Fotograf Karol Kállay sa začal venovať svojmu povolaniu už ako 15-ročný, od roku 1945 na profesionálnej úrovni. Odvtedy sa svojej lásky drží a my všetci by sme mu mali byť za túto jeho vernosť vďační. Za to, že sa nebál ísť do sveta, že sa tam „nestratil“, práve naopak. V súčasnosti je považovaný za jedného z najlepších slovenských fotografov a novátorov módnej fotografie. Napriek tomu fotografiu nepovažuje za umenie. Ako sám hovorí, pozná všetkých, tyká si s našimi prezidentmi, no cítiť z neho pokoru. Pred životom, ktorý žil, pred spomienkami, ktorých má neúrekom.

Ako by ste definovali krásu? Čo je podľa vás krásne?

Krásno je individuálna záležitosť. Veľkí renesanční maliari maľovali osoby, ktoré neboli krásne. Goya maľoval kráľovskú rodinu, tí boli tiež podľa dnešných charakteristík nepekní.  Ja som hlboko presvedčený, že krásno je individuálne. Jednému mužovi sa páči taká žena, druhému iná. Žiarivý príklad zo súčasnosti: multimiliardár Bernie Ecclestone, boh nad Formulou 1, je veľmi maličký a jeho manželka je oveľa vyššia. Človek má svoju vlastnú predstavu, čo je pekné. Krásna je napríklad obyčajná čistá linka. Krásna je žena, ktorá začne hovoriť a vy zistíte, že dosahuje úžasnú intelektuálnu výšku, je múdra a dobrotivá. Už Goethe povedal, že človek by mal byť ušľachtilý, mal by pomáhať a byť dobrý. Zrazu si uvedomíte, že takýto človek je krásny. Ale je to krása?

Vo svojom živote som stretol množstvo žien, ktoré boli na pohľad krásne a pohľadné, ale keď otvorili ústa, človek sa zhrozil, aké názorové presvedčenie tá dáma vyznáva. A jej krása zrazu vo vašich očiach upadá. Aj v literatúre je krásny človek, keď je mravný, dobrotivý, a môže byť po fyzickej stránke aj škaredý. Krása je pre mňa naozaj individuálny pojem.   

Ako vnímate technologický pokrok vo fotografii?

Tento pokrok, samozrejme, vnímam. V súčasnosti môžete fotografovať za každého svetla, skoro aj vo tme. Digitálny fotoaparát vám urobí technicky dobrú fotografiu za akýchkoľvek podmienok. No kedy treba stlačiť spúšť, to nijaký fotoaparát nepovie. Dobrý fotograf má pred sebou vždy iba nekonečno. Trpezlivosť čakania a pozorovania ho odmeňuje iba malými nečakanými darmi.

Čo je podľa vás základom pre dobrú fotografiu?

Pre mňa sú základom každej dobrej fotografie dve veci: obsah a forma. Dobrá fotografia je taká, na ktorú keď sa pozriete, pýtate sa – ako tento príbeh pokračoval ďalej? O čom sa rozprávajú, kam idú, kto je tento muž, prečo tá žena, ktorá ide fotografovať, má zažmúrené jedno oko... Ale napríklad môže to byť aj portrét ženy alebo muža, ktorý je pravidelný, má teda krásnu formu, a nemusí mať veľký obsah. S dobrou fotografiou je to podobne, ako s definíciou krásy – je to individuálne.   

Ako vnímate fotografiu na Slovensku?

Ja som nikdy nepovažoval a ani nepovažujem fotografiu iba za umenie. Určite nechcem menovať dobrých alebo menej dobrých fotografov, lebo by všetci vedeli, koho myslím. Každopádne hodnotím pozitívne tých slovenských fotografov, ktorí idú do zahraničia, uchytia sa a niečo dokážu aj mimo našich hraníc. Napríklad Joe Klamar alebo Yuri Dojc, ten teraz žije v Kanade. Obaja sa v zahraničí uplatnili a ja ich považujem za našu kvalitu. Z mladých si vážim Martina Bandžáka, víťaza tohtoročnej Czech Press Foto a Maňa Štraucha, ktorý za portrét získal druhú cenu taktiež na Czech Press Foto.