jeho dobrotke si pomlsáte iba vy dvaja. Ak by ste mali risknúť žlčníkový záchvat, pomlčte o tom a preventívne si dajte Febichol. Pre mužov totiž nič nie je nič dosť slané, ostré… A okrem toho platí zásada, že ak varí muž, je všetko nejedlé, jedlé. Nedopusťte sa ďalšej chyby, v tom, že by ste pozvali na obed matku, ktorá nie je vyznavačkou jeho kuchyne. Spoločná kritika svokry a manželky by mohla vášho partnera vyhnať z kuchyne navždy. A keď rád varí, možno by začal hľadať kuchyňu, kde jeho kuchárske umenie ocenia. A čo sa týka divadla? Diplomat. Povie: „To je vynikajúci nápad s tým divadlom, už dlho sa teším na kultúru s tebou, ale v televízii dnes dávajú ten futbalový zápas /film/, ktorý si chcel vidieť, nepôjdeme radšej nabudúce?“ Ocenili ste ho a navyše vás zaujímajú jeho záujmy, veď to je fantastické.

Že vás to vôbec nebaví neustále sa pretvarovať? Nepretvarujte sa. Vezmite si za životný cieľ , oznamovať jóbove zvesti diplomatickým jazykom. Uvidíte, že vás to začne baviť a budete už dopredu vymýšľať situácie, ktoré potom hravo zvládnete. To je to najmenej, čo môžete pre svoj vzťah urobiť. Druhá cesta je, vysvetliť mužovi, že sa vám s ním nechce jednať v rukavičkách, že viete, ako sa cíti, keď mu niečo vyčítate, ale vy to myslíte dobre, lebo ho milujete. Je niekoľko exemplárov, pri ktorých sa vám podarí uspieť s týmto prístupom. Ak takého máte doma, radšej to dobre utajte. Mohli by po ňom zatúžiť aj iné, najlepšie priateľky nevynímajú. Takéto exempláre sú totiž mimoriadne vzácne. / A mám taký pocit, že aj verné /