Úryvok z knihy
David prikývol a vošiel. Keď pristúpil k posteli, obe sestričky sa taktne vzdialili a venovali sa kardiogramu.
Najskôr si všimol množstvo obväzov a vankúšiky gázy, ktoré zakrývali Kleinmanovi pravú polovicu tváre a krvou presiaknutý obväz na hrudi. Obväzy mu pokrývali takmer celé telo. Napriek tomu nezakryli všetky poranenia. David si všimol, že starec má pod bielymi vlasmi škvrny od zaschnutej krvi a na pleciach dofialova sfarbené podliatiny v tvare prstov. Najhoršie však bolo, že jeho pokožka už dostávala tmavomodrý odtieň. Davidove znalosti z fyziológie stačili na to, aby pochopil, čo to znamená: Kleinmanovo srdce už nedokáže pumpovať okysličenú krv do tela. Lekári mu nasadili na tvár kyslíkovú masku a uložili ho do sediacej polohy, aby mu z pľúc odtiekla tekutina, ale tieto opatrenia sa míňali účinkom. Davidovi zvieralo srdce, keď profesora Kleinmana takto videl. Starý pán už teraz vyzeral takmer ako mŕtvola.
Po chvíli sa Kleinman pohol, otvoril oči a pomaly zdvihol ľavú ruku k tvári. Ohnutými prstami poklepal po plastovej maske, ktorá mu zakrývala ústa aj nos. David sa naklonil nad neho. „Doktor Kleinman, to som ja, David. Počujete ma?“
Profesor na neho uprel uslzené oči a akoby ho sprvu nevnímal, no o chvíľku sa na neho dlhšie zahľadel. Kleinman opäť poklepal na masku a stisol vrecko pod ňou, ktoré sa napĺňalo a vyprázdňovalo ako náhradné pľúca. Chvíľu s ním zápasil, no potom sa mu ho podarilo pevne uchopiť. Zaťahal zaň.
David sa vyplašil. „Čo sa deje? Neprúdi vám vzduch?“
Kleinman opäť zaťahal za vrecko, ktoré sa mu v ruke zhúžvalo. Pery sa mu pod maskou nečujne pohybovali. David sa k nemu naklonil. „Čo sa deje?“
Starec trochu pokrútil hlavou. Medzi obočím mu stiekla kvapka potu. „Nevidíte?“ zašepkal spod masky. „Nevidíte to?“
„Čo mám vidieť?“
Kleinman pustil masku a ruka mu zavisla vo vzduchu. Krútil ňou, akoby v nej mal niečo cenné a ukazoval to Davidovi. „Je to krásne,“ zašepkal.
David počul, ako Kleinmanovi zachrčalo a zaklokotalo v prsiach. „Viete, kde ste, profesor? V nemocnici.“
Kleinman sa s úžasom díval na svoju ruku, presnejšie na prázdno, ktoré držal v zovretej dlani. „Áno, áno,“ zasípal.
„Niekto vás doma napadol. Polícia potrebuje vedieť, čo si z toho pamätáte.“
Starec zakašľal a masku sfarbili ružovkasté sliny. Nespúšťal zrak z neviditeľnej cennosti v dlani. „Mal pravdu! Mein Gott, on mal naozaj pravdu!“
David si zahryzol do pery. Nepochyboval o tom, že Kleinman umiera. Raz bol svedkom podobného zápasu. Pred desiatimi rokmi stál pri nemocničnej posteli svojho otca, ktorý umieral na rakovinu pečene. Davidov otec bol vodičom autobusu a boxerom. Opustil rodinu a upil sa na smrť. Ku koncu už nespoznával ani vlastného syna. Triasol sa pod prikrývkami a preklínal mená kedysi slávnych boxerov, ktorí ho pred tridsiatimi rokmi knokautovali do bezvedomia.
