Tento rok sa ponesie v znamení príbehu Mademoiselle Noire - sebavedomej, nezávislej ženy, zahalenej do francúzskeho šarmu. Mlle Noire je milovníčkou čiernej kávy a pitie aromatickej šálky má spojené s chvíľami ukradnutými len pre ňu samotnú, jej myšlienky, túžby a zmyselné predstavy. Život Mlle Noire práve prechádza zvláštnou etapou a preto, aby lepšie spoznala samú seba, svoje túžby a pravé city, sa rozhodne začať písať denník. Príbeh slečny N. nám bude rozprávaný z pera známej české spisovateľky Báry Nesvadbovej. Doplnený bude ilustráciami slovenského umelca Miša Dúhu. O preklad do slovenského jazyka sa potom postará skúsená prekladateľka Eva Macháčková.

Krst knihy Denník Mlle Noire prebehol dňa 8.6.2011 na letnej terase hotela Albrecht v Bratislave. A samotné umiestnenie, letná terasa a množstvo zelene pripomínajúce záhradu v štýle Ľudovíta XIV., nám napovie, že táto kniha bude mať s Francúzskom spoločný viac než len názov. Obsah, tohto zatiaľ ešte takmer prázdneho denníka, môžete čítať každý týždeň na stránkach www.kavavznamenituzby.sk a to až do decembra 2011.

A čo zaželali knihe jej krstní rodičia:

Branislav „Bruno“ Ciberej vyjadril svoje prianie knihe slovami: „Nech život aj v tých najbližších dňoch, týždňoch a mesiacoch napíše príbehy, ktorých nezachytenie na papier by bolo nefér voči ďalším generáciám. Nech sa vedľajšie postavy prepracujú do hlavných úloh a nech pestré osudy ľudí zmenia toto leto na nezabudnuteľné.“

Mária Čírová, zpěvačka a modelka: Krstiť knihu, ktorá ešte nie je ani napísaná, je trochu ako podpisovať bianco šek J)) Asi trochu riskujem, ale o to viac som zvedavá ako sa osud hrdinky, o ktorej viem zatiaľ len veľmi málo, bude vyvíjať.  Bára bude zrejme rovnako „dráždiť“ aj ostatné čitateľky a čitateľov, keďže príbeh  nedostanú naraz, ale bude im ho dávkovať postupne vo forme denníka. Je to vynikajúci a originálny nápad. Tak trochu závidím J))

Na čo sa teda možno tešiť:

ZBOHOM

„Tá morálka vo vzduchu, tá ma zviera...“

Vždy, keď sa milovali, tak sa jej leskli oči. Niekedy dokonca aj plakala. Ospravedlňovala to smiechom. Vraj žiadna hystéria. Len orgastické slzy šťastia. A pritom obaja vedeli, že to mohlo byť krásne. Ono vlastne aj bolo. Lenže príliš krátko. Vo chvíli, kedy ani nie po štvormesačnej známosti prišiel do jej malej garsónky, ktorá bola zrazu úplne prázdna, nábytok i šaty rozdala kamarátkam, v tú chvíľu definitívne uveril, že práve ona je Tá jeho osudová žena.

Ležala nahá na posteli. „Nedotýkaj sa ma,“ povedala, keď sa k nej chcel priblížiť. „Ale môžeš sa na mňa dívať. A dívaj sa poriadne. Musíš si ma predsa zapamätať. Je to totiž naposledy, kedy ma vidíš.“ Bola síce opitá, ale tiež mala rada veľké slová. A filmové scény. Smiala sa. Stál tam dlho. Možno i hodiny. Mlčali. Potom odišiel. Musel odísť. Cestou domov spomínal, ako vždy napoludnie čakal pred jej školou. Ona vybehla a padla mu do náručia. Vždy predvádzala, že čaptá, že ju niečo drží a ona k nemu nemôže dobehnúť. „To tá morálka vo vzduchu, tá ma zviera.“ Vtipkovala. Bola taká šťastná. Spontánne. Živočíšne. Rýchle. Milovali sa v parkoch, v garážach, v obchodoch. Tušili, že majú málo času.

Jediné rande bolo zlé. Náhodou vedľa nich zaparkovala matka s malým dieťaťom. Dojčila v aute. Pohľad na to bábätko ani jeden z nich nezvládol. Ona kričala: „Jasne, že by som chcela dieťa, manžela a domček na kľúč. Lenže stále mám len tie čierne podväzky.“ On nereagoval. A potom jej kúpil spodné nohavičky s Charlotte aux Fraises, s tým jahôdkovým dievčatkom a navrhol, že sa k nej nasťahuje. „To je nezmysel,“ odbila ho vtedy. „Nie som žiadna románová hrdinka. Nikdy by som neuniesla ťarchu viny. Dovolím ti so mnou žiť nanajvýš hodinu denne.“ Svoje vážne slová vždy zhadzovala smiechom.

Vtedy, keď od nej v noci odchádzal, tak spomínal. Mal pred sebou dlhú cestu. Z minibytu v centre až do toho domčeka na kľúč. Mal čas premýšľať. Spomínal i na ten zásadný večer. Na večer, kedy sa zoznámili. Nikdy naň nezabudne. V ten večer totiž jeho manželka rodila.