Liečba

Lieky, ktoré sa používajú pri epilepsii (antiepileptiká), neovplyvňujú samotnú príčinu ochorenia, ale pôsobia na poškodené mozgové bunky a ovplyvňujú ich elektrickú aktivitu. Existuje asi 20 rôznych prípravkov, ktoré je možné použiť samostatne alebo v rôznych kombináciách.

Cieľom liečby epilepsie je dosiahnuť úplné vymiznutie záchvatov, alebo aspoň zníženie ich počtu na minimum. O úplne kompenzovanej epilepsii (teda úplne pod kontrolou) hovoríme vtedy, ak sa počas dvoch rokov neobjaví ani jeden záchvat. Kompenzovaný pacient je taký, ktorý nemal záchvat viac ako 1 rok a o čiastočne kompenzovanom ochorení hovoríme vtedy, ak má pacient menej ako 1 záchvat mesačne. Dekompenzovaná, (teda nedostatočne liečená) je epilepsia vtedy, ak má pacient viac ako 12 záchvatov ročne, čo človeka značne obmedzuje v bežnom živote a aktivitách.

Pred rozhodnutím o spôsobe liečby je nutné presne určiť charakter epilepsie a záchvatov, vek vzniku a charakter abnormálnej aktivity v EEG. Výber ovplyvňuje aj vek pacienta, pohlavie, iné ochorenia, ktorými trpí a lieky, ktoré proti nim užíva, u žien treba brať do úvahy prípadné plánované tehotenstvo, a podobne. Lekár a pacient by mali spolupracovať a zvážiť všetky aspekty života s epilepsiou (napr. tehotenstvo, štúdium u mladých ľudí, aktívny život v starobe a pod.) a pokúsiť sa aj o pohľad do budúcnosti, keďže liečba epilepsie je dlhodobá, často celoživotná.

Podľa doterajších údajov sa po nasadení prvého antiepileptika podarí dosiahnuť stav bez záchvatov asi u polovice pacientov, po druhom lieku asi u 60 % a pri treťom sa darí dosiahnuť kontrolu nad záchvatmi asi u 70 % chorých s epilepsiou. Zvyšných 30 % obyčajne označujeme ako „farmakorezistentných“ pacientov. Medzi možnosti ich liečby patrí chirurgický zákrok, ktorý však tiež nie je vhodný pre všetkých. Práve tieto skutočnosti sú hlavným dôvodom hľadania a vyvíjania nových antiepileptických liekov, ktoré by mali byť ešte účinnejšie, s lepšou znášanlivosťou a ideálny farmakokinetický profil (vstrebávanie účinnej látky, jej spracovanie a transport v organizme, metabolizmus lieku - až po jeho vylúčenie).

Liečba pomocou liekov (farmakoterapia) sa delí na 2 základné skupiny:

a)    urgentná liečba – lieky sa aplikujú do žily alebo cez konečník počas samotného záchvatu. Cieľom je zastaviť záchvat a zabrániť vzniku ďalšieho. Tieto lieky patria vždy do rúk lekára alebo špecializovaného zdravotného personálu.

b)    profylaktická, alebo tiež chronická liečba – jej úlohou je preventívne brániť vzniku záchvatov. Pred ich nasadením musí byť potvrdené, že ide skutočne o epilepsiu a nie o iné ochorenie, ktoré vyvoláva záchvaty. Lekár tiež musí zvážiť ich možný prínos vs. riziká pre pacienta. Začínajú sa užívať až po opakovaných typických záchvatoch, ktoré sa potvrdia na EEG vyšetrení. Asi u 80 % epileptikov sa podarí kompenzovať ochorenie len s pomocou týchto liekov.

Prvou voľbou pri liečbe epilepsie je monoterapia – využitie jedného lieku. Pri nedostatočnej kontrole záchvatov sa môže pridať ďalší liek, pričom nové poznatky poukazujú, že niektoré kombinácie môžu byť účinnejšie, ako iné. Nádejné výsledky vykazuje pridanie moderných prípravkov, ktoré majú unikátne mechanizmy účinku, a to najmä pri súčasnom užívaní liekov s rozdielnym pôsobením.