David vzal Kleinmana za ruku. Bola mäkká, bezvládna a studená. „Profesor, prosím vás, počúvajte ma. Je to dôležité.“
Starec na neho opäť uprel oči. Ako jediné z celej jeho bytosti ešte javili známky života.. „Všetci si mysleli... že zlyhal. Ale on nezlyhal. Dokázal to!“ dostal zo seba v krátkych poryvoch a za každým slovom sa sípavo nadychoval. „Nemohol to... zverejniť. Herr doktor videl... tú hrozbu. Je to oveľa horšie... ako bomba. Zničenie... sveta.“
David hľadel na starého profesora. „Herr doktor? Zničenie sveta?“ Stisol Kleinmanovi ruku ešte pevnejšie. „Pokúste sa ma vnímať, dobre? Musíte mi povedať, kto vám ublížil. Pamätáte si, ako vyzeral?“
Profesorova tvár sa leskla od potu. „Preto... poslali... štarkera. Preto... ma... mučil.“
„Mučil?“ David pocítil nával nevoľnosti.
„Áno, áno. Chcel... aby som... to napísal. Ale nenapísal som. Nie!“
„Aby ste čo napísali? Čo od vás chcel?“
Kleinman sa pod maskou usmial. „Einheitliche Feldtheorie,“ zašepkal. „Posledný dar od... Herr doktora.“
David bol zmätený. Najjednoduchšie bolo povedať si, že profesor má halucinácie. Traumatický zážitok u neho zrejme vyvolal spomienky spred polstoročia, keď bol Hans Kleinman mladým fyzikom na princetonskom Inštitúte pre pokročilé štúdium, kde si ho slávny, ale už upadajúci Albert Einstein vzal za asistenta. David o tom písal vo svojej knihe: nekonečné výpočty na tabuli v Einsteinovej pracovni; vyčerpávajúce hľadanie rovnice polí, ktorá by zahŕňala gravitáciu aj elektromagnetizmus. Nie je na tom teda nič nepochopiteľné, ak Kleinnman vo svojom poslednom záchvate spomína práve na tie dni. Lenže nezdalo sa, že by bol v delíriu. V hrudi mu síce pískalo a zalieval ho pot, ale tvár mal úplne pokojnú.
„David, mrzí ma to,“ zachrčal. „Mrzí ma, že som ti... o tom nikdy nepovedal. Herr doktor videl... hrozbu. Ale nemohol... nemohol...“ Kleinman sa rozkašľal až sa mu celé telo otriasalo. „Nedokázal... spáliť svoje poznámky. Tá teória... bola príliš krásna.“ Opäť sa rozkašľal a potom sa prehol v páse.
Jedna zo sestier pribehla k posteli. Schytila profesora za dobité plecia a napriamila ho. David ho ešte vždy držal za ruku a zbadal, že v kyslíkovej maske je chuchvalec krvi.
Sestra mu rýchlo stiahla masku a vyčistila ju. Keď mu ju chcela opäť nasadiť, Kleinman zaprotestoval. Chytila ho za zátylok, ale odstrčil ju. „Nie!“ zachripel. „Prestaňte! Dosť!“
Sestra sa pozrela najskôr naňho a potom na kolegyňu, ktorá sledovala kardiogram. „Choďte po lekára,“ prikázala jej. „Musíme ho intubovať.“
David objal starca, aby sa neprevrátil a Kleinman sa oňho oprel. Klokotanie v hrudi bolo čoraz hlasnejšie a oči mu nervózne behali sem a tam. „Umieram,“ zachrčal. „Nemáme... veľa času.“
Davida začali štípať oči. „To je v poriadku, profesor. Budete v po...“
Kleinman zodvihol ruku a schmatol Davida za golier. „Počúvaj... David. Musíš... byť opatrný. Tvoja práca... pamätáš sa? Tá, na ktorej sme pracovali... spolu. Spomínaš si?“
Davidovi chvíľu trvalo, kým pochopil, o čom profesor hovorí. „Máte na mysli, kedysi na škole? Všeobecná relativita v dvojdimenzionálnom časopriestore? O tomto hovoríte?“
Kleinman prikývol. „Áno, áno... bol si blízko... veľmi blízko... pravde. Keď tu už nebudem... môžu vyhľadať aj teba.“
David pocítil nepríjemné mravčenie v žalúdku. „O kom to hovoríte?“
Kleinman zovrel Davidov golier ešte tuhšie. „Mám... kľúč. Herr doktor mi dal... dar. Teraz ho odovzdám tebe. Stráž... ho. Nedovoľ ... aby ho dostali. Rozumieš? Nikomu!“