Ľudia s epilepsiou môžu pri správnej liečbe žiť plnohodnotný život, vzdelávať sa, mať zamestnanie a spokojné rodiny. Napriek tomu sú často diskriminovaní a musia bojovať s odmietaním, čo sa výrazne prejavuje najmä v oblasti vzdelávania. Deťom s epilepsiou pritom spôsobuje väčšie traumy postoj okolia, ako samotné epileptické záchvaty.
Epilepsia je najčastejšie vážne neurologické ochorenie. Nie je to duševná porucha, ani dôsledok mentálneho postihnutia a nemusí mať žiadny vplyv na intelektuálne schopnosti. Väčšina laikov však epilepsiu nepozná a má o nej skreslené predstavy.
Mýty a predsudky o epilepsii sa najvýraznejšie prejavujú v oblasti vzdelávania. Pre dieťa s epilepsiou je pritom rovnako dôležité, aby sa vzdelávalo a bolo začlenené do kolektívu rovesníkov. Integrácia do spoločnosti patrí k základným podmienkam rozvoja osobnosti a potvrdilo sa, že pre väčšinu detí s epilepsiou je najväčším prínosom ich maximálne možné zaradenie do spoločnosti zdravých detí. K tomu môže prispieť každý z nás svojím ústretovým a poučeným prístupom, samozrejme najmä tí, ktorí s deťmi pracujú.
Diskriminácia dieťaťa s epilepsiou začína už pri jeho prijímaní do školského zariadenia. Riaditeľ školy ho neraz odmietne a ani mnohí učitelia nechcú mať v triede choré dieťa, pritom ich postoj je neraz len dôsledkom nedostatku vedomostí a informácií o epilepsii. O integrácii zdravotne postihnutých detí v oblasti vzdelávania hovorí Projekt Milénium, ktorého cieľom je znížiť počty detí v špeciálnych školách, najmä osobitných, a to spresnením diagnóz a integráciou detí so špeciálnymi potrebami do štandardných škôl. Špecialistka na integrované vyučovanie a učiteľka Mgr. Jana Harčarová tvrdí: „V škole nie je len dôležité sa naučiť čítať, písať, počítať, ale oveľa dôležitejšie je naučiť sa spolupracovať, byť tolerantný, vedieť pomôcť tomu, kto to potrebuje.“ Deti s epilepsiou síce majú určité obmedzenia, no pri vzdelávaní môžu dosahovať rovnako dobré výsledky, ako ich zdraví rovesníci. Sú šikovné, zručné, s racionálnym myslením, môžu dosahovať dobré výsledky v školských olympiádach. Často majú dobre rozvinuté matematické zručnosti, neraz v tejto oblasti excelujú a pri učení pomáhajú aj iným spolužiakom. Navyše dieťa, ktoré aj na vlastnej koži okúsilo odmietanie okolia, často rado pomáha iným a má silno vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. U dieťaťa s epilepsiou nie je jeho hendikep dôvodom neschopnosti sa učiť a rozvíjať svoj intelekt, naopak, niekedy dokonca pomáha rozvíjať intelekt svojich spolužiakov.
Ak sa má svet zbaviť diskriminácie a stigmatizácie, je nevyhnutné zvýšiť povedomie o epilepsii medzi širokou verejnosťou a najmä tými, ktorí môžu život ľudí s epilepsiou významne ovplyvniť. Preto nepodliehajme zažitým mylným predstavám a naučme sa prijímať ľudí s epilepsiou medzi seba. Môžu byť rovnako „plnohodnotnými“ členmi spoločnosti, ako my ostatní...