Široké spektrum antiepileptík sa delí do troch generácií:

1. generácia - fenytoin, ethosuximab, fenobarbital a primidon.
2. generácia - valproát sodný, karbamazepin
3. generácia - v súčasnosti sa využívajú čoraz častejšie najmä antiepileptiká 3. generácie. Ich účinnosť je porovnateľná s predchádzajúcimi, no majú menšie riziko nežiaducich účinkov a vďaka tomu ich pacienti lepšie znášajú. Do tejto skupiny patria lieky s rozličným mechanizmom účinku - lamotrigin, gabapentín, topiramát, tiagabín, pregabalin, ako aj levetiracetam, ktorého mechanizmus účinku zatiaľ nie je celkom objasnený, no je isté, že pôsobí odlišne od ostatných liekov proti epilepsii. Je čoraz obľúbenejší najmä kvôli možnosti veľmi rýchleho nasadenia – dávku netreba zvyšovať postupne, ale je možné nasadiť priamo dostatočné terapeutické množstvo, má nízke riziko interakcií s inými liekmi, vysokú účinnosť proti záchvatom aj u pacientov, u ktorých neúčinkovali iné antiepileptiká a veľmi nízky výskyt nežiaducich účinkov. V Európskej únií je registrovaný ako monoterapia alebo prídavná liečba pri parciálnych – ložiskových záchvatoch, ako aj na liečbu generalizovaných záchvatov.

K moderným liekom patrí aj vigabatrin, zonisamid, oxcarbazepin, felbamát a od minulého roka aj lakosamid.

Väčšinu liekov 3. generácie dokáže organizmus výrazne lepšie spracovať, ako staršie prípravky, dávka, ktorú dokáže organizmus využiť, je totožná s užitou dávkou, ich spracovanie často neprebieha v pečeni a teda ju nijako nezaťažujú, majú dlhšie vylučovanie (viac ako 12 hodín), čo umožňuje užívať liek menej často. Mnohé neprinášajú riziko interakcii (nežiaduceho vzájomného ovplyvňovania) s inými liekmi a sú dobre tolerované aj z hľadiska centrálnej nervovej sústavy.

Chirurgická liečba

Jednou z možností liečby epilepsie je chirurgický zákrok, ktorý však nie je vhodný pre každého pacienta. Môže sa využiť len u určitého typu epilepsie, najčastejšie pri epilepsii vychádzajúcej z oblasti čelového alebo spánkového laloka. Pacient musí spĺňať aj ďalšie kritériá. Predpokladom je, že veľmi zle reaguje na liečbu a ani po dvoch rokoch sa nedarí dosiahnuť kompenzáciu ochorenia, dôležité je určiť ložisko, ktoré epilepsiu vyvoláva, pritom treba vylúčiť možné následky, ako je zasiahnutie dôležitej oblasti mozgu a poškodenie organizmu. Pacient nesmie trpieť iným ochorením, ktoré by mohlo spôsobiť komplikácie pri zákroku. Pred rozhodnutím o chirurgickej liečbe treba vždy zvážiť možné riziká vs. prínos pre pacienta.

Operáciu vykonáva špecializovaný chirurg. Pri zákroku väčšinou odstráni oblasť mozgu, ktorá je zodpovedná za vznik a šírenie záchvatov.

Komplikácie chirurgického zákroku, ako napr. zhoršenie pohyblivosti, citlivosti, či výpadok protiľahlej polovice zorného poľa, sa objavujú asi u 1 z 50 pacientov, ktorí operáciu podstúpia. Niektorí pacienti môžu mať po operácii ľahké poruchy pamäte. 

Režimové odporúčania

Vo všeobecnosti by sa mal každý epileptik vyhýbať alkoholickým nápojom aj iným drogám, mal by mať pravidelný spánkový režim – chodiť spať aj ráno vstávať v rovnakom čase, vyhýbať sa spánku počas dňa, a to aj počas víkendu. Mal by užívať všetky predpísané lieky a pravidelne chodiť na lekárske kontroly. Epileptici by sa nemali venovať rizikovým a adrenalínovým športom, ako je potápanie, horolezectvo a pod. Rovnako sa treba vyhýbať podnetom, ktoré môžu vyprovokovať vznik záchvatu – stres, blikajúce svetlá, zvukové podnety a pod.

Človek postihnutý epilepsiou nesmie pracovať na zmeny, obsluhovať rotačné stroje ani pracovať vo výškach. Kým sa dosiahne kompenzácia ochorenia, nesmie riadiť motorové vozidlá a samozrejme ani iné dopravné prostriedky.